Vyjadrovať sa k súčasnosti je povinnosťou činohry, hovorí režisér ROMAN POLÁK. V Štátnom divadle Košice práve skúša Saint-Saënsovu operu Samson a Dalila, Slovenské národné divadlo nedávno uviedlo premiéru jeho inscenácie Ruské denníky.
Rozsiahla adaptácia zápiskov Ale Rachmanovovej mapuje rozklad spoločenských pravidiel v revolučnom roku 1917.
Čo spája Ruské denníky a slovenský dnešok?
Téma prechodu jednej spoločnosti do druhej. V prípade Ruských denníkov od nie ideálnej spoločnosti cárskeho Ruska k pokusu vytvoriť komunistickú spoločnosť. Môžeme si síce povedať, že my sme sa s komunizmom už vyrovnali, ale ja si to nemyslím.
V čom dedičstvo komunizmu stále vidíte?
Dedičstvo toho, že keď je človek vrátnikom a je v správnej strane, tak ho urobíme riaditeľom, lebo nie je podstatná odbornosť, ale straníckosť, je, bohužiaľ, aj dnes silná téma.
Očakávate aj dnes, podobne ako to bolo v roku 1917 v Rusku, v konečnom dôsledku zmenu k horšiemu?
Nenazval by som tú zmenu v Rusku zmenou k horšiemu. Cárske Rusko nebolo ideálnou spoločnosťou, bola to diktatúra. Tolstoj bol sledovaný, Čechov bol sledovaný, Dostojevského takmer popravili. Bol to neslobodný režim.
Roman Polák
- sa narodil 30. septembra 1957,
- ako režisér zažiaril v druhej polovici 80. rokov v Divadle SNP (dnes Slovenské komorné divadlo) v Martine,
- jeho martinské inscenácie Dotyky a spojenia (1988, Pierre de Marivaux) a Baal (1989, Bertold Brecht) žali úspechy na festivaloch vrátane škótskeho Edinburghu,
- v 90. rokoch spolutvoril výraznú poetiku divadla Astorka Korzo '90,
- vytvoril takmer 150 inscenácií najmä v činohre v divadlách na Slovensku, v Česku, ale aj v Talline, Chicagu a Paríži,
- vysoko hodnotená bola jeho inscenácia opery Coriolanus Jána Cikkera v Štátnej opere v Banskej Bystrici (2010),
- v rokoch 2006 až 2008 a 2013 až 2017 bol riaditeľom Činohry SND,
- nakrútil aj viacero televíznych filmov.
Problémom cárskeho Ruska bolo, že neprešlo reformou, že od diktatúry cára neprešlo do konštitučnej monarchie, ako sa to stalo v iných európskych krajinách. Prvý z takýchto pokusov sa pritom udial už v roku 1825 s povstaním dekabristov.
Nebolo jasné, do čoho vyústi napätie, ktoré sa pre strnulosť nazhromaždilo v spoločnosti, a kým sa moci neujal Lenin a nezačal sa boľševický teror, bolo veľa možností, ako sa môže Rusko reformovať.
Ale napokon sa Lenin ujal moci.
Napokon zvíťazila hrubá sila, prešlo to do občianskej vojny a nakoniec do pokusu vytvoriť novú spoločnosť na základe teroru a strachu.
To je veľké ponaučenie aj pre nás. Aj na Slovensku predsa máme predsedu parlamentu, ktorý si za vzor berie Viktora Orbána.
Aj v našej spoločnosti je prítomná snaha zničiť demokraciu a vytvoriť viac či menej autoritatívny typ vládnutia.
Čo ste chceli povedať inscenáciou Ruské denníky?
Veľmi veľa som uvažoval o tom, kde sa v čase, keď sa búra jeden systém a na jeho miesto prichádza ďalší, berie v ľuďoch agresivita.
Nebol to predsa iba prípad októbrovej revolúcie, to isté sa odohralo o vyše sto rokov skôr pri francúzskej revolúcii, kde bola najskôr len snaha odstrániť kráľa a nakoniec to prešlo do jakobínskeho teroru, keď tiekla krv v uliciach.
Na čo ste prišli?
Predstavte si robotníka alebo úradníka, ktorý vie, že na svojej pozícii bude celý život a že postúpiť môže nanajvýš o niekoľko stupienkov vyššie.
A zrazu prichádza zmena! Zrazu sa niekto, kto je robotníkom, môže stať vládcom nad všetkými inžiniermi, môže preskočiť celé spoločenské vrstvy.
Myslím, že práve táto možnosť totálne zmeniť vlastný život je motorom snahy ísť do toho, znova a znova si hľadať nepriateľov, odsúvať ich do úzadia a udržať si moc. A stačí za to zaplatiť „iba“ tým, že človek bude absolútne verný vodcovi alebo predsedovi strany. Na toto som chcel upozorniť.
Mnohí z ľudí, ktorí patria k dnešnej, nazvime to dobovo, buržoázii, majú v posledných rokoch dosť apokalyptické vízie o tom, čo sa môže so spoločnosťou stať. Cítite to podobne?
Nebudem sa hrať ani na politológa, ani na znalca spoločnosti. Nie je podstatné, čo si myslím, ale čo robím. Tých tridsať rokov vývoja od novembra 1989 však určite nie je tým ideálnym vývojom, ktorý som si predstavoval.
Prečo?
Moci sa chytili pragmatici s priemernou až podpriemernou inteligenciou a so schopnosťou vždy nájsť ďalšieho, s ktorým sú si rovní. Mám pocit, že majú na seba akýsi čuch, že keď sa stretnú, tak doslova cítia, že toto je môj človek, s ním môžem obchodovať, s ním môžem kradnúť.
