Hudbe sa venovala celá rodina okrem mamy, ktorá pracovala na železnici. Otec učil hudbu na základnej umeleckej škole, brat je dnes zástupcom riaditeľa na konzervatóriu v Banskej Bystrici. DALIBOR KARVAY už od detstva preukazoval pozoruhodný hudobný talent, na husliach začal hrať ako trojročný a prvým učiteľom bol jeho otec.
Už počas štúdia na Základnej umeleckej škole vo Vrútkach urobil niekoľko nahrávok pre Slovenský rozhlas v Bratislave. Absolvoval mimoriadne štúdium na žilinskom konzervatóriu u profesora Bohumila Urbana a od roku 1999 študoval na viedenskom konzervatóriu v triede svetoznámeho profesora Borisa Kuschnira.
Hráte od detstva. Čo vám hudba dala a vzala?
Čo mi hudba dala? Napríklad to, že od malička som vedel, čo chcem robiť. Cvičil som poctivo, vedel som, že chcem byť sólista. Dostal som sa v mladom veku na pódiá s významnými umelcami, ľudia ma spoznávali aj na ulici, bolo to naozaj celkom príjemné. Čo mi vzala… neviem. Mal som dosť času aj na iné činnosti, ako napríklad na šport. Ale väčšinu času som podriadil husliam, lebo ma to od malička bavilo.

Nemali ste krízu v čase dospievania, nehľadali ste inú cestu?
Krízu ani nie, ale v istom období som mal problém s rukami, zdravotne som sa necítil dobre, v tom období som nechcel hrať koncerty. Hudbu som mal naďalej rád a pomohlo mi, keď som sa vrátil na Slovensko, kde som spoznal aj svoju manželku. Začal som uvažovať nad tým, čo môžem urobiť inak, ako sa treba uvoľniť pred koncertmi, bolo to pre mňa dôležité obdobie.
Hrávate aj spolu so ženou?
Naposledy sme hrali v Bruseli, ale hudby máme vo svojom živote tak veľa, že spoločný čas využívame inak.
Cítite pri koncertoch stres, trému?
Keď som bol malý, takéto veci som vôbec neriešil, dokonca ani koncert pre Jána Pavla II. nebol pre mňa stresujúci. Vždy bol pri mne otec. Stres som vnímal, keď ľudia okolo mňa začali mať isté očakávania. Preto som chcel hrať čo najlepšie, bezchybne a vytvoril som si tým obrovský tlak sám na seba.