Počas tohtoročnej noci Oscarov, pri tradičnej spomienke na tých, ktorí vlani odišli do filmového neba, zaznelo aj meno Neila Simona (1927 – 2018). Americký dramatik a scenárista zomrel síce už v auguste, no hádam nie je neskoro si ho pripomenúť – neodišiel totiž iba jeden človek, ale priam celá epocha, ktorá zďaleka nezasiahla iba divadlo.
New York Times v nekrológu napísali, že „vládol na Broadwayi, keď vládnuť na Broadwayi ešte stálo za to“. Od neskorých šesťdesiatych do začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia jeho meno prakticky neschádzalo z broadwayských plagátov; jeho hry tam v tomto období dosiahli spolu 9000 repríz, čomu sa žiaden iný dramatik ani nepriblížil.
Prerazil vďaka komédiám o životných kotrmelcoch moderných mestských neurotikov – v tom ho občas porovnávajú s Woodym Allenom (mimochodom, vynikajúcim Alom vo filmovej verzii Simonovej komédieZlatí chlapci/The Sunshine Boys). No kým sa Allen vydal cestou filmovej zábavy pre intelektuálov, Simon sa stal tutovkou broadwayskej „ľudovej zábavy“ – pre výbuchy smiechu, ktoré otriasali sálami pri jeho predstaveniach, sa mu hovorilo aj „broadwayský Santa Claus“ alebo „Mister ha ha ha“.
Vo skvelom filmovom portréte inej americkej legendyBecoming Mike Nichols (2016, r. Douglas McGrath) rozpráva svetoznámy režisér o príprave prvého uvedenia Simonovej hry Bosé nohy v parku (Barefoot in the Park), osudovej hry, ktorá autorovi otvorila dvere k svetovej sláve. Hralo sa v letnom divadle Bucks County Playhouse v malom meste asi hodinu od New Yorku a Nichols, ktorý touto hrou debutoval ako režisér, obsadil do hlavnej mužskej úlohy neznámeho mladého blondiačika, ktorého predtým videl mihnúť sa v akomsi televíznom seriáli – volal sa Robert Redford. Napriek tomu, že sa skúšalo iba neuveriteľných päť dní, divácke ovácie poslali hru rovno na najslávnejšiu divadelnú ulicu sveta.
Nemôžem si pomôcť, no tá predstava ma jednoducho fascinuje: V lete roku 1963 sa v ospalom americkom malomeste vyberiete so susedmi za zábavou do miestneho divadielka – a ste svedkami zrodu slávy hneď troch mien svetového divadla a filmu: Neila Simona, Mika Nicholsa a Roberta Redforda. (Nevraviac o tom, že v menšej úlohe suseda ústredného páru vystúpil istý George Voskovec...) Tomu sa hovorí hviezdna náhoda.
Úspech a úspech
PoBosých nohách už nasledoval jeden komediálny megaúspech za druhým: Čudný pár (The Odd Couple), Apartmán v hoteli Plaza (Plaza Suite), Zajatec 2. Avenue (The Prisoner of Second Avenue), Zlatí chlapci..., ako aj libretá nemenej úspešných muzikálov Pozor na Leona! (They´re Playing Our Song) či Sladká Charity (Sweet Charity).
Divadelné hity takmer pravidelne rodili aj hity filmové: Robert Redford prešiel bosky po parku z divadla na plátno po boku Jane Fondovej, v Čudnom páre sa stretli nezabudnuteľní Jack Lemmon a Walter Matthau. Apropo, Čudný pár. Ten pokladal autor za svoj najlepší kus, a spomenutý Mike Nichols, ktorý za jeho broadwayskú verziu získal prvú Tony, ho označil za vôbec najlepšiu hru, akú v divadle režíroval.
Komédia o dvojici nezadaných mužov totálne rozdielnych pováh, ktorí súbehom bizarných okolností skončia načas v spoločnej domácnosti, bola sarkastickou štúdiou akéhosi pseudomanželstva bez výhod skutočného manželského vzťahu. Podľa Nicholsa však takýto zdanlivo absurdný model dokonale odhaľoval mechanizmus manželského spolužitia, ktoré vlastne obsahuje iba tri typy situácií: vyjednávanie, zvádzanie a škriepky.
Stroj na smiech
V predhovore k jednému z výborov svojich hier citoval dramatik výrok kritika Cliva Barnesa, že „Neil Simon je odsúdený zostať bohatým, úspešným a podceneným“: Dômyselné konštrukcie, ktoré držali v chode jeho príslovečný „stroj na smiech“, kritika od začiatku pokladala za znak umeleckej povrchnosti a čoskoro autora nemilosrdne zaradila do škatuľky zručných remeselníkov.
Paradoxne, omilostila ho až na sklonku jeho najžiarivejšej broadwayskej éry, keď sa už dávno rozlúčil s nádejou, že by ho nekompromisní strážcovia umeleckých hodnôt mohli niekedy brať vážne.
Ich uznanie si získala temnejšie zafarbená, napoly autobiografická trilógia hierBrighton Beach Memoirs (1983), Biloxi Blues (1985) a Broadway Bound (1986). Tieto komediálne drámy rozprávali o prepletenci lásky, hnevu a zúfalstva, ktorý spája aj rozdeľuje príslušníkov židovskej stredostavovskej rodiny. „Spisovateľ konečne začína skúmať sám seba, seriózne, bez kompromisov“, napísali v New York Times.
Vrchol kritického uznania a zároveň posledný veľký broadwayský úspech prišiel potom v roku 1991, keď dramatik za ďalšiu autobiograficky ladenú hruLost in Yonkers získal nielen Cenu Tony, ale aj najväčšiu poctu, akej sa môže americkému spisovateľovi dostať – Pulitzerovu cenu.
Simon na Slovensku
Osudy Simonových komédií na Slovensku sú všelijaké. Suverénne najhranejšou Simonovou hrou u nás (sedem inscenácií) je komédia z čias dramatikovej najväčšej slávyZlatí chlapci o dvoch komikoch na penzii, ktorí sa pokúšajú o comeback – starší čitatelia si možno spomenú na legendárnu inscenáciu Slovenského národného divadla s Ladislavom Chudíkom a Martinom Gregorom z roku 1974.
Veľký úspech slávila aj Kveta Stražanová na druhom konci republiky ako hlavná postava v hrePerníková bábika (Divadlo Jonáša Záborského Prešov, 1986, r. Jozef Prážmári).
Príjemným diváckym zážitkom bolo tiež komorné naštudovanie muzikáluPozor na Leona! (1994) s Kamilou Magálovou a Michalom Dočolomanským, ktoré po premiére v bratislavskom Štúdiu S prešlo na dosky SND a dosiahlo spolu 120 repríz.
Žiaľ, častejšie, než by bolo milé, sa Simonove divácky vďačné hry stali korisťou rôznych zájazdových skupín, vytvorených iba za účelom rýchleho zisku. No mnohí sa presvedčili, že pri lajdáckom prístupe sa stroj na smiech začne zadrhávať: ak Simonov text plný výbušných poínt hráte ako samoľúby rozprávač anekdot, okato naznačujúc, že „teraz príde fór“, stáva sa celý zážitok pre diváka otupným.
Ako upozornil strojca najväčších Simonových broadwayských úspechov Mike Nichols: Aby humor Neila Simona fungoval, musia dramatikove repliky vyznieť ako náhodné a nepripravené, herci ich nesmú vystatovačne vyhrávať, ale žiť.
Odchod dramatika
Od začiatku deväťdesiatych rokov už sláva Neila Simona prudko uvädala. Stále síce písal, no jeho hry sa porúčali z javiska po pár mesiacoch. Autor, známy tým, že látku pre trpké vzťahové komédie čerpal zo života svojho a svojich priateľov (v súkromnom živote bol tak trocha „Elizabeth Taylorovou“, stihol sa päťkrát oženiť, z toho dva razy s jednou ženou), už po sedemdesiatke akosi strácal inšpiráciu, žil viac v minulosti ako v prítomnosti.
S javiskom sa definitívne rozlúčil neúspešnou hrouRose´s Dilemma (2003). To bol odchod Neila Simona dramatika. Kedy nasledoval odchod Neila Simona človeka, vedia asi iba jeho najbližší – na sklonku života mu pohľad na svet zastrela Alzheimerova choroba.
Dramatikov vplyv však jeho fyzickým odchodom zo scény zďaleka nevymizol. Teoretici masovej kultúry sa zhodujú, že od Simonových mestských neurotikov vedie priama inšpiračná linka k sitkomom typu Frasier a ďalej k najpopulárnejším „strojom na smiech“, ktoré vládnu televíznym kanálom súčasnosti.
A čo sa týka divadelného odkazu Neila Simona – v dnešnom svete, keď javiská opanovali takzvané „scenáre“, celkom nepoužiteľné mimo konkrétnej inscenácie konkrétneho režiséra, a už vonkoncom nie ako autonómna literatúra, by sa hádam trocha tej simonovskej „strojovej“ dramatickej bravúry zasa zišlo. Nám všetkým.
Autor: Martina Ulmanová
