Diela Martina Gerboca majú v sebe zakódovanú našu ľudskú neistotu, strach, násilie, smrť. Nie sú pekné v tom povrchnom zmysle ľúbivosti a podliezania popkultúrnej vizualite. Ale sú príťažlivé ako nazretie do sveta za oponou našej potemkinovskej ľudskosti. Jeho obrazy by Friedrich Nietzsche nepochybne lapidárne označil: ľudské, príliš ľudské.
V bratislavskej Kunsthalle je spoločná výstava s názvom Inverzná romantika. Čo tam môžeme vidieť?
Pôvodne bola Inverzná romantika názov výstav troch maliarov, Jiřího Petrboka, Josefa Bolfa a mňa, asi pred desiatimi rokmi v Bratislave a Prahe, aj vtedy ju pripravil kurátor Petr Vaňous. Po toľkých rokoch a pod vplyvom ďalších výstav a projektov ideu inverznej romantiky oživil, a tak sa vlani v pražskej galérii Rudolfinum krstila obsiahla monografická kniha na túto tému. Okrem nás troch sú v knihe zastúpení aj fotograf Ivan Pinkava a sochár Richard Štipl.
Kniha vyšla v trnavskom vydavateľstve Visions Books práve v spolupráci s pražskou galériou Rudolfinum. A hoci sme už všetci spolu veľa vystavovali, myslím si, že práve bratislavská výstava v Kunsthalle predstavuje práce nás všetkých v nových vzájomných vzťahoch. Výstava sa otvorila na začiatku apríla a potrvá do polovice júna.
(zdroj: Archív SME)Čo vás spája? Pri prvom kontakte s vašimi dielami to bude asi estetika, ktorá je provokatívna, pracujúca s ľudskou figúrou, nepochybne aj prvkami estetizácie násilia či provokatívnej škaredosti, ale aj tematizáciou akejsi zvrátenosti ľudského bytia. Alebo sa mýlim?
Každý z nás pracuje s poetikou, ktorá je preňho prijateľná, ale to nevyhnutne neznamená, že so subjektom či predmetom narácie, s ktorým pracuje, sa musí stotožniť, hovorím najmä o estetike násilia alebo zvrátenosti, ktoré spomínate. Dokonca o tieto pojmy ani nejde. A nejde ani o polohy dekadencie, ako sa to pri nepoučenom pohľade môže zdať.
Ide skôr o osobné filtre toho, čím prechádzame alebo s čím sa stretávame, cez istý pocit krízy, cez uvedomenie si rozdielu či dokonca priepasti medzi pokojom a tichom, ktoré netreba popisovať, a skutočným stavom, ktorý snáď reprezentujú práve pojmy krízy, inakosti, rozkladu a podobne. Myslím si, že hoci výstava nepredstavuje nijakú pevne definovanú školu, mohla by byť istou manifestačnou výstavou najmä kvôli predstaveniu pojmu Inverznej romantiky.
Inverzná romantika je asi názov, ktorý treba predsa len trocha vysvetliť.
Ja túto inverziu romantiky chápem ako tematizáciu takej estetiky, ktorá okrem iného vedome narušuje, zneisťuje alebo problematizuje bežné nazeranie na obraz a jeho dej ako výlučne na objekt estetického záujmu v prostredí umenia. A to práve svojou naráciou, epikou, všetkým, čo na diváka kladie veľké nároky mimo územia výtvarného umenia. Pre mňa je tu jedným z dôležitých pojmov pojem krízy. A teda pojem obrazu ako istého problému.
Romantika, to je gesto, vzbura, koketéria s výnimočnosťou a exaltovanosťou, ktoré sa však odohráva v najintímnejšej polohe mimo dohľadu diváka. A preto takéto gesto nemusí byť vždy gestom hrdinu. Nie je to emócia jedinca v geste víťazstva, je to skôr ťaživé, tajomné gesto v komunikácii so zneisteniami, smrťou, zaváhaniami, osobnými temnami, pokušeniami.
Je to spočiatku nejednoznačné a nedostupné gesto, ktoré ale vypovedá závažné deje. Najmä tie osobné. Vystavujúci však tento pojem primárne nenapĺňajú, tento pojem vznikol až sekundárne ako zastrešenie zmyslu ich práce a istej spoločnej linky, ktorá sa tiahne cez ich práce. Pojem inverznej romantiky teda priniesla až kurátorská, či lepšie teoretická prax. A v tom je pre mňa pojem Inverznej romantiky hodnotnejší.
(zdroj: Archív SME)Má byť výtvarné umenie ľúbivé? Alebo zámerne provokatívne?
Roky, v ktorých žijeme, nás nútia zaznamenávať až príliš veľa vizuálnych podnetov a s nimi aj množstvá estetizácií, ktoré so sebou takéto rozdielne vizuálne scenáre prinášajú. Už nestačí len prejsť sa po preplnenej ulici, už sa nám dokonca aj za zavretými očami ďaleko od davu premieta množstvo vizuálneho smogu. Svietiace reklamy, televízne správy, ale aj tulipány vo výklade u holiča, letáky na lacný tovar.
A do toho všetkého útla existencia, ktorá sa neraz s týmto stavom nedokáže vyrovnať. A svet v tom pokračuje. Kladie na nás čoraz väčšie a väčšie nároky, bez oddychu nás nadnáša na vzdúvajúcej sa vizuálnej vlne, ktorá sa nám do mozgu zavrtáva dokonalo komunikujúcou a veľmi páčivou vizualitou. Sme zahltení obrazmi, ktoré nás nevyrušujú, ale vytvárajú pekný svet, a to je dokonalý príklad našej apatie.
Ale táto apatia je naším peklom! Textami Theodora Adorna sme už stokrát poučení, ale to, povedané veľmi prvoplánovo, že po Osvienčime už nemá význam písať básne alebo zaoberať sa vytváraním akejsi povznášajúcej estetiky, platí stále viac a viac. Aj v tejto súvislosti má pre mňa pojem Inverznej romantiky veľký význam. Násilia a stavu krízy sa zbaviť nedá, nosíme ich v sebe hoci len ako spomienku na to, čo dokázal vyprodukovať ten istý živočíšny druh, do ktorého patrím aj ja. Nemôžeme sa tváriť, že veci človeka sa nás netýkajú.
Adornovo vyjadrenie o „nemožnosti poézie po Osvienčime“ priam emblematické pre povojnové umenie akcie, Marínu Abramovič, Hermana Nitscha, Schwarzkoglera, viedenských akcionistov a ďalších. Je to hľadanie deštruktívnosti v nás?
Do pojmov estetiky je možné vtesnať všetko. Môžeme hovoriť o špecifickej estetike násilia alebo o estetike nudy ako samostatných princípoch vnímania. To všetko je hľadaním hraníc ľudského. Umelec však zlo nevytvára, len má možnosti ho ešte viac zviditeľniť.
Moholy-Nagy takýto scenár toho, čo chceme vidieť a toho, pred čím si zatvárame oči, opísal obrazom človeka na horskej dráhe. Keď sa rútime dolu, oči zatvoríme a dúfame, že svet okolo sa nás netýka. Oko kamery však tento pád stále pragmaticky zaznamenáva. Rovnako je aj pre diváka neznesiteľné byť odrazu bezmocným. A to aj priamo pred obrazom, ktorý je v istom zmysle už „len“ záznamom.
Zdá sa mi teda, že si tak divák na takejto horskej dráhe či v konfrontácii s obrazom môže dokonalejšie uvedomiť svoj strach, dezilúzie, zbabelosť, desivú bezmocnosť a podobne. Pre maliara môže byť takáto komunikácia istým stavom vzdoru. A pre diváka možno neželaným odkrytím jeho súkromia.
(zdroj: Archív SME)Nie je to prisilné emocionálne vyrušenie, gesto samoúčelnej provokácie vlastné futuristickému ničeniu galérií? Ako sa má z takého obrazu tešiť divák, keď mu ukazuje to, pred čím chce zatvárať oči?
Už som hovoril o tom, že provokácia v umení je dnes len precedens, na ktorý sa dá iba odvolať, ale – po toľkých skúsenostiach s rôznymi umeleckými programami a estetikami – už nie ho aj reálne napĺňať. Provokácia teda neznamená nič, čo by mohlo mať dlhší a dôležitejší efekt. Pre mňa je teda nezaujímavá. Možno je jednou z možností konkrétnemu obrazu už dopredu určiť svojho cieľového, poučeného diváka.
To je však utópia, samozrejme. Ale otázkou vôbec je, či sa má divák z obrazu tešiť, alebo má pred ním takýto obraz reprezentovať niečo, čo mu ponúkne možnosť istej kontemplácie, uvedomenia si, a teda aj očisty, ak veľmi preženiem. Obrazová reprezentácia toho, čím trpí človek a spoločnosť, nie je predsa gestom deštrukcie, ale potrebou úprimnosti a vypovedania pravdy. A to, myslím si, za každú cenu.
Preto vaše diela tematizujú nepochybne svojským spôsobom inakosť, subkultúrne fenomény, možno násilie a sexualitu, teda temný svet masy, odvrátenú stranu bytia?
Napadá mi v tejto súvislosti Kracauerov Ornament masy, ktorý vypovedáva istú spoločnú spriaznenosť davu, aj mentálnu, aj vizuálnu. Dav je bez mena, ale zmietajú ním totožné vášne. V pojme inverznej romantiky nachádzam aj dôležitejšie pojmy, ktoré vystavené obrazy, sochy a fotografie reflektujú. Napríklad smútok, melanchóliu, dezilúziu a rozčarovanie, márnosť, vytriezvenie a samotu, alebo uvedomenie si nemožnosti prekonať krízu či hraničné situácie, ale naopak aj intímnu radosť, ticho a stotožnenie sa.
Je však jasné, že každý pozitívny pojem má svoj odraz aj v jeho negatívnom protipóle. Pre mňa už väčšina vystavených prác svojím charakterom nahrádza referenciu reprezentáciou, a to je úžasné. A ja sa len usilujem na tej horskej dráhe, o ktorej hovoril Moholy-Nagy, udržať oči stále otvorené.
Pochopí to divák, keď dielo uvidí v galérii? Navyše, keď nevyvoláva to prvoplánové očarenie „peknosťou“.
Súčasné umenie nepotrebuje diváka, ktorý sa orientuje len vo vzťahoch páči sa alebo nepáči sa. Za každou skutočnosťou, ktorá má emocionálny náboj, stojí aj dlhý rad potenciálnych intelektuálnych reflexií a kontextov na to, aby mohla byť správne vnímaná a pochopená.
Potrebujeme teda na vnímanie a pochopenie obrazu viac ako len prvotný estetický zážitok?
Som presvedčený, že zmysel umenia sa netvorí putovaním po rovnej priamke „kultúry“, ale naopak putovaním naprieč kultúrou. Cestou po akejsi diagonále, ktorá pretína doteraz paralelné cesty, myšlienky, navzájom sa míňajúce vyjadrenia a interpretácie. Pre mňa tak jeden obraz generuje druhý, ktorý sa opäť množí v nekonečnej sieti následných interpretácií alebo možností, alebo dejov. Niekedy sa mi zdá, akoby sa akýkoľvek obraz alebo text a film, alebo hudba vytvárali až redefinovaním emócie alebo epiky iného obrazu.
Ten potom priamo pracuje s princípom istého rôznosmerného čítania v prostredí množstva prelínajúcich sa vizualít. Pesimistickým však ostáva to, že nás toto skúmanie napokon môže priviesť k uvedomeniu si nejednotnosti akýchkoľvek postupov. Alebo dokonca k nezlúčiteľnosti a nepochopiteľnosti každého rozprávania.
Po takmer pätnástich rokoch na voľnej nohe ste sa na jeseň zjavili v úlohe pedagóga na pražskej Akademii výtvarných umění. Prečo?
Oslovil ma práve Jiří Petrbok, aby som sa k nemu pridal. Aj keď je to podľa mena ateliér zameraný na kresbu, patrí medzi tie ateliéry, ktoré sú zároveň maliarske, sochárske a dokonca intermediálne. Pojem kresba je tu pre mňa synonymom pojmov epika, dej, narácia, práce s figuratívnosťou, ktorá vždy reprezentuje istý druh emócie.
Okrem dlhoročného priateľstva a spoločných výstav nás s Jiřím nepochybne spája aj príbuzný pohľad na maľbu, alebo na umenie vôbec. A hoci impulz na akademickú dráhu nevyšiel odo mňa, som za túto ponuku a skúsenosť vďačný a vážim si ju.
Akí sú dnešní študenti? Hovorili sme o potrebe vnímať obrazy nielen emocionálne, ale aj intelektuálne. Umenie s príbehom vnímajú?
Študenti ma príjemne prekvapili. Naplno vnímajú všetky scenáre obrazu aj v jeho mimovýtvarných súvislostiach, ktoré sú pre obraz azda ešte dôležitejšie. Čítajú knihy, poznajú filmy, chodia na výstavy. Neviem to porovnať s bežnou vzorkou ich rovesníkov, ale naši študenti vedia pracovať s vlastným názorom a modifikovať ho podľa potrieb obrazu, dokážu intelektuálne reflektovať dianie okolo seba, nechajú sa však zároveň aj poučiť a viesť. Je to veľmi inšpirujúce. Je to skôr spoločné laboratórium, kde sa myšlienky tvoria spoločne.
Ako dnes vnímate postavenie umelca na Slovensku? Ste na scéne od deväťdesiatych rokov, väčšinu času ako slobodný umelec.
Je nepríjemné, že Slovensko na mape európskeho výtvarného umenia nie je, hoci tam kvalitou absolútne patrí. Už v Česku je viacero zberateľov, ktorí prekračujú hranice jednej krajiny a zameraním a obsiahlosťou svojich zbierok patria k významným osobnostiam na zberateľskej scéne minimálne v stredoeurópskom kontexte. Ak cesty medzinárodných zberateľov smerujú z Prahy na juh do Budapešti alebo Cluju, prípadne do Moskvy, a na severe do Poľska, to, že ostávame bielym miesto, ktoré zaujíma len málo zberateľov, je smutné.
Málo sa propagujeme. Slovenské inštitúcie, ktoré by sa o to mali smerom k zahraničiu starať, sú letargické alebo zápasia s vlastnými finančnými problémami, takže nakupovať súčasné umenie je pre ne problematické. To všetko sa odráža aj na postavení umelcov. Veľa z nich zápasí s existenčnými problémami, pôsobia v reklame a inštalujú cudzie výstavy, hoci ich práce sú dostatočne kvalitné na to, aby sa sústredili len na ne.
Nie je to aj preto, že Slovensko má taký prístup k umeniu, aký má? Umelci a kultúra sú skôr príveskom? Činnosťou, ktorú produkujú nejakí čudní ľudia a dá sa žiť aj bez toho?
Sú to otázky smerujúce k debate o podpore štátu, k výchove k umeniu a kultúre v školách, otázky, ako fungujú galérie, akých zberateľov máme či nemáme, ako u nás fungujú či nefungujú aukcie súčasného umenia, aký je vzťah zastrešujúcich inštitúcií, akými sú ministerstvo kultúry, Slovenská národná galéria, či v prostredí súčasného umenia práve bratislavská Kunsthalle a jej jedinečná a neopakovateľná funkcia a prínos. Teda potreba debaty o ustavičnom vychovávaní diváka. Napríklad v Českej televízii je každý večer relácia venovaná aktuálnemu dennému dianiu v kultúre. V našich televíznych novinách skočíme z politiky na šport a kultúra sa ocitá mimo záujmu, a pekná tvárička dákej rosničky je nám podsúvaná viac ako obraz dôležitého slovenského maliara. Situácia na Slovensku je v tomto smere absolútne chorá.
Vráťme sa k výstave. Čo znamená pre výtvarníka výstava? Koniec jedného obdobia? Otvorenie sa divákovi? Šou? Možnosť nájsť nových kupcov na jeho diela?
Asi všetko toto. Môže byť bilanciou istého obdobia alebo potrebou konfrontácie s inými obrazmi, alebo potrebou pohľadu na vlastné veci mimo dôverne známeho priestoru ateliéru. Je iné vidieť svoje obrazy v ateliéri a iné v galérii. A v konfrontácii s inými obrazmi zrazu môžu alebo nemusia potvrdiť svoje opodstatnenie. V prípade inverznej romantiky je to navyše vymedzenie pojmu a jeho pokus o uvedenie do prostredia kunsthistórie.
Minulý rok bol pre vás veľmi hektický. Veľa výstav, kníh a ciest. Vystavovali ste s dôležitými umelcami európskej maliarskej scény, s Justinom Mortimerom, Martinom Ederom, Alexandrom Tineom, Attilom Szücsom, Nicolom Samorim, ale aj s Josefom Bolfom a ďalšími, kurátorsky ste pracovali na niekoľkých projektoch, vyšla vám kniha o moldavskom maliarovi Alexandrovi Tineovi a podobne. Aj výstava v Kunsthalle je teda jedna z bodiek vo vetách výtvarníkovho života. A čo ďalej?
Všetko pokračuje. Len potrebujem čas na nádych. Obrazy nevznikajú náhodou.
Martin Gerboc (zdroj: Archív SME)Profil
Martin Gerboc (1971) vyštudoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, študoval aj v Dánsku a USA, absolvoval rezidencie vo Francúzsku a inde. Okrem vlastnej výtvarnej tvorby sa venuje aj kurátorstvu, teoretickej reflexii výtvarného sveta, vydal niekoľko filozoficky zameraných kníh. Je aj autorom videoklipov pre gotické a punkové skupiny. V súčasnosti pôsobí aj ako pedagóg na Akademii výtvarných umění v Prahe.
