Možno Libanon, Egypt a Irak odbiť označením Arábia? Sú malý tulák z Bejrútu, koptský kresťan z Egypta a kurdská vojačka Arabmi? Môžu mať dva z troch arabských filmov názvy, odkazujúce na Bibliu? A nakoľko je francúzsko-belgicko-gruzínsko-švajčiarsky koprodukčný film francúzskej režisérky arabským? Ako vždy a všade, bližší pohľad potvrdzuje múdrosť starej židovskej anekdoty: „Všetko je inak.“
„Arabské noci sú našou odpoveďou fundamentalistom na oboch stranách barikády – na tej arabskej – lebo silné ženy, a na tej našej – lebo filmárska kvalita a témy z krajín, ktorých sa ako deti bojíme, pretože o nich veľa nevieme,“ deklarovali svoj zámer usporiadatelia neobyčajnej filmovej prehliadky Arabské noci (organizátorom je distribučná spoločnosť Film Europe). Vedľa seba postavili snímkyBojovníčky slnka, Kafarnaum a Yomeddine.
Vojnovú drámu, existenciálny road-movie a sociálnu charakterovú štúdiu. Ani jedna z nich nie je arabská v tom zmysle, že by akási pofidérna „arabskosť“ bola jej stredobodom či zásadnou kvalitou. Naopak – všetky tri uvažujú o základných otázkach ľudskej existencie a o tom, čo robí človeka viac než zvieraťom.
Keď chýba viera
Najťaživejší, najpochmúrnejší a najdeprimujúcejší jeKafarnaum libanonskej herečky, scenáristky a režisérky Nadine Labakiovej (1974) o osudoch deväťročného Zaina z prostredia bejrútskej spodiny. Rámuje ho zaujímavým nápadom, ktorý korešponduje s biblickým titulom snímky. Z mesta Kafarnaum na brehu Galilejského jazera pochádzal evanjelista Matúš a pôsobil tu Ježiš Kristus, kázal na neďalekej Hore blahoslavenstiev, ale predovšetkým mesto preklial pre nedostatok viery.
Kafarnaum (zdroj: Foto - FIlm Europe)Vieru v dobro a šťastie stratí i malý Zain, keď zažaluje svojich rodičov a obviní ich, že mu proti jeho vôli dali život. Obžaloba film otvára a po zvyšné dve hodiny sledujeme prevažne to, čo Zaina k jeho zúfalému kroku priviedlo. Nezamestnateľní rodičia vedú svoje deti skôr na spôsob pouličného zločineckého gangu.
Už odmalička ich čakajú otrocká práca a hlad. Dievčatá hneď po prvej menštruácii tiež vydaj za najvyššiu ponuku. Zain ujde z domu, ale na vlastnej koži zistí, že s podobnými či ešte väčšími problémami sa boria všetci naokolo.
Nadine Labakiová je nielen spoluscenáristkou a režisérkou, ale vo filme účinkuje ako jediná profesionálna herečka. Všetky zvyšné postavy predstavujú autentickí príslušníci bejrútskej spodiny. Predstaviteľ Zaina, ktorý sa aj v skutočnosti volá Zain Al Rafeeja, je imigrant zo Sýrie. Labakiová nakrúcala s minimálnym štábom nenápadným guerillovým spôsobom v autentickom prostredí, prirodzenom pre účinkujúcich. Nielenže tak dokumentuje nefalšovaný, neinscenovaný život, ale jej neherci sú bezprostrední, pravdiví a podmaniví.
Drsný obraz s kontaktným zvukom vhodne dopĺňa razantný strih a minimalistická hudba Chálida Mouzanara. Dielo korunuje nenásilný, nepatetický, organický náznak nádeje, symbolizovaný prvým úsmevom na Zainovej tvári. Aj malý chlapec môže túžiť po dôstojnosti.
Okrem Ceny poroty lanského festivalu v CannesKafarnaum nezískal veľa cien, zato jeho nominácie, hoci nenaplnené, sú špičkové: Oscar, Zlatý glóbus, BAFTA...
Zviera súdneho dňa
Ak na Bibliu názvom odkazuje egyptský filmYomeddine (Súdny deň), príčina je jednoduchšia: hlavná postava – čerstvo ovdovený smetiar Bešaj je koptský kresťan. Egyptský scenárista a režisér Abú Bakr Shawky pomenoval hrdinu svojho celovečerného hraného debutu Bešaj, teda Zviera. Tak mu všetci vravia pre jeho deformácie tela i tváre následkom prekonanej (a vyliečenej) lepry.
Súdny deň / Yomeddine (zdroj: Foto - Film Europe)Rovnako výstižné by však bolo i meno Jób, lebo starnúceho muža stíha jedna strata za druhou. Nielenže ho rodičia v útlom detstve odložili do leprosária a nikdy nedodržali sľub, že keď sa vylieči, zasa si poňho prídu. Bešaja ako zrelého muža na kraji staroby, ktorý sa živí zbieraním železa na veľkomestskej skládke odpadu, stretáme po smrti jeho manželky, tiež príslušníčky charitatívnej komunity zdravotne postihnutých.
Muž, ktorý prišiel o všetko – o rodinu, zdravie, krásu i dôstojnosť – sa rozhodne navštíviť rodičov, aby zistil, prečo nesplnili sľub. Vydá sa na juh krajiny s oslíkom zapriahnutým do skromnej káry – a s černošskou sirôtkou Obamom, chlapcom bez dokumentov, bez príbuzných, bez minulosti. Postupne prídu o vozík i o ťažné zviera a napokon hrozí, že neprežije ani chorý Obama. Na konci utrpenia je však nielen stretnutie so seberovnými, ktorí prekvapia účasťou a hlbokou neokázalou ľudskosťou, no napokon i stretnutie a zmierenie sa s rodinou.
Podobne ako vKafarnaume i tu účinkujú autentické postavy z okraja spoločnosti. Predstaviteľ Bešaja Rady Gamal, muž podobného osudu, skutočne poznačený malomocenstvom, vlani neprišiel na svetovú premiéru snímky do Cannes, čím si dôstojnosť zachoval. Stačí, ak si spomenieme na smutný osud bosnianskeho Róma Nazifa Mujica z Tuzly.
Za neherecký výkon v podobne ladenom filme Danisa TanovićaEpizóda zo života zberača železa získal v roku 2013 na Berlinale Strieborného medveďa, ale nepodarilo sa mu uchytiť vo filme ani v Nemecku a po návrate celej rodiny späť na Balkán v chudobe zomrel vo veku 47 rokov.
Medzi nosné motívy diela patrí vzťah kresťanstva a islamu. No nie v podobe desivého konfliktu, ale skôr anekdotického chápavého prekárania, hľadania a nachádzania styčných bodov, spoločných záujmov, hodnôt i cieľov. Ignorovať nemožno ani vzťah tuláka a sirôtky, ktorý sa už od čias ChaplinovhoKida (1921) v kinematografii tradične zaodieva do žánru komediálnej melodrámy.
Aj preto saYomeddine i napriek všemožnej podobnosti a ideovej príbuznosti od Kafarnaumu výrazne líši. Autor po celý čas nenápadne trúsi symboly, obrazy vody, zeme, vzduchu, ohňa, života i smrti, drobné náznaky, ktoré sa napokon stretnú, pretnú a z osudom neustále bitého a o všetko oberaného Bešaja vytryskne mocný gejzír úprimnej radosti zo života.
Film získal v Cannes Cenu Françoisa Chalaisa, bodoval na festivaloch v Kartágu, El Goune, vo Philadelphii i Valladolide a Egypt ho tiež vyslal do boja o nomináciu na Oscara.
Ženy vo vojne
Ak má trojlístok filmov Arabskej noci nejaké spoločné posolstvo, je to práve ľudská dôstojnosť. Nie sloboda, nie hojnosť, ale boj o čo najdôstojnejší ľudský život aj v tých najmenej ľudských podmienkach. Pravda,Bojovníčky slnka boli tou najmenej arabskou časťou prehliadky. Nielen preto, že ich vo francúzsko-belgicko-gruzínsko-švajčiarskej koprodukcii a v gruzínskych exteriéroch nakrútila francúzska herečka, scenáristka a režisérka Eva Hussonová.
Ako potomok španielskych intelektuálov, ľavičiarov a antifašistov má v sebe maurskú krv, neskrotnosť a slobodomyseľnosť. V spojení s filmárskym štúdiom na American Film Institute sú to dobré predpoklady na zaujímavé filmárske videnie sveta. A skutočne – jejBojovníčky slnka prekvapujú po všetkých stránkach.
Vo filmovej fikcii rozprávajú o stretnutí francúzskej vojnovej korešpondentky Mathilde (Emmanuelle Bercotová) s veliteľkou kurdských ženských milícií Bahran (Golshifteh Farahaniová) na irackom bojisku. Mathilde je netajenou variáciou slávnej americkej jednookej vojnovej reportérky Marie Colvinovej, ktorú 22. februára 2012 v Homse zabili vojaci Bašára Asada. Epizóda sa vo filme spomína, ale tu ju Mathilde prežila.
Bahran zasa má predobraz v tisíckach pešmerských kurdských žien, bojujúcich za samostatný Kurdistan. Rovnocenné mužom podstupujú drsný výcvik a v bojoch – najmä proti samozvanému Islamskému štátu – rozosievajú väčšiu hrôzu ako vojaci. Nielen vycvičenosťou, odvahou, odhodlanosťou a disciplínou, ale i preto, lebo džihádista usmrtený ženou sa nedočká radovánok v moslimskom raji.
Konflikt Orientu a Západu v podobe stretnutia Európanky a Kurdky by mohol byť základom divácky vďačnej filmovej rozprávky o dvoch nepriateľkách, ktoré k sebe vo veľkolepom všeobjímajúcom finále nájdu cestu. Toto má Americká filmová akadémia rada! Lenže režisérka Hussonová sa zámerne vydala úplne inou cestou. Jej hrdinky sú si od začiatku podobné.
Bahran nie je typická pešmerská vojačka. Absolvovala štúdium práva v Európe. Až keď ju i s manželom a synom pri návšteve domova zajali islamskí fanatici, uväznili, mučili a opakovane znásilňovali, rozhodla sa pre vzdor. Bojová akcia, pri ktorej príprave ju spoznávame, má za cieľ oslobodiť zajaté deti, medzi ktorými môže byť aj jej syn. Materstvo je jedným z nosných prvkov.
Bojovníčky slnka (zdroj: Foto - Film Europe)Bojovníčky slnka nie sú taký ženský vojnový film, aké s úspechom nakrúca americká filmárka Kathryn Bigelow. Bojové akcie sa striedajú so statickými scénami odpočinku, príprav, čakania na povel, reakciu protivníka, na súmrak či úsvit. Bahran a Mathilde ich nevypĺňajú súbojmi a zbližovaním svojich postojov, hodnôt i názorov.
Rozprávajú svoje životné príbehy, ktoré vidíme vo flashbackoch. Cesty, ktoré ich z rôznych strán priviedli na rovnaké miesto. Dva samostatné príbehy, ktoré sa letmo dotknú. Dve ženy, ktoré sa nestanú jedna pre druhú dôvodom ani katalyzátorom na zmenu postojov a videnie sveta.
VBojovníčkach slnka dostávame dva paralelné príbehy o hľadaní ženskej dôstojnosti, ktoré je na Západe nemenej zložité ako na Východe. Paradoxne je ich zdrojom dôstojnosti vojna ako výsostne mužská forma inštitucionalizovaného násilia. Jedna sa uspokojí s pozíciou svedkyne, druhá je aktívnou aktérkou. Až v ďalších plánoch je snímka aj sugestívne nafilmovaným a nadpriemerne zahraným svedectvom o ukrutnostiach Islamského štátu.
AjBojovníčky slnka mali premiéru vlani v Cannes, na svoje docenenie však ešte stále len čakajú.
Delenie sveta podľa podnebia, zriadenia, kultúry či náboženstva je zavádzajúce. Rozdeľuje, nespája. V skutočnosti sme my, ľudia, rovnakí od pólu k pólu, od východu po západ. Bolia i tešia nás tie isté veci, máme rovnaké potreby, túžby i ciele.
„Ak dnes o arabskom filme nič neviete, je to veľká a len vaša chyba,“ vravia usporiadatelia Arabských nocí. Natíska sa otázka, prečo len o arabskom? Občas sa zdá, že čím máme viac možností, tým menej o svete okolo nás chceme vedieť. Sympatická aktivita distribučnej spoločnosti Film Europe je kvapkou z mnohých, ktoré to chcú zmeniť. Nuž teda vďaka. Nabudúce viac a hustejšie!
