Hovory s TGM ,Všetko bude, Trhlina, Ostrým nožom, Sklenená izba, Punk je hned! a Dobrá smrť. Tri mesiace od začiatku roka a v kinách sme už mali možnosť vidieť sedem nových slovenských filmov, čo je samo osebe úžasné, fantastické, veľkolepé. Zvlášť, ak si uvedomíme, že pred takou dekádou a pol sme sedem nových slovenských filmov v kinách nevideli azda za celý rok.
Na veci nič nemení ani skutočnosť, že mnohé z tých filmov nie sú čisto slovenské, naopak, ide o koprodukcie, najčastejšie s Českom. Lebo Česko nie je naozajstná cudzina, čo si budeme navrávať, a najmä koprodukcia je v súčasnosti, predovšetkým v menších národných kinematografiách, často jediný spôsob, ako film ufinancovať, zvlášť, ak predmetné snímky nie sú hlavne komoditami, určenými na predaj, a teda na generovanie čo najvyšších ziskov, ale sú spoločensky dôležité, kultúrne, umelecky, esteticky, jednoducho ide o filmy, pri ktorých ich potenciálna (ne)návštevnosť nie je tým hlavným dôvodom ich vzniku, ale kladie sa dôraz na výpoveď, na odkaz, na idey, pokojne aj idey vyššie, mravné.
Ale o tom neskôr, teraz nám stačí konštatovanie, že tieto nové slovenské filmy sú, v súlade s minimálne európskymi trendmi, často jednoducho aj filmy české, poľské, slovinské, rakúske či dokonca francúzske, čo znamená, že naši producenti, režiséri, scenáristi, kameramani, strihači, skladatelia, herci atď., teda jedným slovom tvorcovia vedia byť zaujímavými partnermi aj v medzinárodnom kontexte. A slovenská kinematografia je aj vďaka tomu kinematografiou prinajmenej európskou, čo vzhľadom na predmetné filmy nie je len dobre znejúca floskula, ale čosi, čo skutočne odráža reálny stav.
Jeden masový
Lebo takáTrhlina, aby sme hneď skraja odbavili ten „umelecky“ najmenej ambiciózny film, sa môže stať reálnym diváckym filmom aj v Česku, kde tiež vyšla jej knižná predloha, rovnomenný bestseller Jozefa Kariku. Trhlina zároveň ukazuje, že aj na Slovensku vlastne funguje čosi, čo by sme pri troche veľkorysosti mohli nazvať normálnym konvenčným filmovým trhom.
Akože máme tu extrémne populárnu a široko čítanú knižnú predlohu, román Trhlina, ktorý sa stane predmetom filmovej adaptácie, respektíve televíznej, lebo, keď už točíme bestseller, prečo toho nenakrútiť viac a neurobiť aj seriál? Trojdielnu televíznu minisériu? Pre nič, dôvodu niet a takTrhlinu fakt veľa ľudí čítalo ako knihu, fakt veľa ľudí na ňu išlo do kina ako na film a ešte si ju aj fakt veľa ľudí pozrie v telke ako seriál. A zabavia sa, alebo nezabavia a kritici môžu reptať, koľko chcú, že je to slabučké, ale je to jedno, lebo čísla návštevnosti vravia čosi iné.
Čo by iné slovenské filmy dali za to, aby ich v kinách videlo viac ako 260-tisíc divákov? Hlavné však je, žeTrhlina nie je žiadne umelé podliezanie remeselnej latky, ale je to normálne profesionálne zvládnuté filmové remeslo, o ktorom sa môžeme vkusovo dlho sporiť a mnohé tomu vyčítať, ale ten film rozhodne nevyzerá, akoby ho nakrútila banda slabozrakých nedoukov, ale je úplne jasné, že jeho tvorcovia remeslo zvládajú vynikajúco.
Takže tak, aTrhlina môže byť z tej sedmičky hodnotovo najmenej zaujímavý film – azda aj preto ju videlo najviac ľudí – ale hanbiť sa za ňu netreba.
Šesť a menej divákov
Iné je smutné, a to skutočnosť, že tých šesť ďalších nových slovenských filmov, čiastočne slovenských, slovenských európskych, lepších, ambicióznejších, hodnotnejších, že tých šesť ďalších filmov všetkých spolu nedokázalo do kín pritiahnuť toľko divákov ako práve jedna jediná samodružnáTrhlina.
Hovory s TGM , hypotetická filmová vizualizácia reálneho historického stretnutia Tomáša Garrigue Masaryka a Karla Čapka v Topoľčiankach, takmer deväťdesiat minút trvajúci fascinujúci filmový rozhovor dvoch veľkých osobností. Prechádzajú sa po parku a rozprávajú sa, nič viac, a predsa je v tom vďaka excelentnému charakterovému herectvu Martina Hubu a Jana Budařa viac napätia a dynamiky ako v ktoromkoľvek žánrovom filme. Dialógy občas zašuštia papierom, ale to len preto, že pri veľkých osobných témach, o ktorých sa rozhovor vedie, sa literárnosti celkom vyhnúť nedá.
Veľký, silný, dôležitý film, ktorý by zo svojej podstaty nemal mať o divákov núdzu. Nie tých, čo chodia do kina jesť pukance, ale ľudí, ktorí seba samých považujú za takú tú akoby lepšiu fajtu.
Čosi veľmi podobné platí aj oSklenenej izbe, filmu, ktorý však (hoci vznikol v domácej, česko-slovenskej koprodukcii) nielen témou, ale i hereckým obsadením, výpravou, a vôbec, celým tým takým konceptom mieri kamsi vyššie, ďalej ako do českých a slovenských kín.
Adaptácia vynikajúceho britského románu Simona Mawera, nominovaného na Man Bookerovu cenu, hrajú v tom herci a herečky minimálne európskeho formátu, dokonca regulárne hviezdy, a vedno s nimi v najhlavnejšej úlohe brnianska vila Tugendhat, ikonická stavba Ludwiga Miesa van der Rohe. Film o priateľstve, láske, dejinách a pamäti, vo svojom jadre fiktívny, avšak dotýkajúci sa reálnych historických skutočností.
Znova veľká sila, film, ktorý by sa patrilo vidieť už len preto, aby divák dokázal zaujať autentické stanovisko, bez zveličenia jedna z dôležitých kultúrnych udalostí prvého štvrťroka. A aj naň prišlo do kín podstatne menej divákov, ako by sa patrilo. Ak by sme naozaj boli takým kultúrnym národom, ako radi predstierame, tým hitom by bola práveSklenená izba, a nie Trhlina.
A ak by bol slovenský filmový divák skutočným fajnšmekrom, ujsť by si nenechal ani snímkuVšetko bude, trocha drámu, trocha komédiu a veľkú road movie, ktorá na ihrisko akoby vracala zabudnutý žáner filmu pre deti a mládež. Príbeh dvoch sotva pubertálnych junákov, ktorý by pokojne mohol byť takou našou domácou filmovou verziou magického realizmu. Že naň diváci húfne nechodili, dá sa pochopiť, nie preto, že keďže sa odohráva v Česku, len ťažko sa nám k nemu pristupuje ako k slovenskému filmu, ale preto, že žiada naozaj poučenejšieho diváka.
Tri debuty
No, a zostali nám tri snímky, tri nové slovenské filmy, ktoré také nie sú len pre koprodukcie, ale najmä vďaka tomu, že ide o autorské projekty troch mimoriadne talentovaných debutantov, filmových autorov v tom najpoctivejšom zmysle slova, teda režisérov a zároveň (spolu)scenáristov, ktorí sa neboja byť ani osobní, ani spoločensky angažovaní, ani umelecky ambiciózni a zároveň nepovažujú diváka v kine za nebezpečnú škodnú, ktorá vlastne nie je hodná ich silného, autentického umelecky hodnotného filmárstva.
Že diváci neprišli naPunk je hned!, pankáčsky film Jura Šlauku, sa dá pochopiť, aj keď nie ospravedlniť, Šlaukov film nakrútený s autentickými nehercami v hlavných úlohách seba samých naozaj môže viac rozčuľovať ako inšpirovať, ale filmárčina je to pankáčsky výborná. Akože sa vraví, že punk je hudba troch akordov, čo je nezmysel, lebo punk je hudba o tom, čo s tými troma akordmi dokážeme urobiť. Akú silu, aký bordel, aký výraz.
A Šlauka ponúka filmovú analógiu, gerilový semidokument o pankáčoch, čo im pank nie je subkultúrou, ani životným štýlom, či módou, ale bezprostredne zakúšanou životnou praxou. A nemoralizuje, len divák má to nutkanie, a keď príde pointa, všetko sa na dobré obráti. Výborný kus, aj keď veľmi menšinový, diváci neprišli, ich škoda, žiadny problém.
Lenže diváci v naozaj dôstojnom počte neprišli ani na dlho očakávaný debut vraj veľmi talentovaného Teodora Kuhna, filmOstrým nožom, ktorý sa autorsky nebanálnym spôsobom vracia k vražde Daniela Tupého, teda k jednej zo stigiem našich moderných dejín. Kuhn z tejto komplikovanej, avšak prudko nefilmovej látky vytvoril skutočný príbeh, osobnú drámu muža zmietaného (ne)oprávneným pocitom viny, ktorý sa stretá s bezmocnosťou štátu uneseného gaunermi a vôbec, Ostrým nožom je vynikajúci film, ktorý utrpel najviac tým, čo je druhým najväčším problémom slovenskej kinematografie.
Elitárska kritika, ktorá neodpúšťa úspech, ani ten potenciálny, a hoci neustále plače nad tým, že slovenských divákov na slovenských filmoch v kinách nieto, ak nejakí aj prídu, hneď im vmetie do očí, že sú to hlupáci, čo prišli na komerčnú blbosť a umelecky nehodnotný film. Kuhn chcel byť divácky a podarilo sa mu to, diváci, žiaľ, neprišli, kritika mu však túto ústretovosť aj tak neodpustila. Smutné.
No a potom tu máme prvý najväčší problém slovenskej kinematografie a tým je nedostatok diváctva. Už sme o nich hovorili, lepšia fajta, nie elity, ktorých u nás prakticky niet, ale poctivá stredná trieda, ľudia tak akurát vzdelaní na to, aby im nebolo treba vysvetľovať každú metaforu, zároveň tak trocha snobi, ale v dobrom, akože ľudia, čo si nechajú poradiť od elít, ktorých však niet, a tak radiť nemá kto, a tak lepšia fajta sedí doma, díva sa na Netflix a ani jej nenapadne samej od seba zájsť na dobrý slovenský film do kina. Tento rok sme ich už takto mohli vidieť sedem, ten posledný navyše film tematizujúci eutanáziu, teda čosi, na čo má názor azda každý.
Mimoriadne silný celovečerný autorský dokument Tomáša KrupuDobrá smrť o posledných dňoch Janette Butlinovej, britskej seniorky, ktorá odchádza do Švajčiarska dobre umrieť, lebo tam sa to môže. Veľká vec, snímka, ktorá dokonca donútila v akejsi internetovej diskusii katolíckeho duchovného pripustiť, že eutanázia sa môže. Za prvý víkend premietania v kinách ju nevidelo viac ako päťsto ľudí, nad čím zostáva rozum stáť.
Nepochopiteľné a zároveň vynikajúci dôkaz toho, že slovenská kinematografia je vo výbornej kondícii, neviem dokonca, či na tom niekedy bola lepšie. Vzniká viac filmov, ako vznikalo a sú výborné. Žiadne podliezanie latky, naopak, silné sebavedomé filmy ľudí, ktorí vedia nakrúcať a majú o čom. Ešte keby si to tak všimli aj ľudia, pre ktorých by to malo byť. Slovenskí diváci.
