Mestá nie sú tým, čím sa zdajú. Osobitne to platí pre veľké metropoly, ktorých dejiny siahajú tisíce rokov dozadu a oddeliť v nich legendy od reality nie je v priebehu času vôbec jednoduché. Mestá samy osebe predstavujú taký masívny zdroj príbehov, až sa zdá, že sú to svojské organizmy vytvárajúce vlastné ekosystémy. Sú hlavným prameňom žánru tzv. urbánnej fantasy, ktorý umiestňuje dej do spletitých ulíc, námestí, budov, veží, ale aj kanálov, metra a iných podzemných a nadzemných priestorov miest a zamotáva v nich osudy postáv o nič menej spletitým spôsobom.
A ak ste spisovateľ s imagináciou Neila Gaimana, tak hranica medzi fikciou a skutočnosťou predstavuje presne jeden krok po ulici alebo dvere na mieste, kde pred minútou bol ešte len múr.
Tak ako bolo literárnou udalosťou ku koncu roku 2018 vydanie série Amber od Rogera Zelazneho, tak tento rok je vo fantastike zásadným aktom vydanie Nikdekoľvek od Neila Gaimana. Román s pôvodným názvom Neverwhere originálne preložil Patrick Frank, čo vidieť už hneď v názve knihy.
V slovenskej verzii bola na obálke použitá ilustrácia od výtvarníčky Anne Lambeletovej a vynikajúco vystihuje povahu románu, v ktorom okrem známeho Londýna bežných obyvateľov existuje Podlondýn obývaný bizarnými bytosťami, priateľskými aj veľmi nebezpečnými tvormi.
Rôzne verzie toho istého
Neil Gaiman nikdy nepíše pokračovania svojich románov, ale pri rôznych príležitostiach prepisuje a reviduje ich vydania. Nie je to inak ani pri Nikdekoľvek. Práve vydaný slovenský preklad vychádza z verzie z roku 2005, a preto sa mierne líši od skoršieho českého vydania. Všetky zmeny opisuje Gaiman v úvode a naznačuje, že sa pod Londýn ešte vráti, minimálne v nejakom kratšom príbehu.
Značná obľúbenosť Nikdekoľvek u čitateľov podnietila aj ďalšie adaptácie. Ak začneme od konca, tak v roku 2017 audioknihu narozprával sám autor, ale ešte predtým v roku 2013 vznikla rozhlasová verzia pre BBC s hviezdnym obsadením. Richarda Mayhewa narozprával James McAvoy, Dvierka stvárnila Natalie Dormer, anjela Islingtona Benedict Cumberbatch a popri ďalších hercoch a herečkách sa objavil aj hlas sira Christophera Leeho a Neila Gaimana. V roku 2010 bola v Chicagu vytvorená dokonca divadelná hra a v roku 2005 vznikla komiksová verzia, ktorej budeme venovať pozornosť.
V adaptácii pre rádio BBC komiks Neverwhere stvárnili takí herci ako Benedict Cumberbatch, James McAvoy, Natalie Dormer, Sophie Okonedo a David Harewood (zdroj: Foto Wikimedia)Pôvodne však celý fenomén odštartoval televízny seriál BBC z roku 1996, pričom kniha vznikla sčasti aj ako potreba širšie rozpísať scény, ktoré by sa do seriálu nezmestili, alebo si ich Gaiman želal opísať trochu inak.
Čo sa skrýva v podzemí?
Komiksovú verziu Nikdekoľvek (resp. český názov znie Nikdykde) spracoval autor Mike Carey, celkom známy aj z českých prekladov Lucifera (postavy prvotne inšpirovanej z Gaimanovho komiksu Sandman) alebo sériou Mezi řádky. Kresby sa ujal Glenn Fabry.
Hlavné postavy Gaimanových románov, a osobitne to platí aj pre Nikdekoľvek, sú úplne obyčajní ľudia s normálnymi životmi a až nudnými zamestnaniami, s ktorými sú však celkom spokojní. Vždy sa však objaví štrbina v realite a kontakt s fantastickým svetom má svoje konzekvencie.
Richard Mayhew pomôže na ulici bezbrannému dievčaťu s menom Dvierka, neskôr sa zoznámi s markízom de Carabas a keď odídu, Richard zistí, že sa stal pre okolie akoby neviditeľný. Nikto ho nevníma a zo zúfalstva sa dostáva do pod Londýna a snaží sa vypátrať dievča Dvierka, aby mu pomohla vrátiť sa k predchádzajúcemu životu.
(zdroj: Archív SME)Putovanie panoptikom nezvyčajných zákutí Londýna pod úrovňou zeme komplikuje fakt, že sa Dvierka snaží vypátrať vrahov svojej rodiny, pričom našich hrdinov sleduje dvojica démonických zabijakov, pánov Croupa a Vandemara.
Na Gaimanových postavách je sympatické, že nikdy presne nevieme, akej sú vlastne povahy: sú rozprávkové bytosti alebo ľudia s nezvyčajnými schopnosťami? Richarda identifikujeme ako človeka, ale pri ostatných vzniká množstvo nezodpovedaných otázok. Predstavivosť teda pracuje na plné obrátky aj po dočítaní, sme slobodní k vytváraniu vlastnej verzie predložených udalostí.
Pravidlá žánrov sa v komikse značne líšia od románových postupov, a preto sa Carey rozhodol urobiť viac zmien, konkrétne v dialógoch, vypustení jednej postavy, miernej úprave deja a tiež v rozprávačovi, ktorým je celý čas Richard. To, ako knižná predloha rezonuje v čitateľoch, vidieť aj na diskusiách, kde sa objavujú výhrady napr. voči oblečeniu, ktoré nosí Dvierka, prípadne k vzhľadu markíza de Carabas. Rôzne médiá však využívajú odlišné jazyky, ktorými komunikujú, a Glenn Fabry farbisto nakreslil nielen rozmanité postavy, ale aj ich emocionálne stavy ako radosť, zmätok, ohromenie, smútok, stratu a bolesť.
Na médiu záleží
Práve komiksová adaptácia veľmi dobre ukazuje, aké sú rozdiely v spôsobe rozprávania príbehu, kompozícii dramatických zvratov a predovšetkým vo vizuálnom stvárnení postáv.
Napriek oddanosti fanúšikov knižnej predlohy a až jej nedotknuteľnosti vo fandome má komiksová komunita určité výhrady k výtvarnému prevedeniu Nikdykde. Dvierka pôsobí vo viacerých scénach trochu prvoplánovo so svojím výstrihom, nehodí sa to k jej aristokratickému pôvodu a takmer detsky naivnému pohľadu na svet. Markíz de Carabas má zas trochu čudnú, čisto čiernu tvár bez mimiky, s ostro červenými perami a výraznými očami, chýbajú mu nejaké konkrétne črty, možno je to však zámer.
Môžeme totiž špekulovať, či je postava markíza alúziou na rozprávku Kocúr v čižmách, kde sa tiež vyskytuje postava s rovnakým menom, je však fiktívnou autoritou, na ktorú kocúr vždy odkazuje, keď mu to vyhovuje. Jeho podoba teda môže byť pomerne tvárna, čo mohol byť dôvod, prečo ho Fabry stvárnil v uvedenej podobe.
V češtine vyšiel komiks pod názvom Nikdykde (zdroj: Archív SME)Silné emócie vo výtvarnej rovine najlepšie odráža postava Richarda, ktorý takmer celý dej pôsobí autenticky utrápene a bojazlivo.
Careyho citlivosť k predlohe a zručnosť ilustrátora na druhej strane vidíme vo viacerých detailoch, ale aj v širšej perspektíve, ak si porovnáme malé a veľké panely. Na menšom rozmere panelu vynikne, že Dvierka má na tvári namaľovanú kľúčovú dierku, čo odráža jej schopnosť vytvoriť dvere na akejkoľvek ploche, napr. na múre. Oproti tomu prvý kontakt s anjelom Islingtonom zachytený na celom paneli útočí až na naše vnímanie priestoru a priamo odkazuje na existenciu bytostí, pre ktoré je vnímanie fyziky len ilúzia v mysli.
Nedá sa ubrániť predstave, aká by bola čierno-biela verzia Nikdykde, v ktorej by vynikla ponurosť viacerých situácií, predovšetkým tam, kde sa vyskytujú páni Croup a Vandemar. Nenahraditeľná jedinečnosť bohatých farebných ilustrácií zas vynikne pri zobrazení trhu, ktorý pôsobí až ako karneval nápadov. Sila komiksu je enormná v scénach, kde sa nevyskytujú dialógy a kresba rozpráva príbeh sama za seba.
V každom prípade je komiks Nikdykde vysoko hodnotené dielo a rozhodne sa oplatí prečítať ho, obzvlášť v súčasnosti, keď už máme k dispozícii aj slovenský preklad tejto fenomenálnej knihy.
