Ak rekapitulujeme poslednú fázu komunistického režimu v Československu, v jeho bazálnom kalendáriu máme určite tieto udalosti: v januári 1977, ani nie dekádu po naivnom pokuse reparovať socializmus, režimom poriadne zakývala Charta 77. Potom normalizačných komunistov poriadne prefackali veriaci začiatkom júla 1985 na Velehrade, ďalší morálny výprask dostal boľševik pred kostolíkom Notre Dame v Bratislave v marci 1988. Palachov týždeň v januári 1989 ešte viac akcentoval všeobecnú nechuť k „svetlým zajtrajškom“ a potom to bola ešte petícia Niekoľko viet z júna toho istého roku.
Reakciou režimu boli žalospevy vtedajšieho šéfa štátostrany Miloša Jakeša v júli na Červenom Hrádku - že on a jeho stranícka verchuška sú tým „kolom v plote“ bez podpory pracujúceho ľudu. Ale až keď padol Berlínsky múr, naplno sme si uvedomili, že to už vlastne bola iba groteskná predohra k československému novembru ‘89. Ten sa začal v predvečer Dňa študentov úprimným protestom „Husákových detí“ pred ministerstvom školstva v Bratislave, o deň neskôr na Národní tříde v Prahe a symbolicky sa skončil dva dni pred Silvestrom zvolením Václava Havla za prezidenta republiky na Pražskom hrade.
Poľský protestný kalendár
Retrospektívny kalendár odporu Poliakov proti komunizmu však siaha o niečo hlbšie do minulosti než ten náš. A má oveľa viac neopomenuteľných bodov, ale aj mnohonásobne viac ľudských obetí. Kým prejdeme k tomuto výpočtu, potrebujeme krátky exkurz do histórie.
Oslavy 20. výročia pádu komunizmu v Poľsku. (zdroj: Foto TASR / AP)Kľúčovú tradíciu heroického vzdoru Poliakov proti cudzej nadvláde nachádzame napríklad vKościuszkovom povstaní, ktoré sa začalo v marci 1794, o pár rokov neskôr Legiony Polskie vo francúzskych službách sú pri ďalšom pokuse obnoviť Rzeczpospolitu, ktorú si rozparcelovali Prusko, Rusko a Rakúsko. Potom je to novembrové povstanie 1830 a rusko-poľská vojna. O generáciu neskôr v januári 1863 sa Poliaci znovu chrabro postavili cárskemu Rusku.
Z nedávnych čias nesmieme zabudnúť na Pilsudského„Zázrak na Visle“ v auguste 1920 či na povstanie vo varšavskom gete v apríli 1943. Ale určite je to úžasné vzopätie Poliakov vo Varšave v auguste a septembri o rok neskôr. Toľko k „predboľševickej tradícii“ heroických zápasov poľského národa. Na nej potom stála poľská antikomunistická opozícia v druhej polovici 20. storočia.
Hitlera vystriedal Stalin
Komunizmus v tých najbrutálnejších čižmách prišiel do obnovovaného Poľska spolu s Červenou armádou a poľskou Ľudovou armádou už v lete 1944. A spolu s nimi aj povestná tajná polícia NKVD. Tá do januára 1945 aj v rámci akcie Búrka pozatýkala 20-tisíc Poliakov, medzi ktorými bola veľká časť členov podzemnej Armii Krajowej.
Päť rokov trvajúci likvidačný teror nacistického Nemecka okamžite vystriedal červený teror. Hitlera vystriedal Stalin. Poliaci nedostali ani tie necelé tri roky na aký-taký povojnový nádych, ako sa to stalo v ČSR. Navyše v Poľsku už od roku 1945 boli trvalo dislokované sovietske vojenské jednotky...
Nová vláda postupovala v zmysle boľševických štandardov: tvrdou cenzúrou, sfalšovaným referendom, politickými procesmi, väznením, vraždami aj zastrašovaním odporcov si upevňovala moc (aj keď kati dostali podstatne menšiu príležitosť než v ČSR). Lenže prišiel rok 1956 a koncom júna štrajk robotníkov v Poznani a stotisícová demonštrácia v centre mesta, ktoré sa bleskovo premenilo na bojisko.Poznanské povstanie sa skončilo tvrdou pacifikáciou – po zásahu vojska a polície vyše 70 ľudí zahynulo, stovky skončili za mrežami.
Po odhalení Stalinovho kultu nastal v Poľsku menší politický odmäk, ustal masový teror. Po niekoľkých rokoch akého-takého pokoja prichádza marec 1968. Po nezmyselnom zákaze inscenácieDziadov Adama Mickiewicza v Národnom divadle sa vzbúrili študenti a intelektuáli. Znova sa ozval rudimentárny antisemitizmus, ktorý stranícke špičky prekrývali politickým antisionizmom. A skončilo sa to opäť represiami, vyhadzovaním zo škôl, politickými procesmi, mladých „rušiteľov poriadku“ povolali do armády a vyše 20-tisíc Poliakov bolo nútených emigrovať.
Roky sedemdesiate
Ďalším poľským mesiacom v antikomunistickom kalendári je december 1970. Vláda opäť urobila hlúpe rozhodnutie – desať dní pred Vianocami skokovo zvýšila ceny potravín. Reakcia bola rýchla a masová:Povstanie na pobreží -robotnícke štrajky v lodeniciach v Gdansku, Gdyni či v Štetíne a ďalších mestách na pobreží Baltského mora.
Horeli centrály miestnych komunistických organizácií a policajné stanice, robotníci obsadili niektoré sídla samospráv. Vláda opäť nasadila armádu – 45 mŕtvych, stovky zranených a znova plnšie väznice... NamiestoWładysława Gomulku prišiel na čelo komunistov Edward Gierek, ale jeho ekipa opäť nesplnila ani jedno z predsavzatí o svetlých zajtrajškoch – nedala pracujúcim ani demokraciu, ale ani chlieb...
A prišiel jún 1976, zdraženie potravín o 70 percent. Scenár predchádzajúcich rokov sa zopakoval: robotnícke štrajky, blokáda železníc, podpálenie a demolovanie krajského výboru strany v Radome či v Plocku. Komunisti sa zase na nič iné ako na primitívne represie nezmohli - namiesto riešenia problémov so zásobovaním a mzdami nastúpilo klasické zatýkanie, súdy a mnohoročné väzenie pre aktérov štrajkov a rabovania. Poľskí pracujúci stále nemali ani chlieb, ani hry, ako to bolo napríklad v gulášovom maďarskom komunizme Jánosa Kádára.
Poľsko bolo na míle vzdialené od výkladných skríň komunizmu - Ulbrichtovho, Honeckerovho „demokratického“ Nemecka či relatívneho ekonomického blahobytu ČSSR. Ale v jednom boli Poliaci ďaleko vpredu – v organizovaní samizdatu, podzemného školstva, budovaní fungujúcich ilegálnych štruktúr, v produktívnom prepojení katolíckej hierarchie s odporcami komunizmu, vo vytrvalom a úspešnom odpore proti kolektivizácii poľnohospodárstva... Na pád komunizmu boli asi aj preto najlepšie pripravení.
Začiatok u Lenina
A začalo sa to v auguste 1980 štrajkom v Gdyni v Lodenici V. I. Lenina. Aká to historická irónia, že posledná dekáda komunizmu sa v Poľsku začala práve tam... Obdobie od jesene 1980 po štatárium v decembri 1981 politológovia už pomenovali veľmi príznačne – karneval Solidarity. Bol to pokus o síce miernu, ale komplexnú politickú, odborársku a ekonomickú pluralitu v medziach zákona, napísal by asi Hašek.
Niečo dovtedy nevídané v „tábore mieru a socializmu“, ktorý bol navyše stále pod kontrolou generality a neostalinistov v Kremli na čele s Brežnevom.
Lenže tento karneval zlikvidoval tesne pred Vianocami 1981 klasický vojenský prevrat. Komunizmus v Poľsku sa naposledy pokúsila zachrániť junta generála Jaruzelského (iný politologický termín na to určite nie je, i keď oficiálne pomenovanie bolo Wojskowa Rada Ocalenia Narodowego a skratka WRON evokovala nesympatického všežravého vtáka).
Opäť tiekla krv, špeciálne oddiely milície a vojska strieľali do vlastných ľudí, znovu pribudli hroby hrdinov, opäť sa plnili väznice a internačné tábory... Rozuzlenie prišlo po februári 1989. Po dlhých desaťročiach biedneho života, po nespočetných zmarených životoch konečne poľskí komunisti pochopili, v podstate už nad historickou priepasťou, že si musia sadnúť za okrúhly stôl s nekomunistickou opozíciou. Výsledkom boli júnové (takmer slobodné) parlamentné voľby.
Komunistom ešte zostalo zopár kresiel v novej vláde a ešte sa im ušiel na krátky čas post hlavy štátu. Ale nekomunistický premiér Tadeusz Mazowiecki odštartoval poslednú etapu likvidácie komunizmu, ktorá sa symbolicky skončila v decembri 1990 zvolením Lecha Walesu, konečne autentického nekomunistu - robotníka, za hlavu štátu.
Mnohým Európanom síce Poliaci môžu liezť na nervy svojím večným kverulantstvom (napríklad aktuálne proti Bruselu), môžu iritovať hlasno forsírovaným katolíckym fundamentalizmom, ale táto aktuálna všeobecná antipatia ku „všetkému poľskému“ nesmie zatieniť generálnu úctu k všetkým, ktorí v dávnejšej či blízkej minulosti bez váhania dokázali nielen zdvihnúť hlavy, ale i zbrane proti neprávostiam a obetovať svoje životy. A to nielen za Rzeczpospolitu...
