Deň pred druhým kolom prezidentských volieb parlament 101 hlasmi prijal uznesenie, ktorým zaviazal vládu, aby neratifikovala tzv. Istanbulský dohovor, v plnom názve Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu. Podľa prijatého uznesenia má vláda informovať Radu Európy, že Slovensko jej dohovor odmieta.
Účelovosť tejto maškarády sa nepokúšali zakryť ani samotní iniciátori (poslanci SNS) a tak aj akékoľvek jej demaskovanie a argumentovanie zdravým rozumom, respektíve vecným obsahom samotného medzinárodného dokumentu, sa stalo úplne zbytočným. Bývalá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská dokonca povedala, že hlasovanie nemá na budúci podpis či ratifikáciu dohovoru žiaden vplyv.
Avšak koalícia, obohatená o hlasy extrému, jednoducho potrebovala ešte pred voľbami vydať jasný signál, na ktorej strane stojí, a že teda aj keď si „ultra-liberáli“ zvolia svoju prezidentku, v niektorých otázkach „neprejdú“. Popri tom samozrejme išlo aj o poslednú šancu mobilizovať „voľných radikálov“, čiže voličov Štefana Harabina a Mariana Kotlebu v prvom kole volieb.
Jablko sváru má meno „džendžer“
Hlasovanie poslancov dalo zároveň akúsi symbolickú bodku za prezidentskou kampaňou, v ktorej boli rozdielne názory na kultúrno-etické otázky jednou z nosných tém. A aby sa kandidát Smeru mohol vymedziť voči liberálnej kandidátke, zvečera na ráno sa prefarbil zo svetáckeho sociálneho demokrata na zástancu tradičných kresťanských hodnôt. Očakávane tradičné, konzervatívne Slovensko sa však tentoraz prejavilo inak, ako predpokladali tvorcovia politického marketingu.
Veľa sa už na túto tému napísalo, nie je dôvod sa opakovať. Skôr sa treba pozrieť na korene tejto deliacej línie a dekonštruovať jej pozadie. Liberálno-konzervatívny spor bol v rôznych podobách prítomný v slovenskej spoločnosti už dávnejšie, predovšetkým v podobe cyklicky sa opakujúcej témy reprodukčných práv a sprísnenia interrupčnej legislatívy. Pamätníci si možno spomenú aj na výrok Jána Čarnogurského zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď liberalizmus označil za nebezpečnejšieho nepriateľa kresťanského konzervativizmu, ako bol práve demontovaný komunizmus.
Neskôr slovenskou spoločnosťou hýbala Vatikánska zmluva a jedna jej časť - výhrada vo svedomí – sa v roku 2006 dokonca stala príčinou odchodu KDH z vlády. Pravdou však je, že v prezidentských kampaniach z tzv. identitných tém dominovali skôr otázky národnostných menšín. „Maďarská karta“ zavážila v roku 2009, keď bola použitá na diskreditáciu prezidentskej kandidátky Ivety Radičovej.
V posledných rokoch má spor otvoreného verzus uzavretého Slovenska nový obsah a ultra-konzervatívne sily mobilizujú na téme tzv. „gender ideológie“ (alebo - ako nás poučil kandidát Harabin „džendžer“), lebo pod túto hlavičku sa zmestí všetko, čím sa dá strašiť a prezentovať ako ohrozenie „tradičných hodnôt“: od náboženskej odlišnosti – heslo islamizácia, až po LGBTI práva = sodoma-gomora, lebo adopcia detí pármi rovnakého pohlavia. Aj keď sa nám to nemusí zdať relevantné, je dôležité si uvedomiť, že anti-gender vystupuje v jednom zhluku so spochybňovaním nášho zahraničnopolitického ukotvenia v západnom demokratickom svete, celkovej kultúrnej otvorenosti, menšinových práv a pod.
Ani tento spor však neprišiel z nejakého vzduchoprázdna – pre osvieženie pamäte pripomínam novelu ústavy v otázke manželstva z roku 2014. Ďalšou veľkou kapitolou bolo referendum za rodinu vo februári 2015, ktoré obsahovalo tri otázky smerujúce priamo do centra témy (manželstvo párov rovnakého pohlavia, adopcia detí takýmito pármi a sexuálna výchova). Účasť iba pätiny voličov však bola dosť jasnou odpoveďou na to, do akej miery ľudia tieto témy považujú za dôležité pre svoj každodenný život.
Zdalo sa, že anti-gender na nejaký čas odíde z orbitu, prišiel však návrh skupiny poslancov (okrem iného Štefanu Kuffu a Jozefa Mikloška), podľa ktorej sa do ústavy mal dostať úplný zákaz akéhokoľvek úmyselného potratu, ale aj umelého oplodnenia a to dokonca pod hrozbou väzenia pre ženy. Návrh neprešiel ani do druhého čítania, bol naozaj „za čiarou“. Na druhej strane treba povedať, že za návrh „zdvihlo ruku“ 19 poslancov. A možno sme už zabudli, že SNS mala vo volebnom program 2016 vetu: „zastavenie radikálnej politickej agendy LGBTI menšín“; ĽSNS hovorila o nebezpečenstve „bezbrehého liberalizmu“ a Sme rodina sľúbila, že bude „bude bojovať proti ohrozovaniu našich rodín zvonku (islamistická invázia do Európy) a zvnútra (oligarchický systém spoločnosti, rodové experimenty...)...“.
Problémom však bolo najmä to, že z opačného názorového spektra nezaznela jasná liberálna pozícia. Kde boli advokáti a hovorcovia liberálnej agendy? Snáď aspoň v tejto veci sme sa za tri roky posunuli.
Jadro problému a lekcia od susedov
Na Slovensku nie je kultúrno-etický diskurz tak úzko prepojený s hlavnými vládnymi aktérmi ako napríklad v Maďarsku a Poľsku, kde sa proti-rodová ideológia nachádza priamo v epicentre vládneho nacionalizmu, populizmu a iliberálnych tendencií. Andrea Pető zo Stredoeurópskej univerzity spolu s poľskou kolegyňou Weronikou Grzebalskou pripodobnili súčasný iliberálny režim vo svojich krajinách k cudzopasnej hube, ktoráde facto parazituje na otvorenej liberálnej spoločnosti a obsadzuje už existujúci sekulárny a liberálny priestor občianskej spoločnosti. Takéto postupy sa presadili v kontexte demokratických noriem, ktoré sú však oslabené finančnými, bezpečnostnými a migračnými krízami, a ja ako zdroj tohto oslabenia pridávam aj mega-rozšírenú korupciu a oligarchické prepojenia politických špičiek.
Obe autorky ako súčasť obratu k iliberalizmu vidia práve aj v kultúrnom spore. Ultra- konzervatívny prúd namiesto liberálneho poňatia individuálnych slobôd nadraďuje práva rodiny. A prečo dochádza k týmto zmenám práve teraz? Pető a Grzebalska tvrdia, že jednou z príčin je aj fakt, že post-komunistické režimy po roku 1989 dávali prednosť ekonomickým reformným opatreniam pred občianskymi a sociálnymi a to v situácii, keď liberálne normy a postupy neboli v týchto spoločnostiach hlbšie ukotvené.
Politickým vyjadrením proti-rodovej ideológie sú pravicový extrémizmus a nacionalizmus. Pető výstižne označuje anti-genderizmus za „symbolické lepidlo“ rôznych podôb krajnej pravice.
Duch doby?
Prečo však k podobnému trendu dochádza aj v usadených demokraciách? Viacerí autori si pri vysvetlení pomáhajú tým, že sa z rôznych dôvodov viac presadila politika identít. V čase globalizovaného sveta a relatívne blahobytného Západu sa sociálnoekonomické záujmy stávajú menej relevantnou líniou politickej súťaže. Politika identít tu, samozrejme, bola vždy.
Dnes je však ideálnou mobilizačnou témou pre populistov všetkých farieb, stáva sa „duchom doby“. Navyše, má jednu „príjemnú“ stránku – netreba nič riešiť, stačí vytiahnuť bojovú zástavu a postaviť sa na barikády. Je v tom veľa emócií a menej zodpovednosti za reálne verejné politiky. Veď koho už zaujíma stav zdravotníctva, školstva či spravodlivosti, keď ide o zásadné hodnotové otázky doby?
Nie, nechcem ich nijako podceňovať, len si treba uvedomiť, že keď poodstúpime a hlavy vychladnú, ukáže sa, že politicky ide o zástupný problém. „Istanbul“, rovnako ako „Marakéš“ sú bojovými poľami kultúrneho sporu. A opäť raz sarodová rovnosť a práva žien zneužívajú na vytĺkanie výdatného politického kapitálu.
