Šesťdesiate výročie skončenia druhej svetovej vojny oslávil aj protokolárny koncert v bratislavskej Redute. Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor (zbormajsterka Blanka Juhaňáková), sólisti a dirigent Peter Feranec prispeli svojimi výkonmi k dôstojnému priebehu osláv. Dobrou voľbou bolo aj Verdiho Rekviem, ktoré je dokonalou šou - skvele dramaturgicky vystavanou, sugestívnou, emotívnou, ale aj typicky verdiovsky priamočiarou. Zrozumiteľnou pre laika a neurážajúcou profesionála.
Napriek tomu ide o náročné dielo najmä v sólistických partoch. Nedeľňajšia zostava určite nebola "top", ale dovolila vychutnať si živú produkciu aj tým, čo majú tento hit napočúvaný s hviezdnymi menami. Výkony kvarteta boli solídne, bez rušivých momentov. Vyčítať by sa dalo azda to, za čo speváci nemohli - ich zostava.
Dramatický hlas sopranistky Lady Biriucov na jednej strane vyčnieval v ansámbloch, na druhej strane v interakcii s altom (počas večera sa stále zlepšujúcej) Yvony Škvárovej predstavoval miestami slabý kontrast. Mužské hlasy patrili zase k svetlým farbám svojich odborov. Gustáv Beláček sa tak stal skôr vrúcnym, prosiacim než temným synonymom basového partu, kovový tenor Ľudovíta Ludhu však tento potenciálny hendikep basu vhodne vyvažoval, aj keď v kvartete trochu zanikal.
Ludha, zaskakujúci za avizovaného Badriho Maisuradzeho, opäť dokázal, že je výborným spevákom, majstrom veľkých fráz a v kvartete predstavoval protipól sopranistky, ktorá vystavovala na obdiv predovšetkým základné parametre svojho hlasového fondu - silu a príťažlivú farbu.
Škoda, že Peter Feranec stavil najmä na dynamicky efektné momenty - Reduta síce burácala, no zimomriavky neboli.
Autor: ANDREA SEREČINOVÁ(Autorka je hudobná publicistka)
