BRATISLAVA. Dala súčasnej generácii do úst tému Mečiarových amnestií, a potom z diaľky sledovala, čo sa deje. MARIANA ČENGEL SOLČANSKÁ zasiahla mladých ľudí, keď vo filme Únos videli umierať svojho rovesníka pre ideály spravodlivej spoločnosti.
Celému Slovensku predstavila generála Milana Rastislava Štefánika z úplne inej stránky - emočne nestáleho, chudobného a neistého. Tvrdí, že namiesto obdivovaného poloboha je človekom, ktorého možno aj milovať.
Z Jozefa Tisa, kňaza, ktorý kolaboroval s nacistickým Nemeckom, chce raz a navždy urobiť skutočného nepriateľa tejto krajiny. Audiovizuálny fond je však proti, o možných dôvodoch sa dočítate v rozhovore.
Do povedomia širšej verejnosti ste sa dostali vďaka filmu Únos. Čakali ste také pozitívne reakcie?
Reakcie boli nad očakávania. Vôbec sme s nimi nepočítali. Dátum premiéry sme mali ešte pred tým, ako sme vôbec dokončili nakrúcanie. Je to štandardný postup distribučných spoločností, ktoré musia plánovať nasadenie s veľkým predstihom.
Vzhľadom na žáner očakávali istý počet divákov. Potrebovali mať v multiplexoch nasadené svoje distribučné filmy, pred ktorými púšťajú trailery. Vo februári roku 2017 mali v kinách naplánovaný divácky úspešnú snímku Päťdesiat odtieňov sivej.
Hovorili, že sa vytrailerujeme na ňom. Plánovanie teda prebehlo dávno pred tým, ako zomrel prezident Michal Kováč alebo ako sme vôbec videli prvý zostrih filmu.
Keď sme šli nakrúcať, niektorí ľudia v dramaturgii a v audiovizuálnej komisii považovali tému únosu za neaktuálnu, ktorá už nikomu nič nepovie. Starší scenáristi sa nás pýtali, načo to nakrúcame.
Hovorili, že treba obrátiť list, veď to bolo pred dvadsiatimi rokmi, koho už dnes zaujímajú Mečiarove amnestie.
Ale veď v tom období rezonovali Mečiarove amnestie v politike.
Práveže nerezonovali. Až po filme. Stal sa zázrak. My sme nakrútili film, ktorý nikto nechcel a nepotreboval. Niekto nám z času na čas otvoril dvere do strižne a povedal: Vy striháte ten Únos, no to sme zvedaví. Hovorili to s dešpektom, že to bude hlúpa žánrovka, ktorá nič nezmení. Nevedeli, načo vzniká, veď to nebol pálčivý problém.
Kým sme sedeli v strižni, vyšla informácia, že zomrel prezident Michal Kováč. Všetci išli prerozprávať životopis nášho prvého prezidenta, v ktorom svieti červeným, že mu uniesli syna.
My sme si uvedomili, že je to prvýkrát, čo môžeme povedať ľuďom, že sme o tom urobili film a príde do kín. Dali sme von trailer – iba taký teaser, ktorý sme narýchlo polepili.
“Štefánik ma rozčuľoval, lebo bol neživý. Bol ako taký zvetraný monument. Všetky veci, ktoré som o ňom čítala, boli ploché, nezaujímavé, glorifikovali ho a nespochybňovali.
„
Práve smrť prezidenta nastolila tému. Niektoré výročia prinášajú späť konkrétne témy a vždy je veľký predpoklad, že s odstupom času sa na dané výročie pozeráte z iného uhla.
Vedeli sme, že film má dostatočne silný emočný náboj a vzniká potreba dohľadať si informácie. Odrazu ľudia, ktorých sa únos prezidentovho syna netýkal, lebo majú dvadsať rokov a v tej dobe ešte nežili alebo boli veľmi mladí, začali vyhľadávať tieto veci.
Na moje veľké prekvapenie začali vznikať študentské protesty, ktoré požadovali zrušenie Mečiarových amnestií. Som presvedčená o tom, že tí mladí ľudia, ktorí prijali Únos, boli potom na námestiach, aj keď zavraždili Kuciaka. Žánrovým filmom sme vzbudili záujem o veci verejné.
Oslovovali vás študenti?
Nestrašte. Nechcem stáť na tribúnach. Keď mám povedať narodeninový príhovor pred desiatimi ľuďmi, lomcuje mnou tréma. Prezentujem sa svojimi filmami. Za nimi som ja, v celej svojej kompletnosti. Je to zvláštne. Som na očiach státisícov ľudí, ale nikto ma nevidí. Ale bola som rada, že šli na tribúnu moji herci. Janko Greššo, Maroš Kramár, Ady Hajdu.
Ani pochvalné či kritické maily?
Kritické nie. Písali mi buď ľudia, ktorých Únos zasiahol a boli na ňom aj dva- či trikrát. Alebo mi písali čudné postavičky, ktoré sa mi zverili so svojimi konšpiratívnymi podozreniami, že ma riadi Soros alebo sionskí mudrci.
Kontaktovali ste pred nakrúcaním skutočných aktérov kauzy?
Nie, nechcela som to, lebo som nenakrúcala dokumentárny film. Únos je hraný film, fikcia. Je inšpirovaný udalosťami deväťdesiatych rokov.
Jedine voči pani Remiášovej som sa cítila zaviazaná, pretože jedna z postáv sa volá Robo a jedna sa volá Robova mama. Stretli sme sa v hoteli Devín a sedeli sme spolu asi tri hodiny. Zaujímalo ma jedine to, aby bola pani Remiášová rada, že film vznikol.
Popri Legende o lietajúcom Cypriánovi či Láske na vlásku, odkiaľ prišiel podnet, že sa chcete venovať takejto vážnejšej téme?
Stotožnila som sa s nápadom producenta, ktorý za mnou prišiel s prosbou, či by som sa nechcela venovať téme únosu prezidentovho syna.
Aké máte spomienky na deväťdesiate roky?
Ako všetci ostatní. Určite si pamätám, že fungovali nelogické veci, ktoré všetci akceptovali, lebo to tak proste bolo.
Bolo tak, že ste prišli do podniku, kde bol box s nápisom VIP a sedeli tam chlapci so zlatými retiazkami v šuštiakových súpravách. Vnímali ste ako samozrejmé niekde pracovať a tri-štyri mesiace nedostať výplatu, ale vy ste napriek tomu chodili naďalej do práce, lebo to tak jednoducho bolo.
Faktom pre vás bolo aj to, že niekto zarobil na faktúrach a nehanbil sa za to. Na vizitkách mali postavičky s diplomatkami a sponou v kravate titul majiteľ.
