Kto bol v Londýne, ten vie, že je to podivné mesto. Nie preto, že tam jazdia vľavo a všetci policajti úctivo používajú slová ako prosím a ďakujem. Ani preto, že si aj v tej najposlednejšej krčme môžete spokojne dať čaj a nikto sa nečuduje vašej výstrednosti.
Londýn je prosto mesto, ktoré je zahľadené do seba, nevšimlo si (lebo nemuselo), že je aj iný svet ako ten jediný naozajstný londýnsky. Navyše, v Londýne stretnete celý svet, od rytierskych majstrov až po woodoo zaklínačov, od kráľov až po vrahov.
Londýn je zároveň mestom, ktoré je plné spoločenských rituálov i mágie, extrémne bohatých i tých, čo žijú za okrajom spoločnosti. Mesto, kde smrť je rovnako pravdepodobná ako to, že sa labyrintom metra dostanete aj do miest, ktoré v Londýne neexistujú.
Alebo ste si doteraz mysleli, že neexistujú.
Neil Gaiman: Nikdekoľvek (prel. Patrick Frank, Slovart 2019) (zdroj: Archív SME)Anglická fantázia
Ak by už anglická literatúra nedala svetu fantázie nič iné, len surrealistický svet za zrkadlom Alice v krajine zázrakov Lewisa Carrolla, tak aj to by bolo dokonalé majstrovstvo a vstupenka na trón všetkých výmyslov. Lenže anglická literatúra tým Aliciným svetom vpustila do našich životov divokú rieku fantázie, ale takú divokú, že sa nám ten náš nudný svet zdá až dokonale šedivý.
Nuž, Alicu v úvode sme nespomenuli náhodou. Podľa vlastnej autorskej mytológie ju Neil Gaiman prečítal ako sedemročný a bol ňou totálne nadšený. A to už predtým vraj prečítal Letopisy Narnie a pustil sa aj do Pána prsteňov. Čitateľský základ je v prípade Gaimana viac než dobrý.
Poľsko-židovské korene, história vpísaná do úteku jeho rodiny z Poľska cez Antverpy do Británie a jeho cesta z rodného Portsmouthu do amerického Minneapolisu, kde dnes žije, to je trochu z jeho pútnickej genealógie. Ak k tomu prirátate radosť z písania, komiksov, fantázie a očarenia inými svetmi, ktorú mal spoločnú s priateľmi ako Douglas Adams či Terry Pratchett, je len prirodzené, že Neil Gaiman sa v pavučine vyšpekulovaných príbehov cíti doma. Niečo na tom asi bude, že si v Británii musíte veľa vymýšľať, aby ste tam prežili to, čo vám nachystala spoločnosť plná pravidiel a mlieka v čaji. Gaiman to zvláda s noblesou a vtipom.
Mystika metra
Pre hlavnú postavu románu Nikdekoľvek Richarda je Londýn spočiatku splnený sen – prichádza odkiaľsi zo severu, finančný analytik, ktorý žije svoj suchopárny život, šťastne vo vzťahu s otravnou, ale bohatou budúcou snúbenicou. Lenže cestou na večeru do drahej reštaurácie vypadne z akýchsi čudných dverí, zaručene tam pred chvíľkou neboli, na ulicu dievča, zjavne zranené. Richard sa vzoprie svojej mondénnej priateľke a zranenej, krvácajúcej dievčine chce pomôcť.
Lenže zranená slečna nie je z viditeľného Londýna, ale z toho druhého, tajného, nevideného. Toto je začiatok zápletky, ktorá Richarda vtiahne do paralelného sveta londýnskeho podzemia, katakomb, fantastických priestorov. Do sveta metra, s inými stanicami, metra, kde sa občas vynárajú hrôzostrašné chobotnice, kráľovské vozne s dvoranmi nie nepodobnými obrazom Hieronyma Boscha. Sveta, kde sa okrem vládcov pohybujú bandy temných síl, vrahovia a zabijaci, tajuplné Zvery, šašovia a temné mníšske rády, ktoré strážia, ako inak, kľúč k tajomstvu Anjela.
V tom hornom Londýne netušia, čo za nový svet majú pod nohami. Ale asi o jeho existencii tušia v tajnej službe, keď sa podzemný Londýn a neexistujúce či nefunkčné stanice metra objavujú aj vo filmoch s Jamesom Bondom. Prosto mystika metra.
Horný a dolný
Zo zranenej dievčiny s podivným menom Dvierka sa vykľuje akási hľadaná najstaršia dcéra zabitého architekta paralelných priestorov. Má tajomnú schopnosť otvoriť akékoľvek dvere, prelomiť akúkoľvek zámku. Dievčinu Dvierku naháňajú niekoľkostoroční nájomní vrahovia s typicky britským nonšalantným aristokratickým nadhľadom. Dialógy vrahov pána Croupa a pána Vandemara o vraždení, tortúrach, trestoch a schopnosti týrať v staromilskej zdvorilostnej konverzačnej textúre sú skvelé.
Fantázia podzemného Londýna je umocnená množstvom priestorov, kde prichádza k prelínaniu „horného“ a „dolného“. V tradičnej kultúre je to horné hlava, teda vznešené, to dolné je to, čo vychádza z človeka, je odmietané, zapáchajúce. Karnevalová kultúra dolné a horné obracia, dolné je paródiou horného, ktoré sa vďaka tomu stáva vlastne smiešnym. Kanály, stoky, zapáchajúci ľudia, potkaniari, temnota, to v knihe Nikdekoľvek nie je odporné, ale je našou karnevalovou súčasťou, ktorá prevracia spoločnosť naruby.
Kráľovské miestnosti v metre či pouličný trh so starinou, ktorý v noci obsadí najluxusnejší obchodný dom v Londýne, sú len drobnosti tejto prevrátenej smiechovej kultúry, ktorú nám Gaiman servíruje. Prezrádzať, čo všetko a kde sa v knihe udeje, je nemožné, jednoducho preto, že ohňostroj fantázie sa Neilovi Gaimanovi podarilo odpáliť dokonale a prakticky po celý čas čítania sa môžete baviť na drobnostiach a detailoch, ktoré autor do textu vplieta.
Charakter a dobro zvíťazia
Londýn, ten horný, je skutočný, tak ako je skutočná, napríklad, Amerika v Gaimanovej knihe Americkí bohovia. Len akoby za týmito svetmi existovali nejaké iné, presakujúce do toho nášho len výnimočne. Aj v tomto prípade „paralelného“ Londýna je to svet, ktorý je akoby kombináciou nočnej mory i snívania o našej mytologickej hrdinskej minulosti. Smrť je remeslo, ale rovnako tak je česť väčšou hodnotou ako nejaké pozemské statky. Za karí sa neplatí peniazmi, tie sú nepotrebné, ale čímsi osobným.
Vďaka porovnaniu „usporiadaného“ reálneho sveta a fantastického vytvára Gaiman aj skvelé napätie a premýšľanie o tom, čo je skutočne dôležité. Či predsa len ten kúsok fantastického sveta s pojmami ako chrabrosť, česť, odvaha, vôľa žiť, nie sú predsa len o čosi nostalgicky krajšie ako ten náš svet rýchleho pohybu za materiálnom. Aj keď sa ten finančný analytik vo svete pod Londýnom cíti stratený, vlastne sa pozerá na znôšku charakterov, ktoré v tom „skutočnom“ svete nie sú také viditeľné, respektíve, schovávajú sa možno po kúskoch.
To, že Richard na začiatku prejavil súcit so zranenou Dvierkou, ho nominovalo vstúpiť do sveta, kde Dobro a Zlo nie sú vyjadriteľné v peniazoch, ale vo svedomí a cti. Zároveň to, že na začiatku svojej cesty spravil dobrý skutok, ho automaticky presunulo do skupiny tých, ktorí sú čestnejší, spravodlivejší, akokoľvek majú bizarné vlastnosti a jedia opečené mačky, predsa len charakternejší.
Richardovi sa však jeho dobrý skutok „vypomstil“ v reálnom svete, pre ktorý sa stal neviditeľným. Jednoducho, prejaviť charakter znamená v tomto našom reálnom svete prekročiť čiaru, vylúčiť sa zo spoločnosti tých, ktorí sa nesprávajú podľa pravidiel platných pre náš materiálny svet. A keď sa Richard do skutočnosti vráti, zistí, že mu vlastne chýba úprimnosť.
V pavučinách
Neil Gaiman patrí medzi autorov, ktorých diela sú, ako by to povedal velikán írskej a svetovej literatúry James Joyce – Work in progress. Opísať, ako sa vlastne vyvíjajú Gaimanove príbehy, ako sa prelievajú z komiksu Sandman do románového sveta, z filmov do kníh, z kníh do televízie, z jedného vydania do iného, je práca na samostatnú publikáciu. RománNikdekoľvek tiež vznikal paralelne so šesťdielnou televíznou minisériou, pre ktorú písal Gaiman scenár. A po prvom vydaní knihu Gaiman upravil pre americké vydanie.
Slovenské čítanie Nikdekoľvek v preklade Patricka Franka je živé, nudiť sa rozhodne nebudete. A keďže ide o správnu fantasy, pripravte sa aj na chvíle napätia, strachu, nechutností a prekvapení.
