K päťstému výročiu úmrtia majstra Leonarda sa objavila atraktívna knižná pozoruhodnosť pre všetkých jeho obdivovateľov. Bonusom je, že ide o dielo slovenského autora.
Najväčší slovenský davincista
Akademickému maliarovi Stanovi Lajdovi nie je ťažké uveriť, keď sa vyznáva z celoživotného obdivu k dielu Leonarda da Vinci. Lajda posledných desať rokov pracoval na vlastnej rekonštrukcii slávnej Poslednej večere.
Nevystačil si iba s talentom. Musel odsunúť nabok inú ilustrátorskú prácu, aby naštudoval množstvo materiálu vrátane niekoľkých tisícok kópií Leonardovho obrazu.
Sústredenosť práve na Poslednú večeru je v súvislosti s da Vincim prirodzená a užitočná. V príbehu tohto diela je obsiahnuté všetko: maliarov prístup k životu a tvorbe, problémy s odozvami okolia, jeho umelecký génius a odvaha k novátorstvu.
Freska z refektára dominikánskeho kláštora v Miláne za päť storočí svojej existencie stihla spísať už vlastnú kroniku, v ktorej sa nájdu kapitoly o sláve a starostlivej obnove, ale aj o odmietnutí, pohŕdaní a ničení maskovanom v pokusoch o vynovenie.
Rozprávanie o Leonardovi a Poslednej večeri je fascinujúce. Lajda sa postaral o to, aby bolo dôkladné, atraktívne i poučné.
Moc proti slobode
Leonardo je viac ako meno zo zoznamu slávnych maliarov. Reprezentuje spôsob skúmania sveta vo všetkých verziách – mikrovesmíru duše i veľkého sveta prírody, vesmíru a symbolov.
Siahal na hranice možností svojho času (a nezriedka ich prekračoval) ako vynálezca, botanik, vojenský inžinier, kostymér, autor hudobných nástrojov, optik, mechanik, astronóm a matematik.
Prvá časť Lajdovej knihy je venovaná Leonardovmu životu. Jeho vzlety a pády v mnohom súviseli s príbehmi miest, v ktorých žil, a chtiac-nechtiac boli závislé aj od ľudí, do ktorých služieb sa umelec dal.
Rozhodnutie odísť z Florencie do Milána je dôkazom Leonardovej ochoty vyberať si nekonvenčné riešenia a výzvy. V Miláne do jeho života aj umeleckej dráhy výrazne zasiahol Ludovico Sforza nazývaný Il Moro, Maur.
Na vzťahu da Vinciho k tomuto mecenášovi sa premieta obdobie a pomery, ktorých podstata sa za stáročia nezmenila: bohatí a vplyvní sú v prirodzenom napätí so slobodným duchom nadaných individualít.
Pri práci na Poslednej večeri Leonardo okúsil konflikty všetkého druhu. Konfrontoval sa s vyznávačmi cirkevných dogiem vzdialených evanjeliovému duchu, s obvineniami z lenivosti a vypočítavosti, so závisťou iných umelcov aj vlastnými obavami.
Pred prázdnou stenou v kláštornom refektári musel Leonardo vyriešiť technickú prípravu podkladu, ale i ovládnutie svojej sústredenosti. Popri tom si chcel zachovať príznačnú eleganciu a štýl. Nehovoriac o nutnosti brániť sa pred všetkými, ktorým sa práce na Poslednej večeri zdali pomalé.
Ozaj, a prečo je Judáš medzi ostatnými? A nechýba náhodou apoštolom svätožiara? A Kristus si nezaslúži zlatý kalich odlišný od ostatných? Čo na tom, že pred touto biblickou večerou Ježiš nenakupoval zlaté nádoby v obchode s bohoslužobným náradím...
Leonardo zakončil svoj život medzi Francúzmi. Správali sa voči nemu úctivo a galantne. Umierajúceho starca poctil návštevou kráľ František I. Po smrti slávneho umelca sa potvrdili slová jeho žiaka Francesca Melziho. „Nie je v moci prírody, aby ešte stvorila druhého takého človeka.“
Šifry majstra Leonarda
Posledná večera je presne tým umeleckým dielom, ktorým autor v istom zmysle pokoril fyzickú smrť. Leonardo zanechal výraznú stopu. Inšpirovali sa ním mnohí nasledovatelia a dodnes má zástupy obdivovateľov. Na svoje si prišli aj konšpirátori a čitatelia bestsellerov Dana Browna.
Samotný nástenný obraz ohrozovala vlhkosť i blázni, ktorí prisľúbili, že ho zreštaurujú a nakoniec ho doslova sprznili. Posledná večera odolala mníchom, keď si rovno pod Kristom vybúrali v stene skratku z kuchyne, aj bombardovaniu počas vojny. O odborné reštaurovanie Poslednej večere sa už v najnovšej ére najviac zaslúžila dr. Pinin Brambillová.
Stano Lajda v druhej časti knihy ponúka erudovaný rozbor obrazu. Čitateľovi musí byť jasné, koľko času a pozornosti venoval tejto scéne. Vysvetľuje jej kompozíciu, farebnosť, hru svetla a tieňov.
Je zaujímavé zorientovať sa v gobelínoch obklopujúcich apoštolov, v nádobách na stole a v štýle miestnosti i krajiny skrývajúcej sa za oknom. Samostatnými kapitolami sú zobrazenia jednotlivých apoštolov, ich rozpoloženie, fyziognómia a výraz.
Spoločné stolovanie s Kristom má v sebe obsiahnuté otázky, pochybnosti, ich vzťahy, nádeje aj obavy. Posledná večera sa takto zaraďuje medzi najvzácnejšie symbolické udalosti, v ktorých ľudia doteraz nachádzajú odraz svojich očakávaní.
Krásna kniha je najlepším spôsobom literárneho holdu Leonardovi, veľkému zástancovi krásy.
