Keď zadáte do vyhľadávača na internete slovné spojeniečistá rasa, vyhodí vám – árijská rasa, nadradená rasa, biela rasa. Nejde o náhodu, tieto výsledky vyhľadávania majú jedno spoločné, týkajú sa ľudí. Málokto však vie, že nielen u ľudí sa preferovali isté črty a vlastnosti pred inými.
Genetické kríženie. Niektorí považujú výsledok spojenia dvoch druhov, rás, za neprípustné a proti prírode, iní ho vítajú. Z genetického kríženia však môžu vzniknúť rozmanitosti, aké si ani nedokážeme predstaviť. Holandský spisovateľ Frank Westerman preto upriamil svoju pozornosť na čosi, čo mnohí ani len netušíme – obeťami chorej posadnutosti čistou krvou neboli iba ľudia, ale aj kone.
„Raz som sa Pieta spýtal, čím sa Primula odlišuje od ostatných koní. „Krvou,“ povedal.“ Conversano Primula bol silný, ohybný, ušľachtilý a inteligentný, ako pravý lipican. Plemeno lipicanov sa šľachtilo a zdokonaľovalo celé stáročia, už od roku 1580 šľachtili kone, ktoré mali na svojich chrbtoch nosiť cisárov, kráľov, šachov, monarchov či diktátorov.
(zdroj: Archív SME)Čisté, dokonalé plemeno
Autor tejto knihy si uvedomoval, že kone sú istým spôsobom nositeľmi viacerých ľudských vlastností. Uvádza, že najprv z nich ľudia spravili otrokov, poddajných a krotkých. Kým niektoré z nich slúžili na ťažkú prácu, v iných kultúrach rozhodovala ich rýchlosť a obratnosť o výsledku bitky či vojny. „Lipican však ostatné kone ešte prevyšuje. Zo všetkých plemien sa najviac priblížil k baštám ľudskej moci.“ Otázka, na ktorú sa Westerman snaží v tejto knihe odpovedať, znie – čo ľudí na jednom z najstarších európskych plemien tak veľmi priťahuje? Aby ju zodpovedal, začal pracovať na výskume po celej Európe.
Kone sú výtvorom človeka, konštatuje autor. Zistil, akú úlohu zohrávali lipicany počas oboch svetových vojen, prečo bolo dôležité, aby elitný plemenný žrebec odovzdával všetky kvality a vlastnosti svojim potomkom, či ako sa vyvíjala ich farba v priebehu vekov. „Lipicana možno uznať za čistokrvného, ak obaja jeho rodičia pochádzali aspoň päť generácií dozadu z čistokrvných lipicanov.“
Prípustné kríženie rôznych rás
Hitler hlásal, že belosť lipicanov je kategorizovaná za čistú rasu, považoval ich za „obohacujúci majetok a pýchu nemeckého národa“. Westerman však zistil, že Rau, Hitlerov hlavný koniar, tvrdil čosi, čo bolo v absolútnom rozpore s nacistickou ideológiou. Podľa neho totiž rasovo čisté kone nepodávali lepšie výkony než krížence, dôležitejšia bola podľa neho stavba ich tela.
Paradoxom bolo, že kým v prípade ľudí prebiehali čistky a prísne rasové triedenie, Rau experimentoval a krížil kone rôznych rás. Bolo mu prakticky jedno, že čistú krv nemožno jednoznačne definovať. Ideológiu, ktorej bol podriadený, si prispôsoboval podľa toho, ako sa mu to hodilo. Lipican predsa tiež vznikol krížením dánskych, egyptských, talianskych a českých koní. Ide však o to, ako sa na ne pozeráme. Šľachtitelia na spôsob pokus-omyl vytiahli z tohto plemena to „najlepšie a najčistejšie“ a označili bielu plemennú líniu lipicanov za „čistú“. Faktom však naďalej zostáva, že ide o krížence.
Frank Westerman napísal znepokojivú knihu, ktorá je exkurzom do historických udalostí, tiahnucich sa od napoleonských vojen až po súčasnosť. Súčasťou týchto krvavých vojen a konfliktov boli lipicany ako symbol moci. Žiadne konské plemeno však netrpelo v ľudských rukách tak, ako práve lipicanské. Dokazujú to experimenty, ich vyvražďovanie a neľudské zaobchádzanie. A to všetko iba pre čistotu. Dokonalé dielo.
