Na slovenskom knižnom trhu vychádzajú čoraz častejšie knihy z obdobia druhej svetovej vojny. Spravidla sa však delia na dve skupiny. Kým jedna je akýmsi historickým opisom vojny, druhá je osobnejšia a predkladá čitateľom svedectvá jej obetí a poukazuje na nutnosť dialógu o zverstvách vtedajšieho režimu.
Kniha patriaca do druhej skupiny je útlou rekonštrukciou príbehu Heleny Weissovej, neskôr Weinwurmovej, ktorá bola spolu so sestrou v roku 1942 prevezená transportom z bratislavskej Patrónky do koncentračného tábora do Osvienčimu. Nejde však iba o svedectvo, v ktorom sú vyrozprávané detaily o neľudskom zaobchádzaní v tábore, ale aj o stigmu preživšej, ktorej traumy sa preniesli aj do ďalších rokov jej života.
„Rozhodla som sa hovoriť o tom, čo som prežila, hoci moje spomienky sú veľmi bolestivé. Veľmi vás prosím, nikdy nedovoľte, aby sa ešte raz niečo také zopakovalo. Ostala som Židovka a som na to hrdá.“
Hľadanie bezpečia
Okrem iného je táto kniha výnimočná v tom, že neprináša iba príbeh Heleny Weinwurmovej, ale aj jej synov, ktorí mu dodávajú ešte väčšiu autentickosť a dopĺňajú jej svedectvo vlastnými spomienkami z detstva. „Život a smrť sú veľmi blízko. Až tak blízko, že si často neuvedomujeme, aká jemná hranica ich oddeľuje. Mama to vedela, pretože niekoľkokrát takmer zomrela. Smrť sa stala súčasťou jej života v lágri.“
Helena Weinwurmová prežila v koncentračnom tábore hrôzy, pri ktorých znervóznie každý poslucháč či čitateľ. Jej priamočiarosť a otvorenosť sa preniesla aj do tejto knihy, v ktorej sa detailne premieta všetko násilie, ktoré bolo páchané na nej i na ostatných väzňoch. Pre nespravodlivosť a zverstvá vtedajšieho nacistického režimu v sebe dlho hľadala silu a bezpečie, a to nielen pre seba, ale aj pre svoju rodinu.
(zdroj: Archív SME)Tieto traumy sa napokon podpísali aj na jej dvoch synoch, ktorí však napriek tomu nespomínajú len na jej plač vo chvíli, keď si na niečo spomenula, no aj na jej silu. Všetky bolestivé spomienky ju totiž formovali a rokmi zocelili.
Žiť s nálepkou, ktorú dostala
Úlohou nacistov bolo odľudštiť všetkých väzňov v zajateckom tábore. „Neostal na mne jediný chlp. Stála som tam nahá. Okolo mňa boli vlasy, celá kopa vlasov. A potom mi na ľavé predlaktie vytetovali číslo. 2146. V ten deň som prestala byť človekom.“
Po oslobodení koncentračného tábora v roku 1945 sa musela opäť naučiť žiť, a to úplne od nuly. „Sloboda má po toľkom utrpení čudnú príchuť.“ Po návrate na Slovensko bola na tom zdravotne veľmi zle, takmer ihneď sa jej prejavila tuberkulóza. Neustále ju prevážali z nemocnice do nemocnice, nakoniec skončila v židovskom sanatóriu v Hornom Smokovci. O päť rokov neskôr prijala pracovnú ponuku v Bratislave, kde sa spoznala so svojím mužom Alexandrom Weinwurmom z Holíča. V tom čase už bol vdovec s dvoma synmi, ktorých si po svadbe s ním osvojila ako vlastných. Aj ich spomienky na minulosť majú v tejto knihe svoje zastúpenie.
Vďaka psychiatrovi, ktorého pravidelne navštevovala a stal sa jej dobrým priateľom, bola schopná akceptovať isté skutočnosti. Vždy bola totiž na seba príliš tvrdá a nepripúšťala si bolesť, ktorá pominula až na sklonku jej života.
Autorka knihy Petra Nagyová vystavala túto knihu na spomienkach viacerých osôb, ku ktorým pristúpila mimoriadne citlivo a zodpovedne. Dala im voľnosť, vďaka ktorej sa čitateľom pred očami vytvára jednoduchá spletitosť spomienok, ktoré spolu tvoria celok. S Helenou Weinwurmovou si boli dokonca veľmi blízke, o čom píše na začiatku i na konci knihy.
