Autor bestselleru Sklenená izba nominovaného na Man Bookerovu cenu prišiel nedávno na Slovensko po druhý raz v živote. Priznal, že Česku sa doteraz venoval viac, no Slovensko chce zaradiť do svojho prázdninového itinerára – v lete pravidelne cestujú s manželkou autom po rôznych kútoch Európy. Pred premiérou filmu Sklenená izba hovoril pre Magazín o knihách o filme, jeho vzťahu k Československu, novom románe Pražská jar, ale i o jeho pohľade na súčasné dianie v Európe a rastúci nacionalizmus.
Prišli ste na premiéru filmu Sklenená izba, ktorý režisér Julius Ševčík nakrútil podľa vášho románu. Aký je to pocit pre spisovateľa a autora, keď sa jeho diela chopí iný tvorca a svoju knihu uvidí na filmovom plátne?
Je to mix rôznych pocitov. Jeden z nich je, samozrejme, nadšenie, lebo uvidím obrázky a táto kniha špecificky je veľmi vizuálna, lebo sa sústreďuje na dom – dom, ktorý milujem a v ktorom bola filmovaná. No a potom je to aj istý druh odťažitosti.
Nestrávil som veľa času skúmaním samého seba ako autora, ale v istom zmysle je každý autor nejakým spôsobom oddelený od sveta, lebo musí byť schopný ho pozorovať. A preto som do istej miery odťažitý aj od tohto filmu – veľmi ma zaujíma, ako je natočený a aký bude, ale nie som to ja. Je inšpirovaný mnou, mojou knihou, ale to, čo som vytvoril ja, je kniha.
Nebojíte sa porovnávania?
Ľudia by nemali porovnávať, film je film, má rozhodne istý typ vizuálnej výhody. Kniha je oveľa komplexnejšia a ako spisovateľ môžem povedať, že kniha je...
Knihy sú lepšie...
...lepšie, áno (smiech). Obrazy z knihy sú tie, ktoré si vytvorí vaša myseľ pri čítaní, sú vaše. Pričom obrazy vo filme vám ponúka niekto iný - ako svoju predstavu. Film je aj veľmi doslovná forma umenia, dostanete, čo vidíte, knihy sú oveľa aluzívnejšie, nútia vás tvoriť obrazy počas čítania. Sú to veľmi odlišné svety a porovnávať ich je chyba.
Aké to je pre spisovateľa, vášnivého fanúšika kníh, ktorý sa takto zhodou okolností stretne s tým trblietavým svetom filmu a ľudí, ktorí podľahli tejto múze?
Mimoriadne zaujímavé. Aj preto, že tvorba filmu je kolektívne dielo, sú do nej zainteresované množstvá ľudí s rôznymi odbornosťami a písanie je oproti tomu mimoriadne osamelá činnosť.
Pre mňa to je neuveriteľne veľký rozdiel, možno preto, ako som sám vnútorne nastavený. Všetko, čo robím ja, je, že sedím sám v miestnosti a snažím sa vytvárať príbeh. Veľmi nudné. Film je na druhej strane do veľkej miery manažérska činnosť, režisér je vlastne manažér.
(zdroj: Archív SME)Druhý rozdielny aspekt je finančný – keď sa filmový svet dotkne toho románového. Relatívne malá suma peňazí pre film je pre autora kníh skutočne zásadnou.
Čo sa teda stalo, že ste v štyridsiatke začali písať?
Písanie sa nestalo mojím zamestnaním v štyridsiatke, vtedy vydali moju prvú knihu. V skutočnosti som mal tridsaťdeväť. Vždy som však chcel byť spisovateľom, ale dostal som sa k tomu za veľmi zvláštnych okolností.
Pôvodne som bol biológ, veľmi zlý biológ, ktorý sa posunul k učiteľstvu. S jediným cieľom – chcel som mať dlhé prázdniny, aby som mal čas na písanie. Obdivoval som sebadôveru a istotu autorov pri písaní a musel som vyspieť do tej miery, že som istý typ tej istoty našiel aj ja. Dovtedy som ju nemal. Pochádzam navyše zo vzdelávacieho prostredia, absolvoval som Oxford, v ktorom je obrovské množstvo mladých ľudí vo veku 19 až 20 rokov, ktorí sú si neskutočne istí sami sebou.
Vedia absolútne presne a bez pochýb, že zvládnu čokoľvek. Ja som taký nebol. Písal som síce aj vtedy, no nepovažoval som to za dostatočne dobré, sám sebe som bol najväčším kritikom. Keď som mal pocit, že to môže byť dosť dobré, mal som 39 rokov.
Máte pri písaní nejakú rutinu?
Nie, pracujem takmer stále. V istom zmysle pracujem aj práve teraz. Ak písanie beriete vážne, celý váš život je dôležitý, každý vnem a skúsenosť. Ale ak mám čas, zvyčajne píšem celý deň. Popoludní to už nemá veľký zmysel, ale aj tak sa k tomu vždy vrátim. Nemám teda nejaké limity alebo denné kvóty, som neorganizovaný a menej disciplinovaný.
Autor knihy The Glass room Simon Mawer na nakrúcaní s producentom filmu Rudolfom Biermannom. (zdroj: FOTO – MAFRA/JIŘÍ SALIK SLÁMA,)Kedy je kniha hotová? Keď si ju prečítate a ste spokojný? Alebo keď ju prečíta vaša manželka či agent?
Môj úplne prvý román som napísal rukou a potom som ho prepísal na stroji. Som rád, že mám túto skúsenosť. Neskôr som presedlal na počítač a to je úplne odlišná skúsenosť. Lebo keď píšete po starom, klasicky, môžete po napísaní niečo prečiarkať, prepísať a upraviť, ale prídete do bodu, keď text prepíšete a máte hotovú prvú verziu.
Na počítači však môžete upravovať a prepisovať neustále. A ja strávim prepracovávaním napísaného veľa času. Takže napíšem kapitolu a namiesto toho, aby som sa posunul na ďalšiu, čo je pravdepodobne to, čo by som mal urobiť, vrátim sa a upravujem. Takže kým sa dostanem ku koncu, mám za sebou už obrovské množstvo úprav.
Vaším posledným románom je Pražská jar, spolu so Sklenenou izbou sa oba odohrávajú v bývalom Československu. Prečo ste si zvolili námety z krajiny, ktorá už jednak neexistuje a ani k nej nemáte žiadny špecifický vzťah?
Bohužiaľ, na to, že tá krajina už neexistuje, nemám žiadny vplyv a ani za to nenesiem zodpovednosť. To sa podarilo Mečiarovi a Klausovi práve vo vile Tugendhat. A je mimochodom veľmi zaujímavé, že na túto tému nikdy nebolo zorganizované referendum.
Myslím však, že to posilnilo moju predstavivosť. A druhým aspektom je práve to, že som tu nikdy nežil. Už štyridsať rokov žijem v Taliansku a veľmi o ňom nepíšem. Možno, že čím dlhšie tam žijem, tým menej o ňom píšem. Práve tá vzdialenosť a ten pocit, ktorý som mal, keď som po prvý raz prišiel do Česka, to vo mne zostalo dodnes.
Od fascinácie však vedie pomerne dlhá cesta k naštudovaniu histórie, navyše z oboch kníh cítiť isté pochopenie éry, situácie i ľudí.
Nepíšem fantasy, nie som magický realista, nepíšem o ľuďoch bez kontextu. Keď niečo zaujme moju pozornosť a vybudí predstavivosť, musím všetko zasadiť do prostredia, do kontextu. Ako príklad uvediem Mendelovho trpaslíka. Napriek tomu, že som biológ, keď som začal študovať a robiť si prieskum o Mendelovi, zistil som obrovské množstvo vecí, ktoré som nevedel.
(zdroj: Archív SME)S tal som sa vyslovene expertom na Georgea Mendela. A potom tu je Benedict, musel som vytvoriť celý jeho svet a zasadiť ho do kontextu. Vtedy som zistil, že moje znalosti genetiky už sú zastarané a musel som študovať modernú molekulárnu biológiu a genetiku. Takže predstavivosť ma vždy zavedie k detailnému štúdiu kontextu. Rovnako to platí aj pre Sklenenú izbu.
Ak hovoríme o Sklenenej izbe, bola to práve vila Tugendhat, ktorá vás zaujala a okolo nej ste vytvorili príbeh?
Jednoznačne. Lebo ten dom, ktorý je doslova skvostný, stelesňuje aj istý postoj – sociálny aj umelecký. Takže som zistil veľké množstvo informácií o modernistickej architektúre a histórii Československa v tej ére, čo bolo pre mňa aj mimoriadne zaujímavé.
Je to vždy takýto malý detail, niečo, čo zaujme vašu pozornosť a potom okolo toho začnete budovať príbeh?
Presne tak. A to sa napríklad stalo aj v prípade Pražskej jari. V lete 1968 som s kamarátom stopoval po Európe. Dopočuli sme sa, čo sa deje a chcel som ísť do Prahy, priateľ však povedal, že nebudeme meniť plán našej cesty. Ja som bol už vtedy dosť politicky orientovaný, politika ma zaujímala a odvtedy som ľutoval, že sme do Československa nešli.
A to vám ostalo v hlave a dalo základ príbehu?
V knihe sú protagonistami práve dvaja stopári, ktorí putujú po Európe. Rozdiel je v tom, že v momente, keď sú v južnom Nemecku a rozhodujú sa, či navštívia Československo, nepokračujú do Talianska ako my. Ako autor som využil príležitosť a rozvíjal som to, čo by sa bývalo stalo, keby sme predsa išli. Ako autor máte dva životy – svoj vlastný a potom život svojej predstavivosti a ten pretavujete do kníh.
Ako tieto dve knihy o Československu prijali práve Česi a Slováci?
Obával som sa toho. Najmä pri Pražskej jari som cítil, že to musím napísať dobre. Lebo mapuje relatívne nedávnu históriu a bude ju čítať množstvo ľudí, ktorí sú napríklad v mojom veku a tú éru zažili. Myslím však, že sa mi to celkom podarilo – držal som sa pohľadu zvonka, väčšina postáv sa na dianie okolo roku 1968 pozerá práve takto. Ale je to pre mňa aj tak pozoruhodné.
Vždy, keď sa rozprávate so Slovákmi alebo s Čechmi o rodine, takmer zákonite sa vynoria udalosti, ktoré sú pre Angličana šokujúce. Každá rodina má svoj príbeh, ktorý sa viaže na tieto udalosti, spomienku na dianie, problémy, rozhodnutia, ktoré museli urobiť.
Pri Sklenenej izbe som mal z rovnakého dôvodu trocha viac priestoru – dal som si veľmi záležať, aby faktograficky všetko sedelo, no predsa, je to už vzdialenejšia história, nemal som až také obavy. Nedávno som stretol dámu, ktorá na svoj vek pôsobila mimoriadne mladícky, bola to Britka. Bola jedným z posledných detí, ktoré sa v Prahe dostali do Wintonovho vlaku.
Ja pochádzam z pohodlia bežnej rodiny strednej triedy v krajine, ktorá nikdy nečelila invázii, a to je neuveriteľný stimul pre predstavivosť. Napriek tomu, že môj otec bojoval vo vojne, moji rodičia nikdy nečelili takým morálnym dilemám a tragédiám ako ľudia v Československu. Nezasiahli nás rovnako. Každý jeden takýto príbeh je románom.
Keď sa zamyslíte nad inváziou vojsk do Československa v roku 1968 a vývojom, ktorým sme odvtedy ako ľudia prešli, nad voľbami, ktoré robíme a nad súčasnou situáciou – myslíte si, že by sa to v tomto regióne mohlo stať znova?
Jedna z vecí, ktoré nie sú momentálne v centre pozornosti médií a spravodajstva, je to, čo sa deje na východnej Ukrajine, na Kryme. A to ma veľmi desí. Vaša krajina susedí s Ukrajinou a anexia Krymu a boje na Ukrajine neuveriteľne pripomínajú tridsiate roky minulého storočia vrátane toho istého mentálneho nastavenia. Putin je predsa ako líder z tohto obdobia, má veľmi podobné nastavenie, veľmi nacionalistické a odráža sa to na mnohých politikoch v tomto regióne aj inde.
Len si vezmime Maďarsko, ten nástup nacionalizmu, ktorý nikdy nikomu nič dobré nepriniesol. A sú tu stále ľudia, ktorí to zažili na vlastnej koži, no ubúda ich a to je ten problém. Čím menej ich je, tým rýchlejšie sa ich životy stanú históriou. A my dnes väčšinu nášho času trávime práve ignorovaním dejín. Toto má veľmi desí.
Máme veľké a malé dejiny – ako môže a môže vôbec jednotlivec zmeniť tie skutočne veľké dejiny, ovplyvniť niečo? Je to v jeho silách?
Autor, samozrejme, vždy píše o jednotlivcoch a tak implikuje, že na jednotlivcovi záleží, často však o ňom píše ako o obeti. Keď sa pozrieme napríklad na druhú svetovú vojnu, nakoľko to bolo kvôli Hitlerovi? Mnohí historici si na problematike dôležitosti jednotlivca postavili celú reputáciu, napísali množstvo kníh, skúmali to .
Historici sa na rozdiel od spisovateľov na jednotlivca pozerajú ako na protagonistu a Putin je aj tu dobrým príkladom. Pretože Rusko je ekonomická katastrofa a napriek tomu, že je aj vojenskou veľmocou, nepomáha to. Rusi tvoria rovnaký hrubý domáci produkt ako Taliansko, násobne menšia krajina.
To znamená, že sa utiekajú k hrozbám, ale tie sú momentálne neúčinné. A ja dúfam, že to tak aj ostane.
Na čom pracujete? Máte toho rozpísaného viac a rozhodujete sa alebo pracujete na nejakom námete?
Až doteraz som vždy, keď som dokončoval knihu, mal v hlave tú ďalšiu. Pri Pražskej jari som ju po prvý raz nemal. Hovoril som si, či to teda nie je všetko, či to nie je koniec. Čo teraz? Ale už nosím v hlave námet a som veľmi rád, je to úplne niečo iné ako doteraz.
Začínali ma totiž trocha tlačiť do istej škatuľky a to som naozaj nechcel. Pôjde o úplne inú vec, absolútne „anglickú“, o ľuďoch v Anglicku z nie takej vzdialenej histórie.
Prečo by si slovenský čitateľ, okrem toho, že ide aj o naše dejiny, mal prečítať Pražskú jar?
Dúfam, že vás to zaujme práve pre tú miernu neobjektívnosť pozorovateľa zvonka. Neviem, ako je to na Slovensku, ale v Česku som sa dozvedel, že sa o Pražskej jari takmer vôbec nerozprávajú. Tak verím, že to prispeje k diskusii, k debate, k tomu, aby sa nezabudlo. Je to užitočné, aby sa nestalo, že sa skrátka „len“ posuniete ďalej.
Simon Mawer (zdroj: FOTO – MAFRA/JIŘÍ SALIK SLÁMA,)Profil
Simon Mawer (1947) sa narodil do rodiny dôstojníka Royal Air Force a s rodičmi žil na rôznych miestach Anglicka, niekoľko rokov na Cypre a Malte. Po ukončení štúdia na Oxforde sa stal učiteľom biológie na Normandských ostrovoch, v Škótsku a na Malte. Neskôr sa presťahoval do Ríma, kde viac ako tridsať rokov učil na St. George‘s British International School a kde po väčšinu roka žije dodnes. Preslávil ho román Mendelov trpaslík (1997), ktorý denník New York Times označil za jeden z najlepších románov roka. Minulý rok vydal Pražskú jar, po Sklenenej izbe (2009) už druhú knihu inšpirovanú bývalým Československom. Má syna a dcéru a s manželkou Connie žijú v Taliansku.
Autor: VERONIKA DECKEROVÁ
