En a Tony sú sesternica s bratrancom, Jirka je ich kamarát a hlavný hrdina románu Vojtěcha Matochu Prašina. Prašina je časť Prahy, v ktorej nič nefunguje tak, ako v modernom svete fungovať má. Nejde tu elektrina, nefungujú mobily, ani iné technológie a hranice Prašiny sa postupne nebadateľne posúvajú, pričom každý rok pohltia z Prahy o čosi viac.
Náhle však začne Prašina postupovať výraznejšie a tri deti sú jediné, ktoré túto záhadu môžu vyriešiť. Alebo nie?
Autor sa nemazná
Jirkovi rodičia odídu na dovolenku do Ríma a Jirko sa má zatiaľ postarať o svojho deda, ktorý býva v časti Prašina. Prinesie mu jedlo a prekvapený dedo, ktorý ho nečaká, pretože sa domnieva, že je s rodičmi na dovolenke, má doma návštevu. Návšteva je to neobyčajná a Jirko náhle zistí, že dedo nebude len taký nezaujímavý, ničnerobiaci a na pomoc druhých odkázaný starček.
Dedovým hosťom je čudácky pôsobiaci Patrik, s ktorým Jirko odchádza domov z Prašiny, no udeje sa čosi dramatické, dokonca také dramatické, že by sme to od knihy pre detských čitateľov nečakali.
Autor sa s nikým nemazná, do akcie vhupne okamžite a je to vhupnutie bez okolkov. Zomierajú ľudia, zvieratá a čitateľ má hneď od začiatku pochopiť, že toto nie je hra a že stať sa môže čokoľvek.
Preklady českých kníh do slovenčiny sú bežné, možnosť prečítať si originál však považujem za bonus navyše. V prípade češtiny je to dokonca o čosi jednoduchšie. Preklad Marty Blaškovej Maňákovej je čitateľný, i keď to môže byť aj samotnou čítavou predlohou. Pričasto použitý pojem „okamžik“ a drobné, nevychytané chybičky mu zbytočne uberajú na kráse.
(zdroj: Archív SME)Kniha vyšla, prekvapujúco, pod hlavičkou vydavateľstva Artforum. Román však získal nomináciu Litera za knihu pre deti a mládež v rámci Magnesia Litera 2019 (na výhru ju, žiaľ, nepremenil) a Artforum rado siaha po „lepšej” či ocenenej literatúre. Môžeme len tipovať, ktoré vydavateľstvo by u nás knihu vydalo, keby Prašina v Magnesia Litera nezarezonovala.
Už v máji vychádza vo vydavateľstve Artforum antiutópia Zuzany Mojžišovej Modus Vivendi. Kniha z blízkej budúcnosti a s tušenou ekologickou katastrofou v pozadí sa k žánrovej literatúre nehlási. Nerobí to ani Prašina a anotácia ku knihe odkazuje na Foglara a Rýchle šípy s neurčitým zaradením do dobrodružnej literatúry.
Siahnuť do menej hlbšej minulosti by však bolo pri obľúbenom hľadaní podobností a porovnávaní omnoho vhodnejšie. Čo takto Harry Potter?
Hlavný hrdina spolu s veľmi múdrou a racionálne konajúcou kamarátkou a ďalším, trošku neohrabaným priateľom, ktorý je akýmsi piatym kolesom na voze, svet s odlišnými pravidlami existujúci popri svete, kde pravidlá platia, riešenie záhady, žiak, ktorý sklame svojho profesora a z ktorého sa časom vyvinie „monštrum“ túžiace po odvete, to všetko sú propriety, ktoré by na porovnanie boli pre dospievajúcich čitateľov vhodnejšie. Či azda populárny seriál Stranger Things, v ktorom tiež deti zachraňujú svet.
Nuž áno. To je fantastika. Prečo sa tomuto označeniu bráni urban fantasy s prvkami steampunku Prašina je pre mňa záhadou. Podobne ako román Martina Juríka 2084 bol označený ako triler (priamym priradením k fantastike by sa román vyhol viacerým problémom, s ktorými sa autor stretol na besedách ku knihe od čitateľov nechápajúcich rozmer fikcie v rámci knihy), či za triler vydávaná Karikova Trhlina, ani Prašina nepriznáva žáner.
Prečo sa vydavatelia bránia označeniu kníh skutočným žánrom, prípadne majú potrebu doplniť ho ďalším, nežánrovým či inožánrovým označením, je otázne. Môže za tým byť poznanie čitateľského správania sa, ale aj to, že fantastika je stále považovaná za brak. Autora Prašiny sa to, azda, bude dať spýtať na literárnom festivale Brak, ktorý bude v Bratislave v júni a na ktorom Vojtěch Matocha prisľúbil účasť.
Nielen pre deti
O knihe sa vo viacerých recenziách dá dočítať, že nie je len pre deti. Nuž, nie je. Antitechnickou realitou môže byť blízka generácii napríklad z osemdesiatych rokov. Avšak, dospelého čitateľa môže kniha aj nudiť. Je to niečo, čo už predtým viackrát čítal, či videl a často to bolo v lepšej forme.
Dospelých však kniha určite neurazí. Navnadí na inú vlnu, prinesie spomienky na detstvo, na knihy, ktorými vtedy žil, a miestami ho aj vtiahne do deja. Kategória, pre ktorú je román primárne určený, teda middle grade, si ho však vychutná, pravdepodobne, omnoho viac. A napriek výhradám je to po dlhom čase skutočne kvalitná literatúra pre túto cieľovú kategóriu.
V Prašine môže byť problematická orientácia v čase. Azda zámer autora, aby čitateľ pocítil a zažil svet bez pravidiel, ako ich poznáme, spôsobil, že som sa strácala v tom, kedy sa čo deje. Z množstva udalostí, ktoré sa hrdinom diali, z neustálej tmy, búrok, dokonca zemetrasenia to pôsobilo ako horizont týždňov. Bolo to však len pár hodín.
Menej uveriteľné a spochybniteľné sa zdalo aj „odpratanie“ Jirkových rodičov. Tí odišli na dovolenku do Ríma a nechali ho samého doma s tým, že ešte má aj chodiť dozerať na deda do štvrte, o ktorej vedeli, že tam nie je všetko v poriadku. Za ťažko uchopiteľných som považovala (dokonca aj po poslednej vete) obyvateľov Prašiny.
V jednej zo záverečných scén sa En a Jirko pred davom Prašinčanov rozprávajú o tom, že im tam nikdy nikto nepomohol. To však nie je celkom pravda, keďže po ich príchode tam zažili scénu vo voze pod plachtou a domáci ich pritom kryli. Či príjemné stretnutie s knihovníčkou, ktorá im veľa prezradila. A napokon Jirkov dedo, ktorý bol, koniec koncov, tiež jedným z nich.
Problematická a nedoriešená je postava Tonyho, ktorého prerod je ťažko uveriteľný a ktorý sa celkom na záver akoby kamsi vyparil. Drobných lapsusov je v knihe viac a po veľmi vydarenom úvode prichádza stred knihy, ktorý je na čitateľskú pozornosť náročnejší. Záver už kvalitu úvodu nepresiahne, aj keď je akcia nepretržitá a hluché pasáže tu viac-menej nie sú. Akcie je však akoby priveľa a je vlastne stále rovnaká - deti niekam idú, schovajú sa, nájdu ich, utekajú... tento vzorec sa ustavične opakuje a časom začne byť únavný a nudný.
Antagonizmus dobra a zla
Posolstvo románu je nejednoznačné a možno má v druhom pláne pôsobiť edukatívne, pretože pri hlbšom zamyslení sa vychádza, že tí dobrí chceli dobro len pre seba a sú defacto pôvodcami všetkého zlého, čo sa udialo. Je to zaujímavý prvok, v beletrii pre detských čitateľov sa s ním nestretávame často. Antagonizmus dobra a zla je však vysoký cieľ, ktorý primárna cieľová skupina Prašiny nemusí správne uchopiť. Možno práve týmto má kniha ambíciu osloviť aj dospelých.
V rámci dobrodružnosti a obľúbených prirovnávaní sa môže čitateľom pri čítaní Prašiny vynárať napríklad Titanic - scéna v zatopenej pivnici, kde En a Jirka bojujú o život podobne ako Rose a Jack v kajute, Indiana Jones – putovanie pivničnými priestormi, The Goonies - prekonávanie prekážok so zloduchmi v pätách a nad tým všetkým kraľuje predobraz Teslu, ktorého vynálezy dodnes nie sú naplno prebádané, a ktorý nie je nepodobný Hanušovi Nápravníkovi, tajomnému vedcovi z Prašiny.
Bez pomoci technológií
Je to podarený pokus o retro, v ktorom ľudia na záchranu nemôžu použiť technológie a deti nemôžu zobrať mobil a vygoogliť si problém a jeho riešenie. Na všetko musia prísť sami a i keď si na záver dopomôžu technikou, o výsledku si musia povedať starou dobrou morzeovkou. Mať vedomosti, byť bystrý, vnímavý a ešte aj fyzicky zdatný a nespoliehať sa za každých okolností len na pomoc technológií, či tých druhých môže byť nakoniec jediná cesta k prežitiu. A práve v tomto je Prašina vynikajúcim odkazom nielen pre dospievajúcich čitateľov.
Ako sa to celé bude vyvíjať ďalej, pretože priestor na ďalší vývoj Prašiny stále zostáva, sa čitatelia budú mať možnosť dozvedieť v dvoch nasledujúcich, už avizovaných pokračovaniach románu.
LUCIA LACKOVIČOVÁ
Vojtěch Matocha: Prašina (prel. Marta Blašková Maňáková, Artfforum 2019)
