Predstavte si, že by sa dnes tu u nás objavil čistý nevinný človek, dobrák do špiku kostí, ktorý nepozná lož ani nenávisť, vždy dodrží sľub, je nadosmrti čestný a verný.
Niekto, kto zmizol pred novembrom 1989 a znovu prikvitol až dnes, nezmenený, nedotknutý časom, vekom, životom. Niekto, na koho si pri pohľade naňho bolestne uvedomíme, ako sme sa my sami zmenili. A facká nás hanba.
Predstavte si to celé – a viete, o čom je nový film Alice Rohrwacherovej Šťastný Lazzaro.
Snímka sa dejom, ale i spôsobom rozprávania, náladou, poetikou a posolstvom delí na dve časti.
Sú novodobí otroci, nevedia o svete
V prvej, rustikálnej, kdesi v bohom zabudnutom kúte Talianska deväťdesiatych rokov minulého storočia spoznávame zapadnutú viesku Inviolata. Pred rokmi, po veľkej povodni, zostala odrezaná od sveta.
Prešibaná markíza Alfonsina De Luna (Nicoletta Braschi) využila príležitosť. Hŕstka roľníkov žije nemenným, stredovekým životom poddaných. Vôbec si neuvedomujú, ako ich urodzená podvodníčka manipuluje, zneužíva a zdiera.
