Pred štyrmi rokmi sa po svete začal bleskovo šíriť vírus, ktorý mutoval tak rýchlo, že neprežili ani vedci, ktorí sa snažili syntetizovať vakcínu. Vyhubil celé ľudstvo, až na deti. Tie zostávajú zdravé až do veku okolo štrnásť rokov, keď pubertálne hormóny latentný vírus prebudia a ten ich zabije.
Teraz, na jeseň 2020, má Anna trinásť rokov a tie štyri roky prežila aj s malým bratom Astorom na sicílskej usadlosti, kde vyrastali. Najhoršie to bolo na začiatku, keď jedna po druhej prestali vysielať televízne stanice, fungovať telefónne siete, vypadla elektrina a oni sa museli naučiť žiť s tým, čo dokážu nájsť. Anna sa cez deň vydáva z domu, aby zohnala jedlo, a v noci spia v otcovom mercedese na dvore.
Teraz však horúci južný vietor priniesol požiare, ktoré všetko zničili a zanechali za sebou mŕtvu pustatinu pokrytú popolom, kde už neostalo nič na jedenie ani na pitie. Oheň všetko skomplikoval, a tak je Anna nútená vydávať sa ulicami posiatymi vrakmi áut a kostrami čoraz ďalej. Sicílskymi mestečkami sa však nepreháňajú len zdivočené psy, ale aj gangy detí, ktoré si tvoria vlastné spoločenské hierarchie a po situácie pripomínajúce Pána múch v takom prostredí nemusíme ísť veľmi ďaleko.
Dôležité veci
Človek si zvykne na všetko, hovorí sa, a dieťa ešte rýchlejšie. Aj na všadeprítomné mŕtvoly, na ktoré Anna naráža pri plienení domov. Matka jej pred smrťou stihla spísať „Dôležité veci“, ktoré jej majú pomôcť, keď nebude vedieť čo robiť. Od praktických rád vrátane toho, čo majú urobiť s jej mŕtvolou, čo robiť pri horúčke, čo robiť, keď prestane fungovať elektrina, ako sa má starať o malého Astora a hlavne, nech ho naučí čítať, aby sa o seba vedel postarať aj sám, keď príde Annin čas.
(zdroj: Archív SME)Hoci jej matka napísala, že nádeje má radšej nechať zúfalcom, v Anne, tak ako v každom dieťati, drieme iskrička nádeje. Čo ak je to na pevnine inak? Čo ak tam niekto prežil? Čo ak im budú vedieť pomôcť? Opustiť domov sa jej veľmi nechce, ale keď Astor zmizne so svorkou divošských detí, musí sa vydať za ním, a nakoniec aj za prízrakom nádeje: do Messiny a cez úžinu do Kalábrie, na pevninu.
Svet, kde už staré pravidlá neplatia
Teda, kde už žiadne pravidlá neplatia, pretože tento svet riadia deti. Deti, ktoré reagujú na zmenené podmienky inak ako dospelí, pretože ešte nemajú tak hlboko zakorenené morálne zásady a zaužívané vzorce a modely správania. A navyše, čím mladšie dieťa, tým rýchlejšie zabudne na predchádzajúci život. Už nie sú žiadni Veľkí, starý svet zmizol.
Ammaniti nám vo svojom siedmom románe predostiera svet plný znepokojivých obrazov detí, ktoré zotročujú iné deti, ktoré dokážu ubiť zviera palicou, a keď nájdu alkohol, spijú sa do nemoty. Deti sa zmenia, keď musia prežiť samy, a práve vďaka tejto premise prirovnávajú Annu k Pánovi múch, ale popravde je to len slabší odvar, ktorý síce neurazí, ale ani neohúri.
Je to jednoducho dobrá dystópia, ktorá nedokáže tak úplne naplniť očakávania.
