Jeho prvý veľký román Jadvigin vankúšik ho v okamihu zaradil medzi najčítanejších aj vysoko hodnotených autorov súčasnej maďarskej literatúry.
Dnes, po vyše dvadsiatich rokoch, uvedie divadelný festival Eurokontext hru, ktorá vznikla podľa jeho románu Deň na trhu.
PÁL ZÁVADA v ňom písal o fiktívnej maďarskej dedine v roku 1946. Učiteľa Sándora Hadnagya obžalujú z vojnových zločinov, hrozí prepuknutie verejného lynčovania.
Chudobní dedinčania hľadajú nepriateľa, o spravodlivosti chcú rozhodnúť sami. História sa v krátkom časovom odstupe zopakuje.
Je to jedna z najdôležitejších kníh súčasnej prózy v stredoeurópskom regióne. V rozhovore pre SME Závada hovorí, čo sa v jeho krajine dnes deje.
V roku 2015 ste v Bratislave predniesli text s názvom O morálnom fiasku mojich Maďarov. Napísali by ste ho aj dnes?
To isté by som mohol predniesť aj dnes, len ešte ostrejšie, ešte výraznejšie by som podčiarkol slová výčitky. Ale protesty, petície ani protestné zhromaždenia dnes nemajú nijaký dosah. Točíme sa stále na tom istom mieste, opakujeme stále to isté. Nedarí sa nám otvárať ľuďom oči. Zdá sa, že rastie len počet tých, čo upadajú do apatie, a nie tých, ktorí by sa vedeli postaviť na odpor.
Pál Závada
- Maďarský spisovateľ sa narodil v roku 1954, pochádza zo Slovenského Komlóša.
- Je autorom viacerých románov a divadelných hier s tematikou krízových období 20. storočia, najmä 2. svetovej vojny, holokaustu, výmeny obyvateľstva, ale aj o živote na dolnej zemi. Po slovensky mu vyšli romány Jadvigin vankúšik (Kalligram 1999) a Potomkovia fotografa (Kalligram 2010), chystá sa preklad jeho knihy Prirodzené svetlo.
- Je nositeľom mnohých literárnych cien.
- Festival Eurokontext uvádza 10. a 11. júna v Bratislave predstavenie Deň na trhu inšpirované jeho rovnomenným románom. Text spracoval a dramatizoval režisér János Mohácsi a dramaturg István Mohácsi.
- Za hru tvorcom udelili Cenu cechu maďarských divadelných kritikov za najlepší divadelný text v roku 2018 a Cenu za najlepšiu divadelnú hru za rok 2019.
Ste autor, ktorý nielen konštatuje, ale hľadá príčiny momentálneho stavu spoločnosti. Inšpiruje vás zúfalosť?
Keď človek pokladá stav spoločnosti za znepokojujúci, iste to súvisí aj s voľbou jeho tém. Ale súvislosť nie je priama.
Nepíšem historické romány preto, aby som poukázal na to, ako sa súčasná vláda mýli, keď sa díva nostalgicky na horthyovské obdobie. Aj keď pokladám za absurdné, že si pripomínajú osobnosti, ktorých úloha v histórii je minimálne pochybná. A že neprijímajú zodpovednosť za obdobie po marci 1944, ani za obdobie sovietskej prítomnosti, lebo my Maďari sme boli len obeťami toho, čo sa v krajine dialo. Toto je falšovanie histórie.
Ale mojou úlohou nie je naprávať tento falošný obraz. To je úloha pre pedagógov. Román má literárne ambície.
Cítite sa nejak obmedzovaný vo svojej tvorbe, alebo názoroch?
Cítim obmedzenie v tom, že v poslednej dobe jestvuje podstatne menej komunikačných kanálov, časopisov, rozhlasových staníc, ktoré sú nejak finančne podporované. Buď zanikli, alebo sa stali prívržencami vlády. Verejnoprávna televízia aj rozhlas sú už roky propagátormi paralelnej kultúry a už nepodporujú kultúru ako takú.
Pozývajú vás vystupovať do verejnoprávnych médií?
Nechodím tam. Dávno ich bojkotujem. Takže je jedno, či ma volajú, či nie.
Samozrejme, nevolajú ma. A nielen mňa. Kedysi ešte existovali relácie venujúce sa kultúre, literatúre. V denníkoch sa písali kritiky na nové knihy. Lenže to všetko sa zmenilo, nielen kvôli Orbánovi. A čo zostalo z tých možností a priestoru, teraz propaguje len lojálnu, dvornú kultúru, to je veľká zmena oproti minulosti.
Ako sa to dotýka mladých autorov?
Tých sa to dotýka najviac. Lebo naše vydavateľstvá sú súkromné. Naše knihy vychádzajú rovnako ako kedysi. Lenže knižnice sú štátne, a nemajú peniaze na to, aby si nakúpili knihy súčasných autorov, ani na to, aby ich pozvali na besedu.
Infraštruktúra literatúry zanikla, je len to, čo si spravíme sami. Ale literatúra to nejako prežije. Stačí zapnúť laptop a pracovať.
Aké fondy na podporu kultúry sú v Maďarsku?
Úplne prestal existovať politicky nezávislý systém podpory kultúry. Takže financovanie kultúry je úplne spolitizované a skorumpované. Je morálnou dilemou pre mladých autorov, či sa uchádzať o podporu, štipendiá od vládou podporovaných inštitúcií. Je strašné aj pomyslieť, že by sme boli za mladi vystavení takýmto dilemám.
Iné sféry kultúry to postihlo rovnako?
Omnoho ťažšie to majú divadlo a film. Môžu fakticky existovať, len ak si pestujú dobré vzťahy so súčasnou politikou. A to je veľmi chúlostivé.
Ale nemôžeme odsudzovať svojich kolegov, ktorí sa rozhodnú pestovať si tieto dobré vzťahy, tolerovať neznesiteľných činiteľov, ktorí sú vo vedúcich pozíciách tejto kultúrnej politiky. Inak by boli postavení mimo hry. Každému je jasné, že bez riadneho mecenášstva a podpôr, divadlo, film ani hudba neprežijú.
Váš román Deň na trhu vyšiel vo vydavateľstve Magvető a po krátkom čase dostal i divadelnú podobu. Premiéru mal v máji 2018 v divadle Radnóti Színház. Ako vznikal tento projekt?
