Slovák šéfuje dvom americkým orchestrom: Na moje miesto čakajú stovky iných

Keď študoval na konzervatóriu hru na klavíri, povedali mu, že by mal skúsiť aj dirigovanie. Vraj má na to správnu osobnosť. A keď ho spoznáte, rýchlo zistíte prečo.

Slovenský dirigent MARTIN MAJKÚT je pozitívne naladený človek, ktorý miluje svoju prácu. Bez toho by zrejme dnes nešéfoval dvom orchestrom, každému na inej strane Spojených štátov amerických.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Denník SME sa s dirigentom rozprával počas jeho poslednej návštevy na Slovensku. Začiatkom júna dirigoval slávnostný koncert Symfonického orchestra VŠMU k 70. výročiu založenia školy.

V rozhovore hovorí nielen prečo ho napĺňa práca s mladými, ale aj ako sa stal dirigentom a ako v USA fungujú kultúrne inštitúcie.

Do Bratislavy ste prišli, aby ste v Slovenskej filharmónii dirigovali koncert Symfonického orchestra VŠMU k 70. výročiu založenia školy. V minulosti ste spolupracovali aj so Slovenským mládežníckym orchestrom. Čo vám dáva práca s mladými, prečo to má pre vás zmysel?

Som presvedčený, že v určitom štádiu kariéry chce človek odovzdať vedomosti, ktoré nadobudol. Nefunguje to však univerzálne. Nemôžem povedať, že postavte predo mňa hocijaký mládežnícky súbor a ja prídem a budem nadšený. Na to, aby mi práca s mladými hudobníkmi dávala zmysel, potrebujem hudobníkov určitej úrovne a kvalít. Vtedy viem, že im mám čo odovzdať.

Keď je ich úroveň nízka, nechápu, čo im hovorím. Frustruje ma pracovať s ľuďmi, o ktorých viem, že nebudú nikdy profesionálnymi hudobníkmi.

Nemajú talent alebo sa im nechce?

Nemajú talent. Keď nechcú, tak to už vôbec nie. A pritom práca pedagógov je úžasná, obdivujem ich. Nepotrebujeme viac hudobníkov, potrebujeme viac milovníkov hudby. Ale ja osobne sa nedokážem preniesť cez to, keď vidím, že moje rady padajú na neúrodnú pôdu.

Keď som začal spolupracovať s orchestrom VŠMU - potom, čo som odišiel do Ameriky - zistil som, že sú to talentovaní mladí ľudia. Sú otvorení, veľmi chcú byť lepšími, snažia sa.

Stále hovorím, že sú lepšia generácia ako sme boli my. Majú iné hodnoty, sú lepšie nastavení. Ja som študoval na konzervatóriu ešte pred revolúciou a vtedy si mnohí mysleli, že je veľmi lukratívne byť hudobníkom. Najmä preto, že človek mal v tejto profesii vyššiu šancu vycestovať do zahraničia a lepšie zarábať. Dnešná generácia si už nemyslí, že sa stanú milionármi hraním hudby.

Decká, ktoré vyrástli v kapitalistickom systéme, idú na hudobné školy, lebo ich to baví. Vedia, že ak je ich prioritou raz v živote si kúpiť jachtu, tak nepôjdu na VŠMU. Vidím medzi nimi ľudí s čistejšou motiváciou, otvorenosťou a vďačnosťou za nové podnety a to ma neuveriteľne nabíja.

Práca s mladými vyžaduje, samozrejme, oveľa viac roboty. S mojimi orchestrami mám pred koncertom zvyčajne jednu-dve, maximálne štyri skúšky. Tu sme ich mali minimálne desať, skúšali sme dvakrát denne, mali sme delené skúšky.

Je to veľa práce, ale mám z toho neuveriteľne dobrý pocit. Vôbec to nie je otázka financií, v Amerike som odriekol koncert, aby som sem mohol prísť. Vyšlo to perfektne, odchádzam obohatený a naplnený.

Čo potrebujú mladí hudobníci od dirigenta iné, okrem toho, že treba viac skúšok? Predsa len sú to mladí ľudia, ktorí nemajú veľké skúsenosti hrávať v orchestri a nie sú až takí zohratí ako profesionálne orchestrálne teleso.

Presne tak, chýbajú im najmä skúsenosti s hrou v orchestri. Hrať sólový part je niečo úplne iné ako hrať s partnerom alebo mnohými partnermi.