Pišta Vandal je postavička ako zo správneho alternatívneho kultúrneho undergroundu: neprehliadnuteľný, excentrický, veselý, rozhľadený básnik, spevák, rocker a gitarista. Štefan Chrappa je kultivovaný hlas, ktorý už roky sprevádza náboženské vysielanie v Slovenskom rozhlase. Dualita nespútaného bohéma a duchovného mysliteľa priam reprezentuje dve typické polohy našej kultúry.
Pre mnohých ste sa stali viditeľným v Najväčšom Slovákovi. Rozhlasoví poslucháči vás poznajú ako hlas duchovne a nábožensky orientovaných relácií Slovenského rozhlasu. A pre poslucháčov rocku, najmä s tou príchuťou metalovej rebélie, ste hlasom a gitaristom v skupinách Čad a Vandali. Popritom píšete aj poéziu, aj nepoéziu. V ktorej z týchto úloh sa cítite najlepšie?
To sú také paradoxy. Kapelu mám 25 rokov, prvá kniha mi vyšla pred dvadsiatimi rokmi, ale ľudia vás napokon hodnotia podľa šesťdesiatich minút, čo ste na obraze v telke. Zrazu prichádzajú otázky: „Odkiaľ sa ten strapatý magor zobral? Ako to, že tú úlohu dostal? Nemali ste niekoho lepšieho, krajšieho, chudšieho, múdrejšieho?“
Tadeusz Zasępa v knihe Moc a nemoc médií píše, že problémom najmä súkromných médií je, že ponúkajú prísne selektovaný výber ľudí a tém, a tak sa zo všetkého ostatného stáva alternatíva či periféria. Môžeš byť teda v literárnej komunite rešpektovaným autorom a zároveň ťa z „obyčajných ľudí“ nikto nepozná. Najlepšie sa cítim na pódiu s kapelou a tiež ako autor pracujúci so slovom.
Štefan Chrappa (zdroj: Foto SME - Jozef Jakubčo, Marko Erd)Začnem teda hudbou. Akú úlohu hrá vo vašom živote rockové pódium?
Dám príklad. Keď uvažujem o takej veci, akou je auto, musím pozerať len po tých modeloch, ktoré majú veľký kufor, aby sa nám tam zmestila aparatúra. Reálne teda snívam o dodávke. Našu hudobnú produkciu vnímam ako fúziu hudby a textu, pričom text má pre mňa väčší význam ako hudba. Koncertovanie mi dalo odvahu stáť pred ľuďmi bez trémy.
Vďaka kapele sme sa naučili tlačiť si sami sieťotlačou tričká, robiť plagáty, kým nebol facebook, tak ich načierno vylepovať na stĺpy. Prežil som veľa času na cestách, zjedol som veľa bagiet na pumpách, máme za sebou stovky nočných prejazdov, spania na zemi či v aute. Pódium je bonus a stojí až úplne na konci všetkej tej radostnej námahy.
Iste, Vandali ani Čad nie sú združenia vypredávajúce státisícové štadióny, ale nie je rockový koncert istá forma popkultúrnej omše? Prichádzame za emóciou, muzikanti nám často dávajú pocit eufórie, emócií, duchovného prežívania a kolektívneho zážitku. Mnohí sú čosi ako „bohovia“ , ktorí nám nahradili tých neuchopiteľných.
Koncert je slávnosť. Stretnutie ľudí, ktorým v srdci rezonujú podobné pocity. Vždy sa snažím oddeľovať umelcov a ich dielo od ich života. Som však rád, keď niekto, čiu tvorbu uznávam, je aj kvalitným človekom. Na druhej strane, ak je niekto génius v umení a zlyháva v živote, neprekáža mi to.
Pre mňa je hudba, ktorú hráme, očistou. Všetku energiu zla, hnevu, agresie, pretavujeme do hudby. Keď máš zatemnenie z hnevu, zo strachu, z únavy, zrazu nedokážeš nič predstierať. O takomto odhaľovaní je naša hudba.
Predsa len, nenahradili nám popkultúrne zážitky potrebu duchovna? Načo ísť so spoločenstvom počúvať tie isté modlitby, falošné spevy kostolných speváčok medzi rovnako zmýšľajúcimi, keď sa môžem združiť na koncerte a počúvať tie isté pesničky v spoločenstve rovnako naladených? Veď moralizuje sa aj tam, aj tam, len na koncerte je lepšia šou...
Teraz som robil rozhovor s prekladateľom Biblie do českého jazyka a autorom geniálnej Parabible Sašom Flekom. Spýtal som sa ho, prečo sú podľa neho kostoly v Česku prázdne. Odpovedal mi, že prázdne sú len tie, kde sa kážu prázdne reči, kde ľudia nič nedostávajú, a že niektoré sú preplnené, že sa tam ani nedá dostať. Vždy to záleží na tom, čo ti kde ponúkajú.
Na druhej strane poľský aforista Stanislaw Jerzy Lec píše: „Najväčšia ozvena je vždy v najprázdnejších hlavách“, preto kvantitu nepovažujem za rozhodujúci prvok v ničom. Aj väčšina sa môže mýliť. Tu je isté napätie, ktoré vychádza z toho, že katolícka tradícia vyžaduje chodenie do kostola v nedele a prikázané sviatky. Protestanti a pravoslávni zastávajú názor, že láska sa nedá prikázať, a preto ak miluješ Boha, do chrámu budeš chodiť tak, ako sa chodí za svojou láskou.
Židovská tradícia hovorí, že do synagógy sa máš ponáhľať, no z nej máš ísť pomaly. To znamená, za Božími vecami utekaj a vzďaľuj sa od nich len s nevôľou. Boh sa nás môže dotknúť kdekoľvek. Aj v galérii cez umenie, aj v kostole cez liturgiu, aj na metalovom koncerte.
(zdroj: Foto SME - Jozef Jakubčo, Marko Erd)Ste redaktorom náboženského vysielania Slovenského rozhlasu. Čo vás pritiahlo k tejto práci? Pôvodne ste polonista, učili ste literatúru a teraz vediete v rádiu duchovné dišputy. Predpokladám, že ste hlboko veriaci.
Keby som bol hlboko veriaci, bolo by to fajn, azda by som ani nemal dilemy. Som však človekom otázok. Kladiem ich sebe, ľuďom a napokon aj Bohu. Pýtam sa aj na to, čo by bolo, keby Boh nebol? Pohybujem sa hlavne v prostredí, ktoré je ateistické, a tí ľudia preverujú denne všetky veci, ktoré sú mi sväté.
Do rozhlasu som sa dostal na základe modlitby: „Bože, daj ma tam, kde budem aspoň trochu na osoh, aby som svoj život nespláchol do záchoda.“ O týždeň som dostal ponuku pracovať v rádiu, hoci som okrem ochoty slúžiť dobru, žiadne extra predpoklady na to nemal. Som tam už desiaty rok.
Ako sa pozeráte na škandály, ktoré sprevádzajú v posledných rokoch katolícku cirkev, najmä na nekončiaci sa prúd odhalených sexuálnych škandálov? A do istej miery aj na farizejstvo, ktoré tieto odhalenia sprevádzajú (typu – je to dielo satanovo)?
To sú ohavné veci, strašné veci. Nie je nič ľahšie ako svoje zlyhania hádzať na rohatého trkvasa s kopýtkom a chvostom. Ale tým sa oberáme o slobodnú vôľu, a sloboda je to, čím nás milujúci Boh obdaril. Takéto zločiny treba vyšetriť a riešiť. Ježišova cirkev má byť miestom prijatia, a nie miestom, kde sa ničia bezbranní takýmto krutým spôsobom.
Na druhej strane, keď sa tieto veci medializujú, je tam veľa manipulácie zo strany novinárov. Nakoniec sa to zvrhne na to, že všetci farári sú úchylní a cirkev je farizejská. Zločin je ako čierna škvrna na bielej plachte. Nakoniec vnímaš len tú škvrnu, ale milióny ľudí, ktorí v priebehu storočí dostali šancu na dôstojný život vďaka katolíckej cirkvi ako inštitúcii, nad tým sa mávne rukou.
Napriek tomu mi však diskusie o viere v 21. storočí občas pripomínajú dišputy o tom, koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly. Čím je a čím by mala byť viera dnes?
Veriaceho človeka, v ktorom sa zrkadlí skutočný Boh, poznáte podľa týchto atribútov: „Láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ V Biblii to nájdete ako ovocie Ducha, nachádza sa to v liste apoštola Pavla, ktorý adresoval kresťanom v Galácii.
Vždy vyzývam veriacich, ktorí sa pajedia a chcú meniť svet na svoj obraz, či by nebolo od veci dať si záväzok a aspoň takých sto až tristo rokov nikoho nesúdiť a žiť to svoje kresťanské na maximum. Aspoň na skúšku. Lebo ľahšie je niekomu hovoriť do života ako zmeniť ten svoj k lepšiemu.
V posledných mesiacoch ste sa dostali medzi množstvo historikov a ľudí uvažujúcich o dejinách. Najväčší Slovák je prinajmenej zaujímavá skúška toho, ako vnímame našu vlastnú minulosť. Čo ste sa dozvedeli o našom vzťahu k histórii?
Náš vzťah k histórii nie je historický, ale hysterický. Stretol som počas projektu ľudí, ktorým prekážala každá jedna osobnosť v ankete. Iným prekážal formát, ďalším zase RTVS. Za tú upútavku s Tisom mi ľudia nadávali, akoby som to vymyslel ja. Iní sa oháňali udaniami. Priznám sa, neviem, či je to dobrá cesta, aby názory ľudí na dejiny, hocako by boli mylné, posudzovali práve kukláči.
Tabuizovanie tém živí konšpirácie a konšpirácie sú koreňom extrémizmu. Mám však aj veľmi dobré ohlasy a tých je viac. Mám rád diskusie v akademickom prostredí a kultivovaný prejav pri výklade akejkoľvek problematiky. Takéto uchopenie tém však nie je možné v popularizačných formátoch. Tie vyžadujú skratky, nadhľad a jasné definície.
Ako sa pozeráte na fakt, že na tradičnom a rodinnom katolíckom Slovensku (asi mýtická predstava národného sebamýtu) vyhral evanjelický vetroplach, milovník žien, podľa všetkého cholerik a tvrdohlavý vojak, astronóm, diplomat Štefánik?
A ešte aj slobodomurár... On je inak fascinujúca a zázračná osobnosť. Napriek tomu nebol mojou voľbou. Môj „hrdina“ – Anton Srholec skončil na krásnom treťom mieste. Ale k Štefánikovi. Bol to multigénius a vizionár, človek, ktorý za jeden krátky život naplnil minimálne štyri dlhé a plodné životy. Je pozitívne, že ľudia vzhliadajú k takémuto inšpiratívnemu človeku. Keď ide o zásluhy v prospech spoločnosti, ľudia nehľadia na konfesiu.
Ako správny renesančne všestranný človek vediete aj malé alternatívne vydavateľstvo Limerick. Čo v ňom vydávate?
Dokonca som mal aj ofsetový tlačiarenský stroj, že si knihy budem tlačiť sám. Zopár som vytlačil, ale vyzerali odporne. Nechávam to teda na profíkov. Vydavateľstvo som založil najmä preto, aby som mal kde vydávať svoje veci. Potom prišlo niekoľko super autorov, napríklad Lucia Piussi, Samo Marec, Peter Getting.
Reálne to vidím tak, že budem vydávať len svoje knihy. Nejako som stratil odvahu podieľať sa na úspechu či neúspechu iných. Ak ma niekto osloví s rukopisom a páči sa mi, odporučím mu, nech najprv obehá veľké vydavateľstvá, ktoré to robia na plný úväzok, majú v tom rutinu, majú dobré predajné miesta, okruh čitateľov a financie.
Ak ho odmietnu, som tu ako steblo pre topiaceho sa. Vďačný som, že sa mi podarilo urobiť a vydať knihu rozhovorov s Antonom Srholcom, a teraz aj s kapucínom Felixom.
Profil
Štefan Chrappa/Pišta Vandal (1979) je rodák zo Svätého Jura. Vyštudoval polonistiku, prednášal na Univerzite Komenského, ale neskôr prešiel do náboženského vysielania RTVS, kde pôsobí už desať rokov. Jeho alter ego Pišta Vandal sa dlhé roky sa pohybuje v metalovom prostredí ako muzikant, so svojimi skupinami Čad a Vandali vydal viac než desať albumov.
