Tiene pochybností sú svojráznym príspevkom divadla SkRAT k výročiu spoločného štátu.
Zatiaľ čo celý vlaňajší rok sa niesol v znamení najrôznejších česko-slovenských podujatí, demonštrujúcich harmonickú spoluprácu a priateľstvo, ktoré nenarušilo ani rozdelenie Česko-Slovenska pred viac ako štvrťstoročím, bratislavské divadlo SkRAT poňalo oslavu svojím typickým ironickým spôsobom. V spolupráci s českými kolegami vytvoriliTiene pochybností, inscenáciu o spolupráci na inscenácii, ktorá nefunguje, kde Česi vystupujú, no nehrajú, a na dovŕšenie všetkého ju prvýkrát predviedli až mesiac po skončení jubilejného roka.
Federálny grant
Na scéne je zbudovaný akýsi stan lichobežníkového prierezu, potiahnutý polopriesvitným materiálom. Za zvukov ľúbostného duetu zo Smetanovej Prodanej nevěstyVěrné milování doň vchádzajú herci SkRATu Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Dana Gudabová, Milan Chalmovský a Vlado Zboroň.
Čoskoro nám však zmiznú z očí, lebo zo steny prístreška sa stane projekčné plátno, na ktorom vidíme v detailnom zábere hlavy prvých dvoch z partnerov tejto „cezhraničnej spolupráce“ – performerku a multižánrovú umelkyňu Johanu Švarcovú a jej manžela, hudobníka Martina Ožvolda. Ich rozhovor sa krúti okolo akéhosi „federálneho“ grantu, ktorý ich kamarátom z bratislavského divadla umožňuje – ba diktuje – pribrať na lukratívnu spoluprácu českých kolegov. Vychvaľujú najmä praktické výhody tejto ponuky: Mohli by zadarmo a pravidelne cestovať za rodinou (Martin je Slovák z Bratislavy), a ešte by z toho boli nejaké „fajn éčka“.
Po tejto prvej filmovej dokrútke nasledujú postupne ďalšie, ktoré prerušujú a dopĺňajú aktuálne dianie na javisku: Spoznáme na nich ešte Petra Marka a Mariana Moštíka (spolu so Švarcovou tvoria známu trojicu z kultovej série „rozhlasových hier na javisku“, zvanej Rádio Ivo) a zjaví sa aj Anna Geislerová.
Zo vzájomných rozhovorov postáv na plátne aj zo skypovej komunikácie medzi Čechmi a Slovákmi získame veľmi skoro pocit, že „toto asi nedopadne“: Johana Švarcová je síce plná elánu, no má o pár týždňov rodiť; Anna Geislerová odmieta niekoľko ráz mesačne cestovať po „šialenej“ D jednotke a nezlomí ju ani Markovo naznačovanie, že by po bratislavských hoteloch mohli príjemne rozvíjať svoj tajný ľúbostný pomer. Marian Moštík zasa plánoval, že bude po skúškach do rodného Brna cestovať vlakom, „a ve tři jsem ve vlastní posteli“ – no ukáže sa, že nočný vlak do Brna už nechodí.
Slováci napokon z grantu zaplatia hotel pre všetkých, a dokonca aj letenky Praha – Bratislava, no Geislerka, ktorá mala byť ťahákom celej inscenácie, aj tak vycúva, lebo má už iný kšeft – tajný a veľmi, veľmi výhodný. Na rozpačité partnerove námietky, že bratislavskí divadelníci sú predsa kamaráti a rátajú s nimi, odvetí s odzbrojujúcou úprimnosťou: „Kvůli fajn lidem v Bratislavě neodřeknu opravdovou práci!“
Dokrútky s Geislerovou, Markom a Moštíkom majú zvláštnu čarovno-bezradnú kaurismäkiovskú atmosféru – či už ide o rozhovor milencov o možnostiach bratislavských ľúbostných rozptýlení, alebo o debatu v hotelovej izbe, kde spoločne uviazli Marek s Moštíkom, ktorí pricestovali na skúšku inscenácie. Včerajší večer so slovenskými kamarátmi vo vínnej pivnici bol síce bez chyby, no dnes im bolo povedané, aby na skúšku nechodili, že si domáci niečo pripravia a potom ich zavolajú. Nikto však nevolá.
Normalizačné lahôdky
Na slovenskej strane – teda na javisku bratislavskej A4, domovského priestoru divadla – sa medzitým tak trocha čaká, trocha debatuje, máličko ohovára, trocha spomína na všetko možné a trocha táravo rozvíjajú najrôznejšie voľné asociácie. Úvodný javiskový dialóg otvorí Ľubo Burgr na tému blížiacich sa volieb, a všeobecné nariekanie nad tým, že to zasa bude „úplné peklo“, lebo vôbec netušia, komu dať svoj hlas, vyústi v nápad založiť vlastnú stranu, ktorá ľuďom nič nesľúbi, a tak ich ani nesklame, a bude slúžiť iba na to, aby sa zakladatelia poriadne nabalili.
Nasleduje zemitá scéna o rastlinách, ktoré vyzerajú ako mužské údy (hromada akýchsi rúrok navŕšených na proscéniu), a je ich na Slovensku všade plno („asi tu majú dobrú pôdu“). Naložené v sladkokyslom náleve by sa mohli stať cennou exportnou komoditou... Téma domáceho spoločenského marazmu sa prelína so spomienkami na federálnu minulosť.
Keďže text inscenácie je ako zvyčajne dielom kolektívu divadla SkRAT a ten patrí (z väčšej časti) do vekovej kategórie 50+, spomína sa najmä na koniec sedemdesiatych a osemdesiate roky. Herci sa dohadujú o detailoch Brežnevovho pohrebu, vybavujú si, ako chutili legendárne spišské párky, „keď v nich ešte bola tajná prísada – mäso“. Kulinársku debatu o normalizačnej lahôdke však zakončujú už v rýdzo globalizačnom duchu: Zboroňovým receptom na thajskú špecialitu s kokosovým mliekom.
Úprimnosť a mýty
Ako však postupuje čudná cezhraničná spolupráca a blíži sa čas, keď by bolo treba pristúpiť od optimistických plánov k praktickej tvorbe, na javisku sa stále viac zabieha do úvah o národnostných rozdieloch.
Rozhovor sa krúti okolo toho, koľko je vlastne na Slovensku národnostne čistých Slovákov, špekuluje sa, akými cestami osudu sa Česi dostávajú na Slovensko a naopak, a všetko sa začína zbiehať do finále – chlieb, soľ a borovička na tácni naznačujú, že ideme slávnostne vítať milých českých hostí. Ubiehajúci čas čakania spustí jednu z najvtipnejších scén – vítači sa postupne opíjajú a rastie aj ich úprimnosť: „S Čechmi či si vôbec niečo začať... Hodinku-dve ich znesiem...“ „Česi sú trochu vychcanejší ... majú taký dar, že vedia vyvolať dojem, že to pôjde.“ - „Brzdi, brzdi!“ A napokon stoický Zboroňov záver: „Rob s Čechom bez Čecha! Netreba s Čechom mailovať. ... Ja som to aj čakal.“
No na prekvapenie všetkých sa jeden z českých hostí na javisko skutočne dostaví. Váhavým krokom vchádza Marian Moštík (na reprízach sa vraj hostia budú striedať), opitý uvítací výbor však už nie je veľmi schopný zmysluplnej komunikácie. Opäť zaznieVěrné milování.
Na divadle teda spoločné česko-slovenské dielo skrachovalo – inde sa však nádherne podarilo. Posledná dokrútka znova ukazuje manželov Ožvoldovcov, tentoraz už so spokojným bábätkom.
Rovnako akoAmerická noc nie je filmom o krachu nakrúcania filmu, ale o láske k nemu, nie sú Tiene pochybností inscenáciou o krachu česko-slovenskej spolupráce, ale napriek všetkému sarkazmu vlastne milým vyznaním vzájomného priateľstva. Skratovský spôsob štylizovania dramatického textu do táravého módu s nádychom improvizácie, ktorý vytvára krátke spojenia veľmi vtipných asociácií a neočakávane trefných postrehov, by však zniesol – a nie po prvýkrát – podstatne väčšiu zovretosť a údernosť. V divadelnom prostredí existuje figúrka menom dramaturg, ktorú mnohí zvyknú pokladať za akúsi servisnú spojku medzi režisérom, súborom a vedením divadla.
Keď sa používa tak, ako má, môže práve on byť tým, kto pomôže odstrániť všetko, čo sa rozbieha až do stratena, či čo je s témou predstavenia spojené tak voľne, až tomuto spojeniu prestávame rozumieť (vTieňoch pochybností plynové masky, napríklad). SkRATu by sa niekto taký určite zišiel.
Tiene pochybností (zdroj: Archív SME)SkRAT: Tiene pochybností. A4 – Centrum súčasnej kultúry Bratislava, premiéra 30. 1. 2019. Hrajú J. Švarcová, L. Fričová, D. Gudabová, P. Marek, M. Moštík, Ľ. Burgr, M. Chalmovský, V. Zboroň, A. Geislerová. Inscenovaný tvar je výsledkom spolupráce divadla SkRAT a divadla Rádio Ivo (CZ).
Autor: Martina Ulmanová
