Trasúceho somárika generujúceho také obrovské zisky predsa nikto len tak dobrovoľne na smrť neodvedie.Avengers: Endgame nebude koniec hry.
Marvel znova rozbil bank a teraz sa zdá, že úplne. FilmAvengers: Endgame prakticky do roka a do dňa nielen zopakoval, ale i prekonal svojho priameho predchodcu, snímku Avengers: Infinity War. Vystupuje v ňom viac Avengerov, je dlhší (o tridsaťtri minút), je lepší, o dve percentá – ak by bola kritériom kvality štatistika internetových hodnotení (údaj k 6. 5. 2019) – a čo sa môže javiť ako najdôležitejšie, je komerčne ešte úspešnejší.
Extrémne veľa peňazí zarobených za prvý víkend, obrovské množstvo lístkov predaných v predpredajoch, pokorená miliardová hranica, snímka, vďaka ktorej sa znova budú prepisovať štatistiky komerčne najúspešnejších filmov a tak ďalej.
Tvrdé čísla, ktoré nepustia a vďaka ktorým môžeme predpokladať, že Endgame v názve Avengerov je len eufemizmus dotýkajúci sa tzv. fázy 3 vývoja Marvel Cinematic Universe. Tvorcovia teda, ak dodržia vlastnévyhlásenia, v tejto línii priamo pokračovať nebudú, filmy však budú vznikať ďalej. A sme pri tom.
Avengers: EndgameKto vie, čo je fáza 3?
Čo je Marvel a Marvel Cinematic Universe? Zdá sa, že všetci vedia, čo je, samozrejme, nezmysel a zároveň relatívne sofistikovaná súčasť distribučnej stratégie, vďaka ktorej saAvengers a vôbec marvelovské filmy stali takým obrovským fenoménom. Stali? Ako pri väčšine „obrovských fenoménov“, aj tu je mierkou divácka spoluúčasť. Participácia.
Miesto, odkiaľ sa na Avengerov a Marvel Cinematic Universe (ďalej už len MCU) dívame. Ak sme vnútri, je to super, alebo sa to tak zdá, ak sme vonku, sotva sa nám podarí len tak do toho preniknúť. MCU sa totiž podarilo urobiť z fanúšikovstva mainstream, hlavný prúd, módu, teda čosi, čo by už zo svojej ambivalentnej prirodzenosti malo elitárske fanúšikovstvo popierať.
Tí, čo sú vonku, akoby nemali nárok. A naozaj.Avengers: Endgame je film, pri ktorom sa nám pri dívaní naň môže zdať, že sa od nás chce – že sa priamo predpokladá – že sme videli nielen predchádzajúcu snímku – Avengers: Infinity War, ale aj dve predchádzajúce – Avengers a Avengers: Vek Ultrona a plus mínus osemnásť ďalších filmov a minimálne máme povedomie o dvoch seriáloch.
Rátajme spolu: 1.Iron Man, 2. Neuveriteľný Hulk, 3. Iron Man 2, 4. Thor, 5. Captain Amerika: Prvý Avenger, 6. Thor: Temný svet, 7. Iron Man 3, 8. Strážcovia Galaxie, 9. Captain America: Návrat prvého Avengera, 10. Ant-Man, 11. Doctor Strange, 12. Captain America: Občianska vojna, 13. Strážcovia Galaxie vol. 2, 14. Spider-Man: Návrat domov, 15. Thor: Ragnarok, 16. Black Panther, 17. Ant-Man a Wasp, 18. Captain Marvel.
Toľko k filmom, fanúšikovia však vedia, že tu máme aj minimálne jedenásť seriálov odohrávajúcich sa v rovnakom fiktívnom svete, z ktorých minimálne dva –Agenti S.H.I.E.L.D a Agentka Carterová sa v Avengers: Endgame priamo tematizujú konkrétnym odkazom. A áno, aj mňa ten výpočet nekonečne nudí, hoci sa tiež považujem za fanúšika a nie len tak hocijakého, čo je presne problém, ktorý Avengers: Endgame ilustrujú v celej jeho banálnej nahote.
Gargantuovský projekt
Komiksové filmy zo svojej prirodzenosti nemôžu byť pre každého.
Aktuálne najúspešnejší film v kinách je svojho druhu pokračovaním, je zavŕšením mimoriadne pofidérneho podniku, ktorý sa snažil zotrieť rozdiel medzi angažovaným fanúšikovským dívaním sa a takým tým ľahučkým, priamočiarym dívaním sa kohosi, kto sa len tak prišiel zabaviť do kina. Prvá dobrá, vybuchujú veci, akcia, hláškuje sa, o nič nejde.
Gigantický, gargantuovský projekt, seriál z celovečerných filmov a normálnych televíznych seriálov, ktorý prakticky nie je možné udržať v pamäti. Desiatky hodín filmov a keď by sme naozaj pridali tie seriály, presiahneme stovku, čo je naozaj priveľa času. Lenže stačí napísať, žeAvengers: Endgame je prepálená hlúposť, film, čo sa zahryzol do svojho vlastného chvosta a požiera nielen sám seba, ale aj všetko to, na čo nadväzuje a čo chce zavŕšiť, a ten nešťastník, čo sa takého čohosi dopustí, sa okamžite ocitne na pranieri, obvinený z toho, že vlastne nevie, o čo ide, neorientuje sa, nie je skutočným fanúšikom.
A dav ľudí stojacich v rade na lístky napadne niekoho, kto vykrikuje, ako to dopadne. Úžasné a zároveň príznak toho, žeAvengers: Endgame redukoval svojráznu a ťažko hľadanú poetiku komiksových filmov na prvoplánovú atrakciu, okázalú show, ktorá ešte aj intertextové odkazovanie mení na taký ten zábavný rébus hľadania správnych odpovedí. Akože som síce Thor, ale v existenciálnej kríze, a tak vyzerám ako Dude Lebowski, na aký film sa odkazuje? Na Big Lebowského?
Áno, a divák v kine na to prišiel celkom sám a hneď má zo seba lepší pocit, už nie je súčasťou anonymného davu, ktorý sa nechá kŕmiť každou blbosťou, ale je sám za seba, autonómny fanúšik, ktorý vidí viac ako ostatní.
Superman pre normálnych
Pritom platí, že moderné komiksové filmy prešli za štyridsaťjeden rokov svojho vývoja v kinematografii neuveriteľným progresom, premenou, ktorá sama najlepšie ilustruje, že ak film zabývame postavami, ktoré nie sú normálni ľudia, musíme sa mimoriadne snažiť, aby to práve tí normálni ľudia akceptovali. Ako diváci v kine, čo sa od nich chce, aby uverili, že ten chlap lieta.
Áno, komiksy sa adaptovali aj pred rokom 1978, aj pred Supermanom režiséra Richarda Donnera a spoluscenáristu Maria Puzza, ale z dnešného uhla pohľadu nejde o snímky, ktoré by sme mohli brať príliš vážne, už len pre vývoj filmového jazyka. Donnerov Superman je iný.
Unikátny, okrem iného aj tým, že tvorcovia – presne ako v prípadeAvengers: Infinity War a Avengers: Endgame - si boli takí istí svojím úspechom, že tiež nakrúcali naraz dva filmy. Supermana a Supermana 2. A áno, viac-menej úspešné boli oba, aj keď v pamäti zostal len ten prvý, čo v ňom Clark Kent alias Superman alias Christopher Reeve nielen lieta – čo už dnes pôsobí práve pre jazyk veľmi staro, ale hlavne pre to, ako veľmi hrá v dramatickom zmysle slova.
Vážny herecký výkon v nevážnom filme, teda presne to, čo je v konečnom dôsledku znakom trvácnosti veľkých zábavných spektáklov.Superman zároveň ukázal, že komiksový film môže byť len taký dobrý, aký je jeho hlavný záporák – v tomto prípade Lex Luthor stvárnený Genom Hackmanom. Šialenec, ale vizionár s charizmou na rozdávanie. PrvýSuperman je presne pre to nielen zábavný, ale aj dobrý film.
A vtedy na jedenásť rokov posledný, lebo hoci v osemdesiatkach vzniklo niekoľko filmov podľa komiksov, skutočne úspešným sa stal až BurtonovBatman v roku 1989, s Michaelom Keatonom a hlavne s Jackom Nicholsonom v úlohe Jokera. Na hudbe sa podieľal Prince, hviezdila v tom Kim Basinger a chvíľu sa zdalo, že v nastávajúcich deväťdesiatkach by sa komiksový film mohol v Hollywoode stať stálicou nielen v podobe lacných béčok, často nakrúcaných priamo na video, ale aj takto – ako poctivý veľký zábavný film. Nestalo sa, hoci Dick Tracy, Rocketeer ani Spawn nie sú zlé filmy, naopak.
Je super byť hrdinom
A potom prišiel rok 2000 a s ním prvíX-Meni Briana Syngera, ktorí prakticky začali ten neuveriteľný boom komiksových filmov, čo už nie je ani boom, ani móda, ale relatívne samostatná vetva kinematografie. Veľké komiksové filmy. Sin City, Watchmen, Hellboy, V ako Vendeta, Z pekla. Hollywood našiel v komiksoch neuveriteľne veľa inšpirácie, vznikli aj menšie, komornejšie, ale vynikajúce filmy inšpirované komiksmi. Cesta do zatratenia, Prízračný svet, Dejiny násilia, filmy, čo by sme do nich nepovedali, že vznikli podľa komiksov.
V roku 2008 vzniká nielen dosiaľ neprekonaný veľký komiksový filmTemný rytier, teda druhý Batman Christophera Nolana s Heathom Ledgerom v hlavnej úlohe, ale štartuje aj avengerovská línia MCU prvým Iron Manom, teda tým, v ktorom Robert Downey jr. ukazuje, že superhrdinovia sú aj preto super, že nie sú normálni ľudia, čo sa dnes, o jedenásť rokov neskôr vo filme Avengers: Endgame vlastne popiera.
Teda nie, nepopiera, Avengers: Endgame totiž už nie je komiksovým filmom o superhrdinoch, ale je veľkofilmom o ľuďoch v superhrdinských kostýmoch, ktorý už má s komiksmi spoločný len ten povrch, iba to prvé zdanie, že komiksy sú pre každého.
Nie sú, nikdy neboli a nikdy nebudú.
