Zdravie je súčasťou štátnej ideológie a zdravotníctvo zložitým systémom symbolických aktov. Patrí naše telo spoločnosti alebo je naše súkromné? Pozerá sa náš štát na naše zdravie aj inak ako cez rozpočet?
Na konci apríla na jednom bratislavskom gymnáziu chceli mladí ľudia tematizovať otázky pohlavnej identity tým, že sa chlapci oblečú ako dievčatá a naopak. Dievčatá sa pritom ako chlapci obliekajú bežne, uniforma „rifle-tričko“ je unisex, takže „pobúrenie“ vyvolala v časti spoločnosti skôr predstava mládencov v sukničkách s namaľovanými tvárami.
Do konfliktu sa dostali dve tendencie, ktoré sa občas do konfliktu dostávajú: na jednej strane snaha o vlastnenie svojej telesnosti, právo robiť si s telom, čo chcem, vrátane zmeny pohlavnej identity danej biologickými znakmi, ale meniteľnej vlastným vedomým vnímaním seba samého. Dnes vieme, že nikto nie je na sto percent muž a na sto percent žena, ale našu telesnosť vnímame medzi týmito krajnými ideálmi a prikláňame sa (stotožňujeme sa) s niektorou verziou mužsko-ženskosti.
Na druhej strane gymnaziálneho konfliktu nestála len skupinka homofóbov, ale v postave predsedu parlamentu aj moc uzurpujúca si jednoznačnú pravdu obhajovanú tradicionalistickými postojmi. Potreba dichotómie (muž vs. žena), ktorá je konzervovaná nielen náboženstvom, ale aj legislatívou či tradičným medicínskym pohľadom na ľudské telo ako organizmus, pri ktorom je pohlavná sebaidentifikácia dôležitá. Veď sa stačí pozrieť, ako prísne sú rozdelené ženské a mužské nemocničné oddelenia.
Konflikt neprebiehal na úrovni – diskutujme, nerobme to demonštratívne, ale konštruktívne. Napríklad pozvime si na gymnázium odborníkov na problematiku a spravme si workshop o identite a čo to vlastne znamená. Konflikt prebiehal na úrovni represie (nezakázané zakážme, lebo „verejná mienka“), čím odhalil, že náš postoj k telu, telesnosti je v rukách moci.
(zdroj: Archív SME)Zdravie ako politikum
Zdravie nie je fyzická, telesná komodita, ale súčasť štátnej ideológie. Každý z nás síce vlastní telo, ale to, čo vyžaduje spoločnosť a ako sa k nemu stavia, hovorí veľa o vnútorných mechanizmoch štátu a prístupe moci k občanom. Ak tomu neveríte, preštudujte si podrobnú filozofickú správu Michela Foucaulta Zrodenie kliniky.
V nej Foucault opisuje premenu filozofického konceptu osvietenského tela a zrod modernej medicíny ako systému, v ktorom sa človek ako celok marginalizuje a postupne sa stáva diagnózou. Ľudské telo sa rozoberá na súčasti, ktoré sa „opravujú“ systémom ritualizovaných postupov (operácie, farmakoliečba), ktoré skupina vyvolených lekárov stojacich mimo moci odovzdáva formou vzdelávania podobného zasväteniu svojim nasledovníkom.
Podobne Ulrich Beck už v osemdesiatych rokoch minulého storočia v knihe Riziková spoločnosť zdatne opisoval modernú medicínu ako spoločenský nástroj, ktorý sa ujal vo významnej miere nekontrolovateľnej moci. Medicína si v spoločnosti vybudovala postavenie výnimočnosti presahujúcej vzdelanostne, technologicky a morálne všetko ostatné. Obrazne povedané, lekár politika nepotrebuje, politik lekára áno. Kto je mocnejší?
Medicína a jej politická podoba vo verejnom zdravotníctve si vybudovali osobitné postavenie. Jej pokrok je neodškriepiteľný, jej finančné nároky sú čoraz vyššie a vyššie a hrozba spoločenského kolapsu dáva zdravotníkom veľmi silné vyjednávacie pozície. Za zlú medicínu môže nedostatok peňazí od štátu, za dobrú medicínu vďačíme lekárom, ktorí to dokázalinapriek politikom.
Čo je zdravie
Spoločenská jednotka zdravia má svoj systém s vysoko psychologickým pozadím. Aj Svetová zdravotnícka organizácia vo svojej charte definuje zdravie ako „stav úplnej telesnej, psychickej a sociálnej pohody, nielen absencia nemoci“.
Zdravie teda nie je len objektívne merateľný výsledok biomedicínskych ukazovateľov, ktorý vám lekár zistí vďaka prístrojom, ale aj psychická a sociálna pohoda. Zdravie je spoločenská aj kultúrna hodnota, ktorú si uvedomujeme vtedy, keď ju nemáme. A nemať zdravie nie je len „diagnóza konkrétneho medicínskeho problému“, ale napríklad aj rešpekt k vnímaniu pohlavnej identity ako súčasti telesného aj psychického života a zdravia.
Naše zdravotníctvo je však zamerané na svoje šamanské rituály liečenia, nie perspektívne, na to, aby ľudia neboli chorí. Je to prirodzená snaha štátu – liečiť, a nie mať zdravých občanov. Liečiť znamená mať ich v moci, kým mať zdravých znamená mať ich slobodných.
Index kvality života, ktorý je dôležitejším ukazovateľom kvality zdravotníctva ako vek dožitia, hovorí o tom, do akého veku je priemerný občan štátu zdravý. Slovensko je v EÚ na predposlednom mieste medzi ženami a štvrtom od konca medzi mužmi. Číselne: priemer zdravého života v EÚ je 64,2 roka u žien, u nás 57 rokov. U mužov je priemer 63,5, naši muži žijú zdravo do 56,4 roka. Na porovnanie, najlepší v obidvoch kategóriách sú Švédi s priemerným indexom kvality života 73,3 roka u žien a 73 u mužov. Medzi Švédom a Slovákom je 16 rokov zdravého života rozdiel.
Štatistiky nepustia, niekde je kultúrny a spoločenský problém a nie je to len bohatstvo krajiny.
Zdravie nie je ekonomika
Náš štát sa nepozerá na zdravie človeka ako na individuálnu hodnotu, ktorú treba rozvíjať napríklad podporou osvetových programov. Zdravie je významná sociálna kategória, v ktorej sa štátna moc môže správať represívne i progresívne.
Represivitu v otázke zdravia na celoeurópskej úrovni poznajú fajčiari. Ich zlozvyk sa stal zdravotne, spoločensky i legislatívne ostrakizovaný. Omnoho opatrnejší sme u nás v postupe s iným zlozvykom – vysokou mierou spotreby alkoholu. Konzumácia alkoholu je u nás temer kultúrnym dedičstvom a mohli by sme požiadať napríklad „kapurkovú“ o zápis do kultúrneho dedičstva UNESCO.
Progresívne črty naše zdravotníctvo využíva minimálne, riadiť osvetové kampane sa štátu nechce, lebo je krátkozraký a nie je to ani vhodná PR politika. Veď zaviesť systém podporujúci individuálnu starostlivosť a podporu preventívneho správania sa môže priniesť výsledky o desať – dvadsať rokov. V tom čase bude žať to, čo by sme dnes zasiali, iná vláda, iná strana.
Výhodnejšie je fotiť sa pri nových lôžkach v nemocniciach. Aj tým ministerka zdravotníctva hovorí: buďte chorí, máte kde ležať, štát sa o vás stará, hoci by mala primárne hovoriť: starajte sa o to, aby ste sa čo najdlhšie na tieto lôžka nedostali.
Štát a naše telo
Zdravie je v mnohých svojich aspektoch kultúrno-spoločenská hodnota. Byť dnes zdravý si vyžaduje zodpovedné správanie sa jedinca k sebe. Byť zdravý je však svojím spôsobom aj rebelský postoj voči štátu. Vyžaduje si to individuálny a uvedomelý postoj jedinca, nespoliehanie sa na štátne inštitúcie zamerané na liečebnú, a nie preventívnu medicínsku starostlivosť.
Štát, vyhovárajúc sa na absurdné slovné spojenie nazvané bezplatná zdravotná starostlivosť, sa zmocňuje nášho tela v momente, keď sa stáva nemocným a posúva ho do systému pripomínajúceho romány Franza Kafku: obludárium výmenných lístkov, špecialistov na konkrétne časti tela, opakovaných vyšetrení, nekonečných čakacích lehôt, nejasných výsledkov, operácií, ktoré nie sú potrebné, ale pritom sú dobre hradené zo zdravotného poistenia, o viac-menej nekončiacej sa korupcii a občasnej lekárskej arogancii, ktorá vedie až k úmrtiam z nedbanlivosti nehovoriac. Štát sa navyše nechváli zdravím obyvateľstva, ale schopnosťou spracovať chorého pacienta svojím systémom.
Zdanlivo so zdravím nesúvisiaca snaha bratislavských gymnazistov o vyjadrenie svojho postoja k pohlaviu a telesnosti a reakcia štátneho orgánu ukazujú, ako sa štát na naše telo – a pohlavná identita je jeho súčasťou – pozerá. Štát si myslí, že naše telo a naše zdravie nám nepatria tak úplne, ako si myslíme.
