Slováka možno rozpoznať na kilometer, aj keď už niekoľko rokov žije v zahraničí, hovorí režisér JARO VOJTEK.
S týmto poznaním prichádza po niekoľkých rokoch, čo strávil s ľuďmi, ktorí sa rozhodli zarábať za hranicami. Aj za cenu, že sa im popritom rozpadnú vzťahy.
V rozhovore pre SME hovorí o našom sebavedomí a živote v strese. Hodnotí, aký kultivovaný je náš verejný priestor a či je možné, aby sme v ňom niekedy mohli byť šťastní. Vysvetľuje, prečo by dokázal žiť v New Yorku, ale už ťažšie na Balkáne.
Pokúsili ste sa niekedy žiť v zahraničí?
Nie, ale veľakrát som nad tým rozmýšľal.
Prečo ste to zvažovali?
V podstate pre maličkosti, ale dôležité. Moja sestra žila v Belgicku, keď som ju raz prišiel pozrieť, šli sme na mestský úrad. Neboli tam žiadne dvere, len stoly, sestra k nim pristúpila a o niečom sa rozprávala. Stále som sa jej pýtal, no kedy už pôjdeme na ten úrad? A ona mi nedokázala vysvetliť: už sme na úrade.
Ich priestor bol veľmi otvorený, tam nebolo miesto na to, aby sa občan cítil ako malý žiačik, ktorý musí poslúchať úradníka, policajta alebo ministra. Mimochodom, minister životného prostredia raz za nami v meste preletel na bicykli, utekali za ním len dvaja obyčajne oblečení muži.
Cítil som, že tam je politická garnitúra veľmi blízko ľuďom. Nehrá sa na to, prirodzene pri nich je.

Nie ako u nás, kde politici vyjdú zo svojich áut len počas volieb a idú sa pozrieť, ako vyzerá život v regiónoch. Tam som mal pocit, že každý človek má hodnotu a to ma nesmierne lákalo.
Zaujímalo Belgičanov, čo také robí slovenský filmový režisér?
Raz si k nám prisadol chlapík s mastnými vlasmi a dierou na kolene. Vysvitlo, že je to sestrin kamarát. Začal sa ma vypytovať na filmy, potom sme sa dlho rozprávali o knižkách - a keď z kaviarne odišiel, nastúpil do brutálneho porsche.
Nikdy som drahšie, luxusnejšie porsche nevidel. Nikdy by som to doňho nepovedal. Pretože tu keď má človek porsche, myslí si, že je pánboh a ani nechodí medzi ľudí.
O zahraničí sa často hovorí, že je tam prehnitý kapitalizmus, že tam vládne zlaté teľa peňazí. Nemyslím si to, mať peniaze tam nie je až taká hodnota ako u nás. Možno preto, že už ich majú dostatok.
Čo si myslíte, o čo prichádzate, keď nežijete v kultivovanom prostredí?
Možno to poviem naivne: sme ukrátení o plnohodnotný, spokojný život. Veľa energie musíme vydať na to, aby sme sa finančne postavili na nohy, aby sme mali stabilný pracovný život, aby sme prežili intrigy a prežili v sieti korupcie. Nedôverujeme si, ničíme si vzťahy a sme v strese.
Sme v strese, aj keď ideme podať daňové priznanie, čo všetko nás čaká, aké peripetie. V Belgicku z toho stres nemajú, aspoň taký som mal pocit. Poctivý život a korektné vzťahy im umožňujú byť šťastnejší, o to my prichádzame.
Takže keď ste uvažovali o odchode zo Slovenska, predstavovali ste si Západ?
Moja sestra bola aj na Havaji, aj tam som ju bol pozrieť. Na dlhšie, nielen na víkend. Nebol som turista, precítil som tam každodenný život. Západniari sa mi vždy zdali byť herci, bol som presvedčený, že len hrajú, ako im je dobre a liezli mi tým na nervy.
Ale keď som tam bol, pochopil som, že naozaj takí sú. Mal som chuť ísť na pizzu, lebo som vedel, že už z diaľky na mňa bude kývať čašník George a tešiť sa zo mňa.