Rozprávky už dávno nie sú pre nich a trojhodinová tragédia by ich zrejme nenadchla. Ako zaujať tínedžera a ponúknuť mu v divadle aj umeleckú kvalitu aj príbeh, ktorý ho zaujme a z ktorého sa aj niečo naučí?
Prečo by nám nemalo byť jedno, či mladí ľudia, ktorým sa práve formujú osobnosti, chodia do divadla? Majú si vôbec z čoho vyberať?
Aj o týchto témach sa denník SME rozprával s LENKOU DZADÍKOVOU, dramaturgičkou Programu pre deti a mladých divákov a diváčky festivalu Dotyky a spojenia.
Martinský festival ponúka vo svojom 15. ročníku viacero zaujímavých inscenácií, cielených na divákov v tínedžerskom veku.
V programovom bulletine k 15. ročníku festivalu Dotyky a spojenia ste spomenuli, že najvýraznejším trendom uplynulého obdobia je stúpajúci počet inscenácií pre mládež. V hlavnom programe festivalu pre deti a mladých divákov a diváčky je väčšina pre tínedžerských divákov. Čo to znamená? Zaujímajú sa divadlá viac o túto špecifickú cieľovú skupinu?
Výberové obdobie pre Dotyky a spojenia trvá vždy rok od apríla do apríla a tentoraz sa tam naozaj stretlo viac zaujímavých inscenácií pre mládež. Ale potrebujeme ešte aspoň jednu alebo dve sezóny, aby sme zobjektivizovali, či je to skôr vec náhody, alebo zámer slovenských divadiel.
Čiže zatiaľ nemôžem povedať definitívny výrok, že divadlo pre mládež na Slovensku ide raketovou rýchlosťou hore, lebo toto je asi prvá sezóna, keď sa toho objavilo viac.
Denník Anny Frankovej hľadá pochopenie Čítajte Boli síce už aj minulé roky prvé lastovičky, napríklad inscenácie Denníka Anny Frankovej, Slovenské národné divadlo robilo projekt Natálka, ktorý bol zameraný na stredoškolskú mládež a rozoberal tému extrémizmu.
Tentoraz sa toho stretlo viac. Doteraz bolo zvykom, že päť vybraných inscenácií v programe boli vyslovene inscenácie pre deti. Zrazu je tu obrovský skok a štyri sú pre mládež a jedna je pre deti, aj to už trochu staršie, od osem rokov.
Ak to bude trend, ktorý bude pokračovať, tak je to skvelé. Som presvedčená, že divadlo ako nástroj humanizácie a rozvoja empatie a etických otázok, divadlo ako podnet na diskusiu o dôležitých témach je potrebné pri výchove mládeže a je na čase, aby sme ho aj aktívne využívali.
Stačí si dnes prečítať noviny a nie je to ani zďaleka ružové. Prvovoliči volia Kotlebu, ľudia sa mlátia v autobuse, vychádzajú na povrch kruté príbehy šikany, hoci šikana je nadčasový problém. A to už nehovorím o bezpečnosti na internete a sexuálnych predátoroch. To sú všetko vážne témy, ktoré je niekedy veľmi ťažké komunikovať deťom a mladým ľuďom napríklad tak, že si rodič večer posadí dieťa a začne mu hovoriť, aby neverilo zlým ujom a nebilo sa v škole.
Nie každý rodič je schopný otvorenej debaty a navyše to ani nemusí byť spôsob, ktorý zaberie. Divadlo, ktoré žiak uvidí vo svojom prirodzenom prostredí v škole alebo so svojimi rovesníkmi, môže preniknúť do jeho uvažovania, vnímania, formovania názorov oveľa intenzívnejšie ako rozhovor s učiteľom alebo rodičom. A tie inscenácie, ktoré máme na festivale, aj takéto závažné témy otvárajú.
Lenka Dzadíková, dlhoročná dramaturgička Programu pre deti a mladých divákov a diváčky festivalu Dotyky a spojenia. (zdroj: Archív L.Dzadíkovej)Aké by malo byť divadlo pre tínedžerov, čoho by sa malo držať, aby zaujalo mladého diváka? Zrejme to nebude žiadna trojhodinová tragédia, ale zároveň by to nemala byť ani primitívna rozprávka.
Áno, to je to, prečo o tejto skupine hovoríme osobitne. Štrnásťročný tínedžer nemá dôvod a ani nepôjde na Andersenovu rozprávku. Aj keby bola hocijako kvalitne urobená, stále je to len rozprávka a už to nie je preňho.
Štrnásťročného človeka nemusí zaujímať ani Anna Kareninová, aj keď sú v nej všelijaké etické otázky. Takže tvorcovia musia myslieť na túto cieľovú skupinu a musia vytvárať obsah špeciálne pre ňu s vedomím, že sú to ľudia, ktorí sa formujú, ktorí môžu byť tvrdohlaví, ktorí sa môžu voči divadlu vymedzovať, a preto by si ich mali vedieť získať aj témou aj vonkajšími prostriedkami.
