Luo Hongwu sa po otcovej smrti po rokoch vracia do rodného mesta kdesi v zapadákove. Podľahne spomienkam na stratených priateľov i zabudnuté lásky a ako odvážny drsný detektív v dlhom koženom kabáte sa krajinou večného súmraku a dažďa vydáva po stopách spomienok na spirituálnu púť podvedomím. Svojím vlastným, ale i spoločným podvedomím mesta, krajiny a človečenstva.
Po cenených krátkych poetických filmoch zaujal v roku 2015 vtedy 26-ročný čínsky debutant Gan Bi takmer dvojhodinovou básňou v obrazochLu bian ye can (Kaili Blues). Púť vidieckeho lekára po stopách strateného synovca nakrútil ako snový ponor do hlbín duše, iracionálny pokus zabudnúť na minulosť, ignorovať ju, no zároveň sa s ňou zmieriť. Snímka získala ceny za réžiu na festivaloch v Pekingu, Tchaj-peji aj v Locarne, získala množstvo ázijských i svetových ocenení a stala sa evergreenom filmových klubov.
O tri roky neskôr Gan Bi v prehliadke Un Certain Regard canneského festivalu uviedol premiéru jej duchovného dvojčaťaDi qiu zui hou de ye wan (Posledné večery na Zemi) . Zabodoval s ním opäť aj na festivale Golden Horse v Tchaj-peji, ale už len v kategóriách kamera, hudba a zvukové efekty.
V Číne sa distribútori odhodlali na neobyčajný ťah. Film promovali ako bežnú, divácky všeobecne prístupnú zábavu a premiéru stanovili na 31. decembra. Ukázalo sa, že ani čínske publikum na nevyplatí balamutiť. Prvý deň síce bola návštevnosť rekordná, no hneď po tom klesla o 95 percent a snímka si vyslúžila priam zúrivé odsúdenie nielen od divákov, no i od mnohých tamojších recenzentov.
PretožeDi qiu zui hou de ye wan, s medzinárodným titulom Long Day's Journey Into Night a slovenským distribučným názvom Posledné večery na Zemi, je všetko možné, len nie obligátna filmová zábava. Tú totiž Gan Bi považuje za sakramentsky nudnú záležitosť a rozhodol sa nemárniť svoj čas nielen jej tvorbou, ale ani sledovaním.
Západ a Východ ako jin a jang
Mladý básnik a filozof sa rovnako intenzívne inšpiruje budhizmom ako rodným provinčným mestom Kaili, no nezaprie ani nadšenie pre klasickýfilm noir, pre spojenie nemeckého filmového expresionizmu s anglosaskou kriminálkou drsnej školy. Pre vysoké a nízke, európske, americké a ázijské, pre Západ a Východ spojený do podivného celku na spôsob jin a jang.
Posledné večery na Zemi (Čína-Francúzsko 2018) (zdroj: Foto - Film Europe)Ako inšpiráciu používa iMazaciu hlavu, Twin Peaks a Mulholland Drive Davida Lyncha, Blade Runnera Ridleyho Scotta a predovšetkým nedostižného Andreja Tarkovského. Nielenže vo svojom novom filme viackrát láskyplne varíruje motívy jeho Stalkera vrátane snovej úlohy vody, katarzného dažďa, symbolov psa a dokonca i scény s pohárom, padajúcim zo stola.
Použil i totožnú tému púte za sebapoznaním ako hlboko duchovného zážitku. Len ak u Tarkovského je krajinou zázrakov, v ktorej neplatia prírodné ani ľudské zákony tajomná Zóna, Gan Bi nerozlišuje medzi realitou a snom. Jeho Kaili je snové mesto spomienok, dávnych lások, duchov, večne kvapkajúcej vody, ruín, temnoty, šerosvitu, neónov a karaoke. Luo Hongwu sa ním vo svojom koženom kabáte zakráda ani nie tak ako Humphrey Bogart, lež skôr na spôsob Harrisona Forda v role Ricka Deckarda.
Bolo by hriechom nespomenúť v súvislosti so zdrojmi a prameňmi tvorbu kórejského samouka Kima Ki Duka, možno aj mnohých ďalších. Náhodná nie je ani podobnosť medzinárodného názvu v angličtine s drámou Eugena O'NeillaCesta dlhého dňa do noci.
Svoje dielo Gan Bi vystaval z tohto materiálu – a s použitím sugestívnej hudby, no predovšetkým neustálych ruchov, šumov, šepotov, ozvien, žblnkania a zmien akustiky. V obraze strieda starostlivo komponované statické zábery v štýle holandských majstrov s blúdiacou ručnou kamerou. Strihov je málo, ak vôbec. Dialógy v prvom pláne nedávajú takmer žiadny význam, sú strofami básne, obmieňajú sa, negujú, obracajú naruby a opäť sa vracajú na začiatok, s dôrazom na krásu slova, zvuk, melódiu, rytmus, intonáciu, farbu hlasu.
Úchvatný kinematograf srdca
Autor kinematografiu chápe ako individuálny a navýsosť intímny zážitok, od publika si vyžaduje ani nie tak neustávajúcu úplnú pozornosť, ale skôr dokonalú dôveru a oddanosť. Divák sa musí naplno, bez pochýb oddať do autorových rúk a nechať sa uniesť obrazmi. Akýkoľvek odpor, odstup, pokus o racionálne vnímanie je kontraproduktívny. Všetko je dávno dané a skončené, nič nemožno zmeniť, len samého seba.
Ochladnutie nadšenia výberových komisií a porôt svetových festivalov i cinefilov môže vyplývať zo skutočnosti, že po formálnej stránke súPosledné večery na Zemi zrelšou parafrázou režisérovho debutu Kaili Blues vrátane dlhej, bez strihu realizovanej divokej vizuálnej jazdy, ozvláštnenej v tomto prípade aj efektom 3D. Pre pochopenie diela nie je kľúčový, pre jeho precítenie je však nevyhnutný. Koniec koncov, Posledné večery na Zemi možno iba precítiť, úsilie o racionálnu interpretáciu by bolo pochabé a vopred odsúdené na neúspech.
Neznalosť jazyka a potreba bezpodmienečne dôverovať korektnosti prekladu alebo skôr prebásnenia (do češtiny) ruka v ruke s neschopnosťou Európana odlišovať orientálne tváre, nuansy intonácie, mimiky a gest, robia zážitok ešte abstraktnejším.
Vo svojom poetickom filmovom medzisvete sa Gan Bi pohybuje suverénne, bez zaváhania. Predvádza nielen umelecký talent, ale aj remeselnú zručnosť. Pre tých, ktorí jeho tvorbu nepoznajú, môžu predstavovaťPosledné večery na Zemi dvere do nepoznaného vesmíru.
