SME
Streda, 11. december, 2019 | Meniny má Hilda
KULTÚRNY ŽIVOT

Sochár Ľubo Mikle: Odpad magicky priťahujem

Výstava B.E.H. je pohľadom do jeho komornej tvorby

Ľubo MikleĽubo Mikle(Zdroj: FOTO SME - Marko Erd)

Jeho tvorba sa len málokedy zmestí do galérií. Obrovské sochy, ktoré tvorí, sa najlepšie hodia do exteriérov - do ulíc, na námestia, do parkov či na nábrežia. A on sám je ako jeho sochy - potrebuje voľnosť a priestor.
A predsa, sochár Ľubo Mikle v Bratislave urobil výnimku. Jeho najnovšia výstava B.E.H. je pohľadom do jeho komornej tvorby. Čo ho k nej viedlo, prečo vo svojej tvorbe prešiel od kameňa k recyklovaným materiálom, aj to, ako sa umelec dostane k odpadu z lietadiel a kde robíme chybu, keď miznú sochy z verejných priestorov, povedal pre Kultúrny život.

Článok pokračuje pod video reklamou

Do konca mája možno vaše diela vidieť v bratislavskej galérii White & Weiss na výstave, ktorá dostala názov B.E.H. Čo si máme pod tým predstaviť?
Začnem definíciou skratky B.E.H.. Je to skratka z anglického Beyond Event Horizon, čo znamená za horizontom udalostí. V kozmologickej terminológii sa pojmom horizont udalostí označuje „povrch - brána“ čiernej diery. Sám osebe je horizont udalostí miesto, kde sa časopriestor správa veľmi zvláštne. Táto téma mi dlhé roky lemuje tvorbu, nie síce úplne v kozmologickom význame, ale skôr metaforicko-filozofickom.

U vás sme skôr zvyknutí na monumentálne diela, výstava B.E.H. sa však pekne zmestila do komornej galérie. Dokonca sa dá povedať, že vystavené diela vznikli pre galériu. Aký je za tým príbeh?

Majitelia galérie ma oslovili s ponukou na výstavu. Povedal som áno, aj keď mám vo všeobecnosti fóbiu z malých priestorov, a to aj čo sa týka životného priestoru. Ponuka prišla do sčasti rozrobeného konceptu. Istý čas predtým sa totiž ku mne dostal materiál z lietadiel, respektíve rôzne súčiastky z lietadiel. Množstvo a rozmer už vopred naznačovali komornejší formát sôch.

Filozofia „Aero“ projektu sa kryštalizovala a začala sa tak príprava na výstavu. Medzitým som odišiel do Austrálie, čo bolo prínosom, keďže niektoré projekty potrebujú väčší odstup. Po návrate, počas niekoľkých týždňov, uzrelo svetlo sveta to, čo môže návštevník v galérii dnes vidieť.

Spomenuli ste filozofiu. Ako možno rozkódovať vašu tvorbu a jej filozofiu?
Symbolmi, skratkami a štylizáciou kódované vrstvy alebo odkazy mojej tvorby, sôch, objektov, audio projektov a performancií. Schematicky povedané, symbolika môjho diela funguje na trojpodiele. Prvá tretina je to, čo je vizuálne odčítateľné každému. Druhá tretina je pre erudovanejšieho diváka, ktorým sú profesionáli v oblasti výtvarného umenia, zberatelia a podobne.

Tretia tretina je zo sektora Terra incognita, je to časť, ktorá je čitateľná len pre veľmi malý a uzavretý okruh ľudí, ak vôbec. Túto sféru nemám záujem odkrývať. Sú to intímne vrstvy a prelinky pochádzajúce z môjho vnútorného labyrintu. Je to pre mňa nevyhnutnosť a prirodzená súčasť procesu tvorby.

Vystavené diela vznikli recyklovaním materiálu z lietadiel. Ako sa sochár dostane k odpadu z lietadla?
Vďaka kamarátskym zdrojom. Vyskytla sa možnosť, a tak sa ku mne dostali niektoré veci. Dlhé roky robím s recyklovaným materiálom, s vecami, ktoré už majú svoj príbeh takpovediac za sebou. Niekedy mám pocit, že ich v rámci princípu magickej gravitácie priťahujem.

Vyberáte si alebo robíte s tým, čo sa k vám dostane?
To veľmi závisí od materiálu. Z niektorého je možnosť si vyberať, iného je ako „šafranu“, takže nie je možné veľmi špekulovať. Čo sa týka leteckého materiálu, nebolo ho veľa, dodnes je to veľmi drahý materiál, často sekundárne využiteľný, takže tu som naozaj bral, čo prišlo.

Čo je to presne za materiál?
Ide prevažne o duralové komponenty pochádzajúce z boeingu. Na výstave sú predovšetkým interiérové prvky, najmä zo sedadiel. V ateliéri mi ostali mechanické schodiská a ďalšie komponenty väčších objemov, ktoré táto galéria priestorovo nebola schopná pojať.

Ak si odmyslíme, že roky vo svojej tvorbe využívate recyklovaný materiál, pri zmienke o súčiastkach z lietadla sa prvoplánovo natíska otázka, aký vzťah máte k lietaniu?
Mám nalietané veľa, je to pre mňa - teraz to možno bude znieť ako klišé – veľmi mystická forma prepravy. V histórii takmer všetkých civilizácií sa vyskytuje moment vo forme božstva, ktoré zastrešovalo lietanie alebo inou formou okupovalo vzdušný priestor. Šamanizmom alebo duchovnou aktivitou sa ľudia snažili priblížiť k nebu. Človek vždy túžil dosiahnuť nedosiahnuteľné, či už pod vodou, alebo vo vzduchu.

Pre mňa je každé jedno lietanie do určitej miery vnútorný sviatok. Neviem, či si aj ostatní pasažieri uvedomujú fakt, že keď kolektívne nastupujeme do gigantického oceľového vtáka, dostávame sa do roly, ktorá kedysi prislúchala božstvu. Lietanie, aj keď ide niekedy o hodiny, je sviatok. Je to pre mňa fascinujúce, ale beriem to s pokorou.

So starým materiálom pracujete roky, začali ste dávno predtým, ako to bolo "in" a trvá to dodnes. Spomeňme len diela zo smetných nádob alebo z vrakov áut. Čím je pre vás táto téma dôležitá?
Na začiatku to bolo veľmi osobné. Až natoľko osobné, že len pred rokom som sa rozhodol o tom verejne hovoriť - bolo to v opere v Sydney na medzinárodnej sochárskej konferencii pred cudzojazyčne hovoriacim publikom, na pódiu pod reflektormi, takže som mal akýsi divadelný dištanc, čo bolo plusom.
S autovrakmi som začal pracovať po autonehode, bola to pre mňa forma autoexorcizmu, zbavovania sa fóbie. Nebolo to z fascinácie inými výtvarníkmi, ktorí už predo mnou spracúvali túto tému. Primárnym zdrojom nebola ani téma recyklácie. Pre mňa to boli vyslovene osobné dôvody, spôsob, ako si niektoré veci dovysvetliť, pootvárať či uzatvoriť, alebo vyriešiť.

Automatizmom práce s recyklovanym materiálom som prirodzene začal intezívnejšie vnímať aj environmentálne otázky. Recyklácia je prakticky prítomná v mojej tvorbe veľmi často, respektíve som pochopil, že recyklácia je nevyhnutnou súčasťou princípu univerza, v ktorom existujem.

Momentálne sa veľa hovorí o dôležitosti triedenia odpadov a potrebe recyklácie práve v spojení s umelcami. Ako vnímate tento problém?
Každý z nás, a je jedno, kto sme, výtvarník, chirurg alebo povaľač, musíme akceptovať fakt, že žijeme v kinetickom vesmíre a nie všetky veci sa dajú vrátiť späť. Toto je dosť podstatné v mojej filozofii, ako aj otázka zodpovednosti k ľudskej spoločnosti a planéte, ktorá nám umožnila existovať.

Je na každom z nás, aby sme si zodpovedali tieto otázky a vôbec nejde o to, či je to dnes moderné, alebo nemoderné. Možno o dvadsať rokov bude moderné mať v každej domácnosti nukleárny reaktor, aby sme nakŕmili všetky výdobytky modernej éry.

Je veľmi zlým signálom, že sa s niektorými vecami naozaj pohnúť nedá, či už je to pre rôzne -izmy, alebo sú to krajiny a spoločenstvá, ktoré absolútne ignorujú svoje okolie za vidinou seba samých. Žiaľ, je to odkaz pre nás a pre budúce generácie.
Ťažko sa bude pozerať na prírodu, keď z nej ostane vyprahnutý kus ničoty. Principiálne, planéte a vesmíru je to asi jedno, či odtiaľto zmizneme spolu s celou biohmotou. Je to len o nás, o tom, či si dokážeme nastaviť zrkadlo a efektívne zakročiť. Ja pri mnohých realizáciách rozmýšľam práve týmto smerom, je to súčasť mojich projektov.

Pred niekoľkými rokmi som do Austrálie vytvoril sochu Element 0, ktorá priamo rozoberá problém znečistenia oceánov a vôd. Je to kompozícia v tvare vlny, poskladaná z československých kontajnerov na smeti ako jedného z hraničných symbolov odpadu. Pekným príbehom je práve to, že táto socha je permanentnou inštaláciou na jednom z posvätných aborigenských ostrovov.

Odjakživa to u vás vyhrával kov?
Strednú školu som študoval ako kameňosochár. V istom okamihu však pre mňa kameň začal byť posvätný, a to nemyslím cirkevne, ale duchovne. Uvedomil som si, že niečo, čo zreje tisíce a milióny rokov v zemi, my arogantne vydolujeme a hocijaký študent to pokazí.

To je situácia, s ktorou sa neviem vnútorne stotožniť, a vznikol vo mne dištanc a rešpekt ku kameňu. Na druhej strane kameň pre mňa nebol dostačujúci zo stavebno-konštrukčného hľadiska. Potrebujem rýchlo budovať hmotu s možnosťou alternatívneho kroku a pri kameni to do veľkej miery nie je možné.

Už v detstve som bol fascinovaný rôznymi stavebnicami, hotovými prvkami, a tak som začal používať ready made alebo existujúce tvary, ktoré ponuka tento druh matérie. Aj preto prišiel materiál ako oceľ a vôbec kovové materiály.

Je práca s týmto materiálom náročnejšia v sochárskej tvorbe?
Každý materiál si vyžaduje istú remeselnú zručnosť, závisí to od úrovne, na akej ste. Ja som sa časom dostal relatívne veľmi vysoko, čiže pre mňa práca s materiálom, ako je oceľ, nepredstavuje problém alebo limit odkiaľ pokiaľ. Dostal som sa cez remeselnú bariéru až tak ďaleko, že pri uvažovaní o materiáli nemusím odbúravať technologické otázky.

To zrejme dosť uľahčuje prácu.
Jednoznačne. Bez toho sa dá len ťažko tvoriť, inak ste odkázaní na štruktúru okolo seba viac, ako by ste chceli. Nehovorím, že nie som odkázaný vôbec, je veľa profesií, ktoré využívam, ale je pre mňa zbytočné, aby som niektoré technológie vlastnil. Vysoká úroveň remeselnej zručnosti je v každom prípade veľkým bonusom.

Napríklad?
Napríklad laserové rezanie, vodný lúč, 3D frézovanie alebo pieskovanie. Nevidel som dôvod vlastniť tieto technológie. Pre mňa je dôležité neklásť si realizačné hranice. Nelikvidovať a nedeformovať nápad, ideu, predstavu na margo toho, či je to realizovateľné, alebo nie.
Rád pracujem na dvestodesať percent. Vedia to aj moji chalani v ateliéri, klobúk dole pred nimi, lebo mám naozaj famózne poskladaný tím. Vedia, že nepoznám nie a veľmi nerád počujem nie, po tejto stránke som veľmi náročný.

To sa trochu vymyká laickej predstave o umelcovi samotárovi, ktorý si všetko robí sám - najskôr si to vymyslí, potom nakreslí, vymodeluje a nakoniec zhmotní do konečnej predstavy. Ako sa pracuje u sochára?

Na počiatku to bola sólo jazda, one man show, ale ak chcete zvládať masívne objemy ako monumentálnu sochu a veľké projekty, bez kolektívu nemáte šancu. Je jedno, či začínate od skice, alebo modelu, na ktorom pracujete sám, v konečnom dôsledku ste na niekoho odkázaní. Vybaviť, preniesť, staticky prerátať alebo osadiť do betónu je väčšinou tímová práca.

Po určitých negatívnych skúsenostiach som sa rozhodol nespoliehať sa na tím, ktorý nemám overený, a rozhodol som sa poskladať svoj vlastný. Trvalo to veľmi dlho, dokonca roky. Veľa ľudí sa u mňa v ateliéri vystriedalo, veľa ľudí nezvládlo tempo, obetu a situácie, keď neexistuje čas, len zadefinovaný priestor. Citeľne to zasahuje do rodinného a osobného života.

Situácie bývajú obzvlášť pracovne vyhrotené pred výstavami a rôznymi deadlinami, vtedy robíme prakticky nonstop. Minulý rok sme jednu z mojich sôch finišovali posledných 72 hodín bez prestávky, to bolo takmer za hranicami ľudských možností. Je to posúvanie limitov porovnateľné s vrcholovými a extrémnymi športovcami.

Pred niekoľkými rokmi, keď sa začal rozoberať bratislavský Starý most, vznikla iniciatíva na zachovanie časti mostovej konštrukcie. Mala z nej vzniknúť socha - červený trpaslík, ktorá by bola umiestnená na nábreží Dunaja a zrealizovať ste ju mali práve vy. Zatiaľ však nestojí. Čo sa stalo s červeným trpaslíkom?
Je stále v procese. Stále sme v hre, ale celé je to na poli politicko-developerského pingpongu. Bojujeme už šiesty rok. Realizáciou by som to teda nenazval, ešte k nej nedošlo. Je to však jeden z mojich najdlhšie pretrvávajúcich procesov a pokusov o intervenciu do verejného priestoru. Zdĺhavá, i keď sem-tam dosť pitoreskná práca celého tímu chalanov z Euforionu a mňa.

V tomto projekte išlo moje výtvarné ego úplne bokom. V prvom rade ide o to, aby bol zachovaný najväčší konštrukčný prvok mosta. Chceme tak darovať Bratislavčanom, Slovákom, lebo je jedno, či sme z Košíc, alebo z Bratislavy, celkovo ľuďom, kus histórie, kus pamäte mesta.

Je to šesť rokov trvajúci proces, počas ktorého sa snažíme presviedčať kompetentných aj nekompetentných, výtlakových aj nevýtlakových o tom, že by sa bolo dobré postaviť k svojmu mestu a jeho histórii trochu inak.

A na čom to stojí? Na priestore?
Je za tým celý balík anomálií. Miesto, politika, developerské zámery a dnes už nie celkom pálčivá téma toho, ako most zmizol a ako sa v našich zemepisných šírkach narába s dedičstvom, ktoré nepatrí jedincovi, ale celému národu. Chyba nie je v našich prijímačoch, u nás stále projekt červeného trpaslíka žije.

Tým som sa chcela dostať k ďalšej širokej téme a to je socha vo verejnom priestore. Sochy z verejných miest miznú, v tichosti padnú za obeť developerským projektom a pritom nik nepozerá na umeleckú hodnotu týchto diel.
Kedysi tu fungovala „Hlava V“. Bolo zákonom dané, že každý postavený objekt, budovu alebo stavbu musí „skrášliť“ výtvarné dielo, respektíve určité percento financií išlo automaticky na výtvarnú realizáciu. Tento právny predpis zmizol takisto, ako zmizol bývalý režim a odrazu vzniklo absolútne bezvládie, po ktorom mal nastať očakávaný nový úsvit aj v tejto oblasti.

Nestalo sa však nič, akurát zmizol aj vzťah, ktorý sme tu mali k exteriérovej soche. Do veľkej miery síce bola chápaná ako mocenská a politická, ale nebolo to celkom tak. Vtipné je, že dnes je dokonca aj pre mocenský sektor najjednoduchšie natlačiť bilbordy alebo obťažovať ľudí cez médiá.

Výsledkom amputovanej tradície a nechápania potreby estetizácie sú ulice, námestia a verejný priestor bez umenia, plný vizuálneho smogu. Dokonca bez ohľadu na fakt nedostatočnosti a pamäte miest miznú alebo sa prestavujú či presúvajú už existujúce sochy, reliéfy, inštalácie, fontány a podobne.

Čo sa týka slovenského národa, mám pocit, akoby sme v tejto oblasti boli v role negramotnej, barbarskej hordy, ktorá akoby nevidela vizuálno-edukatívny a kultúrno-profilový význam diel vo verejnom priestore. Jednoducho sme na tom v porovnaní s inými, nielen európskymi štátmi dosť zle.

Na druhej strane sme už boli svedkami aj kadejakých gýčových obludností, ktoré sa postavili, lebo bolo treba minúť európske peniaze.
Čo sa týka artu vo verejnom priestore, som presvedčený, že čím viac ho bude, tým viac divákov si ho nájde. Keď sa pozriete do zahraničia, do vyspelejších krajín, nájdete tam širokospektrálny záber od žánrovej sochy až po vážne realizácie, ktoré si vyhľadá len úzko profilovaný divák.

Nie som vyznávačom vizuálneho rasizmu, som zástancom toho, aby boli ulice pestré od streetartu a infantilných inštalácií až po naozaj vážne intervencie. Ale súhlasím s tým, že nie je vhodné, aby sa preferovali prejavy, ktoré by nemali mať vážnosť. Predovšetkým si asi netreba zamieňať komerčno-reklamné aktivity za seriózne intervencie.

A ako to zmeniť?
Možno by sme mali skúsiť nejaký „experiment“, ktorého výsledkom by mentalita slovenského národa poskočila malým evolučným krokom vpred. Ale teraz vážne, myslím si, že by sme si mali začať viac vážiť vlastnú históriu a seba samých, aby sa to opäť neskončilo iba pri pseudonárodnostných otázkach a lacných reklamných ťahoch. Je to otázka smerom k developerom, politickému sektoru, ale aj obyčajnému človeku, prečo sa nereflektuje kultúrno a to, kto sme, dostatočne pestro.

Asi nám na to stačí folklór.
Folklór je fajn. Postoj k folklóru ako k národnému dedičstvu je pekným dôkazom toho, ako poukazujeme a sme pyšní na našu históriu. Žiaľ, iné druhy v oblasti kultúry značne a často terorizujeme.

Profil
Ľubo Mikle (1982) vyštudoval sochu, objekt a inštaláciu u Juraja Meliša na Vysokej škole výtvarných umení. Tvorí prevažne sochy, zvukové objekty a inštalácie. V tvorbe spája prvky recyklácie s industriálnymi motívmi, deštrukciu s transformáciou a konštrukciou. Jeho sochy majú monumentálnu mierku, žije a tvorí v Bratislave.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vianočné trhy na zámku Schloss Hof „na skok“ od Bratislavy
  2. Deti potrebujú na Vianoce rodinu. Drahé dary ju nenahradia
  3. Horskí záchranári sa vás vždy opýtajú túto otázku. Viete akú?
  4. Nový cestovný poriadok ŽSR z vášho regiónu v denníku SME
  5. Aj po tridsiatke stále hýria. Čo bráni mladým vyrásť?
  6. Nákup darčekov môže byť tento týždeň výhodnejší
  7. 7 tipov, ako zariadiť malú kuchyňu
  8. Rezerváciou first moment dovolenky viete ušetriť aj 40% z ceny
  9. ​​​​​​​Darujte pod stromček stolovú hru o Gorile
  10. SME.sk dosiahlo v novembri rekordný počet predplatiteľov
  1. Vianočné trhy na zámku Schloss Hof „na skok“ od Bratislavy
  2. Nový cestovný poriadok ŽSR z vášho regiónu v denníku SME
  3. Horskí záchranári sa vás vždy opýtajú túto otázku. Viete akú?
  4. ŠKODA AUTO Slovensko vysadila v Petržalke stromovú alej
  5. Predíďte úniku dokumentov. Označkujte ich
  6. Nákup darčekov môže byť tento týždeň výhodnejší
  7. Aj po tridsiatke stále hýria. Čo bráni mladým vyrásť?
  8. Prohibition of competition after employment termination
  9. Family winter paradise - Bachledka Ski & Sun
  10. Čo znamená spomalenie hospodárskeho rastu pre Slovensko?
  1. Aj po tridsiatke stále hýria. Čo bráni mladým vyrásť? 21 180
  2. Ceny bytov rekordne rastú. Niektorých sa to však netýka 13 138
  3. Aké proteíny sú najzdravšie? Našli sme odpoveď 13 067
  4. Rezerváciou first moment dovolenky viete ušetriť aj 40% z ceny 11 294
  5. Vlastné auto alebo lízing? Porovnali sme ich výhodnosť 9 667
  6. Ťažko uveriť, že aj takto kvalitne sa dá študovať na Slovensku 9 256
  7. SME.sk dosiahlo v novembri rekordný počet predplatiteľov 9 055
  8. Každodenne sa na cestách zraní veľa detí 8 616
  9. Agadir je úplne iný ako zvyšok Maroka 7 913
  10. Čo chýba deťom v pestúnskych rodinách? Láska to nie je 7 666

Téma: Rozhovory z denníka SME


Článok je zaradený aj do ďalších tém Umenie, Kultúrny život

Hlavné správy zo Sme.sk

Bašternákova vila na Havlíčkovej ulici pri Slavíne
Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo máme právo vedieť, či sa Fico cíti zle

Problémy predsedu Smeru môžu ovplyvniť kampaň.

Podcast Dobré Ráno
KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Aspoň Kalavská má hrdosť

Ministerka si demisiou možno naštartovala politickú kariéru.

Peter Tkačenko
Ruský právnik Sergej Magnitskij.