Martinský divadelný festival Dotyky a spojenia má motto "hráme divadlo a o divadle aj diskutujeme". Nie je síce súťažnou prehliadkou, ale aj tak si tvorcovia odtiaľ môžu odniesť spätnú väzbu.
Kritické platformy, kde sa stretávajú divadelní kritici, aby zhodnotili vždy konkrétnu inscenáciu, s obľubou navštevujú nielen diváci, ale aj samotní tvorcovia.
Jedným z jej členov je divadelný kritik a teoretik KAROL MIŠOVIC, ktorý na festivale pre denník SME porozprával nielen ako to chodí na festivalovej Kritickej platforme, ale odhalili aj zákulisie práce divadelného kritika.
Najmä vo filmoch bývajú kritici vyobrazení ako prísni, veľmi vážni páni, ktorí vždy píšu negatívne kritiky a za každú cenu sa snažia pôsobiť čo najmúdrejšie. Na druhej strane by možno laik povedal, že byť divadelným kritikom je viac zábava ako práca, keď chodíte každý večer do divadla. Ako je to naozaj, čo zahŕňa povolanie divadelného kritika?
Keď sa povie slovné spojenie divadelný kritik, tak automaticky si predstavíte niečo negatívne až pejoratívne, ale divadelná kritika má v umení veľmi dôležitú funkciu, ktorú si mnohí neuvedomujú. A to zanechať stopu. Divadlo je veľmi pominuteľné, len čo sa skončí predstavenie, tak divadlo sa pominie, je koniec.

Aj keď sa dnes z mnohých inscenácií nakrúca videozáznam, predsa len kúzlo autentického momentu sa vytráca spadnutím opony. A divadelný kritik je ten, ktorý má zanechať svedectvo pre ďalšie generácie. Aj preto je povolanie divadelného kritika náročné a zodpovedné.
Divadelný kritik musí odborne pomenovať, čo vidí na javisku. Charakterizovať divadelný tvar, jeho jednotlivé zložky a či už vysloví negatívny, pozitívny, alebo akýkoľvek názor, musí ho fundovane vyargumentovať. Preto je povolanie kritika také náročné, musí totiž konkretizovať abstraktné a zachytiť kúzlo okamihu.
Každé umenie, či už filmové, divadelné, hudobné, výtvarné, je subjektívnou záležitosťou. Každý ho vníma inak. Ak o jednej inscenácii píše viac kritikov, často vzniknú aj absolútne názorovo rozdielne recenzie. Ale podstatné je, aby kritik zanechal hodnoverný doklad o umeleckom diele, ktorý je podopretý erudíciou v danej téme. Inak text nemá zmysel a hodnotu, preto kritikom nemôže byť každý. Iba ten, kto si skutočne uvedomuje váhu svojich slov aj pre ďalšiu budúcnosť.
U divadelného kritika vzniká recenzia na základe znalostí a vedomostí, či už literárnej predlohy, filmových spracovaní, predošlej inscenačnej tradície, kontextu tvorby režiséra, herca, autora. Recenzent, aj keď je do istej miery subjektívny, sa musí vyhnúť dojmológii, osobnému zaujatiu, musí čo najzodpovednejšie podať svedectvo o tom, čo nedávno videl.
O 20 či 30 rokov tá inscenácia už nebude na repertoári a umenie daného herca, režiséra, tanečníka, speváka ostane len na papieri. To som si uvedomil, keď som študoval historické materiály o prvých slovenských profesionálnych hercoch, ktorí len minimálne hrali vo filmoch. Jediné, čo po ich umení ostalo, sú staré fotografie a recenzie. A vtedy som si uvedomil, aké dôležité je uchovať názor a charakterizáciu, inak po výkone neostane nič.

Je to teda plnohodnotné zamestnanie alebo skôr hobby? Dá sa z toho vyžiť?
Z divadelnej kritiky sa nedá vyžiť. Je to viac-menej dobrovoľná činnosť. Nepoznám v súčasnosti divadelného kritika a ani v minulosti som sa s tým nestretol, že by bol niekto iba profesionálny kritik. Väčšinou to všetci robíme popri zamestnaní.