Čítanie kníh poskytuje viaceré benefity, z ktorých môžu ľudia ťažiť ešte roky po prečítaní, o nič menej prínosné však nie je ani čítanie kníh o iných knihách. Literatúra presahuje život jednotlivca, generácií, dokonca trvania celých epoch. Pre túto vlastnosť sa neustále opakujú aj určité predsudky a osobitne sa to týka fantastiky.
Precízne, no zároveň veľmi prístupne sa témou vzťahu fantastiky a jej čitateľského publika zaoberala aj spisovateľka Ursula Kroeber Le Guinová (1929 – 2018) a jej zbierka esejí a prednášokProč číst fantasy, jak to, že zvířata v knížkách mluví, a odkdy se Amerčané bojí draků si zasluhuje patričnú pozornosť. Slovom fantasy sa pritom myslia tri rôzne veci, ktoré sú v angličtine vyjadrené jedným slovom a na ktoré upozorňuje aj prekladateľ Jakub Němeček. Ide o literárny žáner, fantastiku vo všeobecnosti a fantáziu.
(zdroj: Archív SME)Fantastika na lavici obžalovaných
Hneď v prvej eseji s názvomProč se Američané bojí draků? vyslovuje Le Guinová názor, že proti fantastickej literatúre existuje hlboko zakorenený morálny nesúhlas vyplývajúci zo strachu. Pôvodná verzia článku bola prednesená už v roku 1973, no aj v súčasnosti sa stále dookola objavujú názory, že čítanie fantastiky je len únik pred realitou. Existujú dokonca ľudia, ktorí to tvrdia o akejkoľvek literatúre.
Le Guinová vidí korene strachu z literatúry vo viacerých spoločenských vplyvoch. Napríklad puritanizmus podľa nej vyzdvihuje disciplínu a trest namiesto podporovania imaginácie. Ponúka sa paralela z posledných mesiacov, v ktorej pálenie fantasy kníh poľským kňazom nastoľuje veľmi tvrdý trest za porušenie disciplíny oficiálne dovoleného čítania: anihilácia, totálne zničenie.
Zmyslom literatúry pritom nie je nič menšie ako hlbšie porozumenie sveta, pričom často na to využíva rozprávanie príbehov. Fantastika sa k nám prihovára cez metafory, necháva prehovoriť nezvyčajné bytosti s ich zvláštnymi osudmi, dôležité sú aj artefakty symbolickej povahy a rôzne podoby putovania – to všetko čitateľom prináša slobodu imaginácie bez viazanosti na status, peniaze alebo moc. Naozaj slobodné sú v tomto zmysle predovšetkým deti: vedia, že hobit nie je skutočný, ale je pravdivý.
Pomerne rozšírený stereotyp spája fantastiku s nedospelosťou. Možno tiež poznáte niekoho, kto tvrdí, že v mladosti čítal fantasy a sci-fi, ale už z toho vyrástol. Pritom fantastika formovala literatúru storočia, hoci nie každá národná literatúra má vo svojich dejinách významné fantastické diela. Ak by Le Guinová poznala slovenskú literatúru, určite by upozornila na Hviezdovedu alebo životopis Krutohlava od Gustáva Reussa alebo na prvky fantastiky v slovenskej poézii s obsiahlou symbolikou, ktorú mnohé básnické diela ukrývajú.
Za dospelý sa potom považuje hlavne realizmus so svojou tendenciou pristupovať k čitateľom oddelene podľa veku. Knihy pre menšie aj staršie deti, young adult, dospelých, to sú základné kategórie, do ktorých sa snaží zaradiť realistická literatúra. Podľa Le Guinovej je oproti tomu fantasy jediný druh literatúry s medzigeneračným presahom. Z historických začiatkov fantasy tu môžeme uviesť ako príklad u nás málo známeho Georgea MacDonalda (jeho štyri príbehy s názvom Múdra pani nájdeme aj v slovenčine), z posledných rokov zas Harryho Pottera, pri ktorom vek čitateľa akoby nehral vôbec žiadnu úlohu.
(zdroj: Archív SME)Tyrania literárnych kritikov
Le Guinová mala ťažké srdce na literárnych kritikov. Iritovala ju ich fixácia na realistickú prózu a úplná ignorancia fantastickej literatúry s výnimkou magického realizmu. Ignorovať J. L. Borgesa alebo Itala Calvina by bola predsa len vážna blamáž. Keďže spisovateľka bola majsterkou pera, nechajme na chvíľu prehovoriť o kritikoch priamo ju: „Netvrdím, že lidé fantastickou literaturu nečtou; celá řada nás lidí ji čte, jenže naši kritici a literární vědci ji většinou nečtou a nevědí, jak ji číst. Stydím se za ně. Někdy kvůli nim zuřím. Chce se mi říct učiteli literatury, který záměrně, ba dokonce pyšně ignoruje významnou oblast současné beletrie: Nejste vůbec způsobilý, abyste učil nebo posuzoval předmět, o němž přednášíte. Zato čtenáři a studenti, kteří tuto oblast znají, mají veškeré právo napadnout vaše primitivní předsudky.“
Podobne nájdeme tiež jej odmietanie rôzneho redukovania fantasy literatúry, napríklad psychologické, kde sú časté analýzy archetypov alebo psychického vývoja dieťaťa, alebo sociálne a ekonomické, ktoré zase literatúru zužujú na prejav rôznych spoločenských kontextov. V tejto súvislosti sú dobre známe napríklad vysvetľovania Pána prsteňov ako Tolkienovo vyrovnávanie sa s hrôzami prvej svetovej vojny. Značnej redukcie sa dopúšťajú aj tí, ktorí považujú Pána prsteňov len za alegóriu na kresťanstvo. V podobných prístupoch sa strácajú všetky rozmery samého rozprávania a jeho rozsiahlej epiky.
A ako k tejto situácii došlo? Dajme ešte raz priestor znalkyni slova a príbehov: „Do značné míry z toho můžeme vinit modernisty. Edmund Wilson a jeho generace po sobě zanechali tradici kritiky, která je svým způsobem takový malý netvor. V této škole pro antičaroděje se nebere vážně jiná beletrie než různé varianty realismu, označovaného jako ,vážný‘. Zbytek narativní beletrie je označen jako ,žánr‘, zavrhuje se a nečte.“
Čo nám hovoria zvieratá
V rozsiahlej esejiBok po boku, tlapku v ruce – zvířata v dětské literatuře Le Guinová zastáva názor, že vzťahy k zvieratám potrebujeme ako podmienku nášho života. Bez nich stratíme duševné zdravie a čaká nás zánik. Sprostredkovateľmi medzi svetom dospelých a zvieratami sú potom deti a práve to je dôvod, prečo Le Guinová venovala značný priestor práve knihám pre deti, v ktorých hrajú dominantnú rolu zvieratá.
V týchto príbehoch sa nevyskytuje náboženstvo, no morálka prítomná je. Zvyčajne sa spája s nezištnou pomocou inému, rozhodnutím konať dobré alebo zlé skutky, za ktoré sa hrdinovia dočkajú odmeny alebo odplaty. Spravodlivosť má však rôzne podoby, nie vždy sa musí čitateľom páčiť, čo sa s ich obľúbenými alebo zápornými postavami stane.
Prečo čítať Le Guinovú?
Hoci sa zdá, že literatúra pre dospievajúcich známa ako young adult je doménou posledných rokov, pravdou je, že súčasť scény tvorila už desaťročia predtým. Aj sama Le Guinová napísala komerčne úspešnú sériu s mladými mágmi navštevujúcimi školu pre čarodejníkov. Prvý diel vyšiel v roku 1968 a séria dostala nakoniec meno podľa prvého titulu Čarodej Zememorí. Čitatelia Harryho Pottera sa môžu inšpirovať a prečítať si Čarodeja Zememorí, obzvlášť, ak svoj literárny idol považujú za mimoriadne a originálne dielo.
Dôležité, samozrejme, nie je, kto prvý umiestnil deti a mládež do čarodejníckej školy, je to skôr podnet k čitateľom a predovšetkým recenzentom, ktorí nemajú znalosť literárnej tradície v danej oblasti, a vyhlasujú pritom dielo za pôvodné a novátorské. Sami autori, napríklad J. K. Rowlingová, ale aj N. Gaiman, sa však k inšpirácii inými dielami hlásia a priznávajú osvojenie si vybraných nápadov iných spisovateľov.
Ursula K. Le Guinová výrazne prispela do fantastickej literatúry spôsobom, ako vedela zakomponovať do svojich diel intelektuálne bohatstvo z rôznych vedných odborov, pričom neváhala využiť často poznatky z kultúrnej antropológie, hlbinnej psychológie, histórie a napríklad taoizmu. Viackrát modelovala aj rôzne politické štruktúry alternatívne voči nám známym, jej postavy sa vydávajú do neznámych svetov a musia konfrontovať svoje myšlienkové svety tak, ako musí konfrontovať tie svoje čitateľ jej esejí.
