„Idem do mesta,“ povie Viedenčan, nachádzajúci sa mimo Ringstrasse, ale vnútri Viedne, a mieni tým, že ide do 1. bezirku. „Ako to?“ čuduje sa cudzinec, keďže sa v meste už vlastne nachádza… Tento zvyk sa zrejme zachoval z čias, keď návšteva vnútorného mesta bola spojená s „prekročením hraníc“.
Je to moja vôľa
V stredoveku obkolesoval mesto múr, ktorý postavili v 13. storočí Babenbergovci. Pozdĺž hradieb sa rozprestierala strategická voľná plocha široká tristo metrov, tzv. glacis. Zabezpečovala voľný výhľad, aby bolo možné ihneď spozorovať blížiaceho sa nepriateľa. Mestské opevnenie sa síce osvedčilo pri obliehaní Viedne Turkami, no postupne strácalo význam.
Na Vianoce 25. decembra 1857 prekvapili noviny Wiener Zeitung svojich čitateľov listom od samotného cisára, ktorý sa začínal známou vetou: „Es ist meine Wille...“ (Je to moja vôľa). Cisár informoval o plánoch rozvoja mesta – o zámeroch zrúcať nepotrebné hradby a okolie prebudovať na parádnu ulicu, akú už dávno mali Paríž či Barcelona! Od začiatku projektu Ringstrasse bolo stanovené, čo sa tu má postaviť: opera, ríšsky archív, knižnica, úrad mestského veliteľstva, múzeá a galérie pre imperiálne zbierky, obytné a nájomné domy, záhrady a parky.
Ponorená škatuľa
Prepychovú okružnú triedu Ringstrasse, ktorú dnes mnohí označujú za najkrajší bulvár na svete, slávnostne otvorili v roku 1865. Prvou verejnou budovou na nej postavenou sa stala opera. Na jej výstavbu vypísali architektonickú súťaž, v ktorej zvíťazil návrh dvoch domácich architektov Eduarda van der Nüll a a August a Sicard a v štýle francúzskej neorenesancie. Nová budova začala svoju históriu písať 25. mája 1869 premiérou Mozartovej opery Don Giovanni, na ktorej sa osobne zúčastnil cisár František Jozef I. so svojou krásnou Sissi. Ani jeden z architektov sa však premiéry nedožil.
Viedenská opera (zdroj: Foto - WIEN.INFO)Viedenčanom sa budova opery nepáčila, pretože dostatočne nevynikala jej monumentálnosť a dôstojnosť. Na základe počiatočných chýb v plánoch výstavby musela byť výšková úroveň Ringstrasse zdvihnutá, v dôsledku čoho opera vyzerala ako „versunkene Kiste“ (ponorená škatuľa), ako hovorili domáci. Dokonca aj cisár sa vyjadril, že opera je zasadená nejako hlboko.
Eduard van der Nüll tieto posmešky nevydržal a spáchal samovraždu. Jeho kolega August Sicard zomrel o dva mesiace neskôr na tuberkulózu. Cisára vraj architektova samovražda tak šokovala, že odvtedy sa o každom novom umeleckom fenoméne vyjadroval stereotypne: „Bolo to pekné, veľmi ma to potešilo...“
Ob yvatelia hlavného mesta monarchie si časom zvykli, opera si postupne budovala svoje renomé. Najväčší rozkvet zaznamenala pod vedením Gustava Mahlera v rokoch 1897 – 1907, keď sa v súbore vymenila generácia spevákov a Mahler zaviedol rôzne praktické reformy. Počas druhej svetovej vojny, hoci sa inde bojovalo, vo viedenskej opere sa ešte stále spievalo. Posledné predstavenie pred divadelnou prestávkou – Wagnerova opera Súmrak bohov sa hralo 30. júna 1944. Nikto vtedy netušil, že scénická poznámka v jej závere o tom, ako sa sála bohov rozpadá v ohnivých plameňoch, symbolicky predznačí ďalší osud tejto historickej budovy.
Pád a znovuzrodenie opery
Nová divadelná sezóna sa už neotvorila, minister propagandy Joseph Goebbels nechal po lete zavrieť všetky divadlá na území ríše. To však ešte nebol koniec. Dvanásteho marca 1945 americké letectvo počas náletu, ktorý mal pôvodne smerovať na rafinérie vo Floridsdorfe, zasiahlo budovu opery. Ostala iba jej predná časť, ktorá bola už predtým z bezpečnostných dôvodov zamurovaná. Zachoval sa tak len hlavný vchod, vestibul, schodisko, cisársky salónik a lodžia s freskami Moritza von Schwinda, ktoré znázorňujú výjavy z Mozartovej Čarovnej flauty. Ďalšie časti budovy, hľadisko, scénu, kulisy, dekorácie aj kostýmy zničil požiar.
Po skončení vojny sa viedli dlhé diskusie, či ťažko poškodenú stavbu zbúrať, alebo zrekonštruovať. Napokon sa predsa len presadila rekonštrukcia do podoby blízkej pôvodnému stavu. Tóny klasickej hudby, konkrétne z opery Fidelio od Ludwiga van Beethovena, sa po dlhoročnej prestávke opäť rozozvučali 5. novembra 1955, len pár mesiacov po tom, ako bola podpísaná štátna zmluva o nezávislosti Rakúska, a tak sa aj takto symbolicky zavŕšil proces obnovy suverenity krajiny.
V nasledujúcom roku prebral vedenie Štátnej opery Herbert von Karajan, ktorý nielenže presadil princíp uvádzania opier v originálnom jazyku, ale tiež začal angažovať najlepších operných spevákov a speváčky zo zahraničia, čím viedenská opera postupne nadobudla medzinárodný charakter.
Do dnešných čias na jej doskách účinkovali a stále účinkujú tie najslávnejšie operné hviezdy, ako napríklad Mária Callas, Luciano Pavarotti, Plácido Domingo či Anna Netrebko alebo dirigenti Rafael Kubelík, Igor Stravinskij alebo Leonard Bernstein. Niekoľkokrát tu dirigoval dokonca aj Giuseppe Verdi. Nás môže tešiť, že medzi svetoznámymi osobnosťami sa zaskveli aj slovenské mená ako Lucia Poppová, Peter Dvorský či Edita Gruberová. A medzi prvými sólistami baletu v súčasnosti tiež hviezdia umelci zo Slovenska – Nina Poláková a Roman Lazik.
Štátna opera dnes
Viedenčania možno ani netušia, že ich opera patrí k najrušnejším inštitúciám v meste. Počas desiatich mesiacov v roku sa tu odohrá okolo 250 predstavení, pričom každý večer je na programe niečo iné. To znamená, že hneď po predstavení sa musí začať rozoberať scéna, aby sa mohli postaviť kulisy pre predpoludňajšiu skúšku, a keď sa tieto rozoberú, začne sa javisko pripravovať na večerné predstavenie! Okrem toho prebiehajú skúšky na vedľajších pódiách, baletky trénujú vo svojich cvičebniach, inde zas prebieha kasting a ďalší personál pripravuje kostýmy, masky… A v pivnici sa dokonca vyrába ľad, ktorý sa používa na ochladzovanie priestorov počas letných horúčav!
Veľkou výzvou pre technikov je aj príprava prestížneho Operného plesu, ktorý sa každý rok koná v posledný štvrtok pred začiatkom veľkonočného pôstu. Celé hľadisko v prízemí sa musí rozobrať a ukryť do priestoru pod ním.Viedenskú štátnu operu navštívi ročne šesťstotisíc divákov, pričom obsadenosť miest dosahuje každý rok až 97 percent. Okrem toho u ž po niekoľko rokov je na bočnej strane budovy smerom ku Kärtnerstrasse pripevnená veľkoplošná obrazovka, na ktorej sa v máji až septembri po večeroch premieta okolo 50 operných titulov a dvadsať baletov.
Na oslavu 150. výročia sa vedenie Štátnej opery dôkladne pripravuje. Chystá sa vydanie viacerých špeciálnych publikácií, odborné sympózium, ako aj dve výstavy – v Múzeu divadla (Theatermuseum) bude ústrednou témou balet a v samotnej budove opery budú vystavené rôzne originálne dokumenty, dobové fotografie a iné exponáty dokumentujúce jej dlhú históriu.
Oslavy vyvrcholia 25. mája – na počesť dátumu uvedenia prvej premiéry. Doobeda to bude slávnostné matiné, na ktorom budú ocenení najvýznamnejší umelci, a večer opera Richarda Straussa Žena bez tieňa, ktorá tu bola prvýkrát uvedená pred sto rokmi, teda v roku 1919, keď Richard Strauss pôsobil vo funkcii riaditeľa viedenskej opery.
Súčasný riaditeľ Dominique Meyer síce vraj nie je fanúšikom jubileí, ale zároveň dodáva, že toto je niečo, čo sa musí veľkolepo osláviť. A oslavy nemajú byť len pre vybraných dvetisíc hostí, ktorí sa zmestia do hľadiska. Opera vždy bola pre ľudí, a preto aj oslavy budú pre široké publikum. Prvýkrát v histórii zažiadalo vedenie opery o uzavretie Ringu, aby sa v nedeľu 26. mája mohli oslavy presunúť na Námestie Herberta von Karajana. V otvorenom priestore v susedstve budovy Štátnej opery nekonvenčným spôsobom vystúpia speváci stáleho súboru, ale aj hostia, orchester a zbor. O prekvapenia je vraj postarané.
Autor: INGRID ŽALNEVA
