Písať o storočnici futbalového klubu ŠK Slovan Bratislava je vlastne rovnaké ako písať o moderných slovenských dejinách. Jeho založenie totiž priamo súviselo so vznikom Československa a belasý klub musel od začiatku svojej existencie zápasiť s rovnakými problémami ako celá naša spoločnosť v 20. storočí. Slovan nepôsobil vo vzduchoprázdne a všetky historické medzníky sa priamo či nepriamo dotýkali aj jeho hráčov, trénerov, funkcionárov a fanúšikov.
Pod Michalskou bránou
Korene najslávnejšieho a najúspešnejšieho slovenského klubu siahajú do jari roka 1919, keď sa z Prešporka pomaly stávala Bratislava a do mesta na Dunaji prichádzali českí úradníci. Dvaja z nich, Karel Helmuth a Antonín Humhal, ktorí sa poznali z funkcionárskeho pôsobenia v Slavii Praha, sa jedného dňa stretli náhodne pod Michalskou bránou. Zašli si spoločne na obed a počas neho, spoločne s ďalším futbalovým nadšencom Jennym Procházkom,sa „už silne kopalo“. Dohodli si výlet na Kuchajdu, ktorá bola vtedy centrom športového života v meste, keďže dovtedajší raj pre športovcov Petržalka bola obsadená maďarským vojskom.
(zdroj: Foto - TASR a Archív ŠK Slovan Bratislava)Na Kuchajde sa zoznámili s policajným veliteľom Bratislavy Richardom Brunnerom a cestou späť do centra mesta v nich skrsla myšlienka založiť česko-slovenský klub. K týmto osobnostiam sa čoskoro pridal aj Josef Beneš, Čech pôsobiaci v meste na Dunaji už od roku 1911 a hrajúci predtým za rôzne prešporské maďarské kluby. Bolo evidentné, že založenie prvého česko-slovenského klubu bude len otázkou času. A čo bolo vlastne dôvodom na takýto krok?
Hlavný faktor bol ten, že v Bratislave existovala celá záplava maďarských, nemeckých či židovských klubov, ale nebol tu nijaký klub, ktorý by podchytil slovenských či českých futbalistov, a ktorý by zároveň pomohol posilniť novú česko-slovenskú identitu v meste. Nový klub mal teda posilniť túto identitu v Bratislave oproti dominujúcim Nemcom a Maďarom. V tlači sa síce v tomto období objavoval aj termínslovenský klub, ale pre rok 1919 a aj začiatok dvadsiatych rokov je charakteristická česká dominancia tak vo vedení klubu, ako aj v hráčskom kádri.
Tento stav sa však postupne začal meniť a belasý klub sa od polovice dvadsiatych rokov stáva vyslovene slovenským, pričom situácia sa vyvinula až tak ďaleko, že sa stal jedným zo symbolov boja proti centralizmu v republike, a vlastne aj slovenským národným symbolom. Ale to trochu predbiehame, pretože v apríli a máji 1919 mali zakladatelia klubu trochu iné starosti.
(zdroj: Foto - TASR a Archív ŠK Slovan Bratislava)Deň pred tragickou nehodou pri Ivanke
Dvadsaťpäť nadšencov myšlienky založiť nový športový klub sa prvý raz stretlo 29. marca 1919 v hostinci pána Grajciara na Mariánskej ulici (neskôr La Paloma či Smíchovský dvor). Na ďalšom stretnutí 1. apríla 1919 bol v kaviarni Panónia na Štúrovej ulici zvolený prípravný výbor. Na schôdzke 30. apríla 1919 v kaviarni Lyra mohli páni Vávra a Nedbálek oznámiť prípravnému výboru vynikajúcu správu, a to, že sa im podarilo definitívne získať za člena klubu policajného kapitána mesta Bratislavy Richarda Brunnera. Bolo evidentné, že na prelome apríla a mája 1919 sa všetko snaženie blížilo do finále a založenie nového klubu bolo otázkou len pár dní.
Celá snaha sa zavŕšila v pamätnú sobotu 3. mája 1919, keď na ustanovujúcom zhromaždení v menze Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska na Gondovej ulici (dnes budova Filozofickej fakulty UK) vznikol klub, ktorý dostal názovI. Československý športový klub Bratislava (I. ČS.Š.K. Bratislava, v dobových prameňoch sa písal aj ako I.ČsŠK Bratislava alebo I. Čs.Š.K., niekedy aj v skrátenej forme ŠK), čiže dnešný ŠK Slovan Bratislava. Jeho prvým predsedom sa stal Richard Brunner.
Ten slnečný víkend 3. - 4. mája 1919 sa zapísal do dejín Slovenska skutočne zásadným spôsobom. V nedeľu 4. mája, teda iba deň po založení nového klubu, totiž neďaleko Ivanky pri Dunaji tragicky zahynul Milan Rastislav Štefánik. Asi všetci vieme, že na svedomí to mala letecká katastrofa. Na budove, v ktorej vznikol I. ČS.Š.K. Bratislava, tak o deň neskôr zaviala čierna zástava. V týchto dvoch osudových udalostiach možno hľadať aj akúsi symboliku, veď kým jedna veľká postava našich dejín odišla, budúci veľký symbol Slovenska na domácej i medzinárodnej scéne sa práve narodil.
Prvý zápas na Kuchajde
Prvý oficiálny zápas odohral I. ČS.Š.K. Bratislava 25. mája 1919 na Kuchajde proti vtedy veľmi silnému mužstvu - „maďarskému“ VAS-u. Začiatok bol stanovený na 18.00 hod. a hrajúci tréner Josef Beneš to s výberom súpera nemal vôbec ľahké: „Za prvého súpera sa mi podarilo získať vtedy najsilnejšie mužstvo v meste, kovorobotnícky VAS. Vo výbore mali síce viacerí námietky a podpredseda Humhal aj energicky proti prvému zápasu s takým ťažkým súperom protestoval, lebo sa obával debakla, no dohodnutý zápas som už nemohol odrieknuť.“
Zápas sa skončil výsledkom 2:4 v neprospech I. ČS.Š.K., ale vraj to mala na svedomí iba zlá zohratosť mužstva: „Pomer síl nezodpovedá výsledku. Maďari len nezohratosti nášho mužstva môžu ďakovať, že zápas vyhrali. Oba góly za Bratislavu dal Bednář. Veľmi pekný a fair hraný zápas viedol k úplnej spokojnosti p. Ing. Vávra.“
Mužstvo začalo hrávať svoje zápasy v bielych, prípadne červeno-bielych dresoch (farby mesta Bratislavy), ale potom najmä v belasých. Takto vznikla postupne aj prezývka „belasí“. A klubový znak? Ten navrhol Josef Beneš: „Môj návrh prijali všetci chlapci – futbalisti a potom aj celý klub. Známy znak Slovenska s dvojkrížom sme zasadili do modrého poľa päťcípej slavistickej hviezdy. Ešte pred prvým zápasom naše dievčatá celú noc maľovali na košele prijaté odznaky.“
Chýbalo už len vlastné ihrisko. S tým nepriamo pomohli naši vojaci, ktorí 14. augusta 1919 skoro ráno obsadili Petržalku. Priamu pomoc potom podal bratislavský župan Samuel Zoch, a to v takej forme, že zabezpečil pre nový klub pozemok na výstavbu ihriska. Úvodný zápas na novom ihrisku sa uskutočnil 14. septembra proti PULE Bratislava (Pozsonyi Újvárosi Labdarúgó Egyesület - Novomestský futbalový klub), ktorý sa skončil jasným víťazstvom domácich v pomere 6:0.
Debakel Newcastlu
Základy tak boli položené a klub sa mohol postupne budovať a rozvíjať. Aj keď to nebolo jednoduché, I. ČS.Š.K. Bratislava sa na vtedajšie pomery rozbehol priam raketovou rýchlosťou. Netrvalo dlho a belasí futbalisti zlomili hegemóniu nemeckých i maďarských klubov v meste a stali sa bezkonkurenčne najlepším klubom Bratislavy a neskôr aj celého Slovenska.
Tá dominancia bola až taká, že fanúšikov začali rýchlo nudiť domáce župné majstrovstvá, ktoré belasí futbalisti, až na občasné výnimky, vyhrávali. Financie do klubovej kasy preto prinášali zápasy proti profesionálnym klubom typu Sparta, Slavia, Rapid, Austria, Ferencváros, Újpest a podobne. Navyše, bol to aj jediný spôsob, ako sa konfrontovať s týmito mužstvami. V súťažnom zápase sa belasí, a vlastne ani žiadny iný slovenský klub, nemohli so Spartou či Slaviou až do roku 1935 stretnúť a nemohli sa teda ani prebojovať do Stredoeurópskeho pohára. Profesionálne české (najmä pražské) mužstvá mali svoju vlastnú uzavretú súťaž.
I. ČS.Š.K. Bratislava bolo umožnené dostať sa do celoštátnej ligy až v sezóne 1935/1936. Dovtedy sa však stihol stať štyrikrát majstrom Slovenska, dvakrát amatérskym majstrom ČSR, a hlavne, získať si fanúšikov po celom Slovensku. Nepochybne k tomu prispeli aj slávne a vysoké víťazstvá nad Ferencvárosom, Újpestom, Hungáriou a predovšetkým nad Newcastle United. Anglický profesionálny majster zo sezóny 1926/1927 totiž dostal v Petržalke debakel 1:8.
Stalo sa to 26. mája 1929 a zakrátko teda uplynie od tohto pamätného zápasu 90 rokov. Po tri góly strelili vtedy Uher a Čambal, dva dal Bulla. To sú aj jedny z najväčších mien belasého klubu medzivojnového obdobia. K nim treba pripočítať ešte brankára Hollého (kominár zo Stupavy) či Šorala.
Nad všetkými však stál hrajúci tréner a niekdajšia hviezda celého rakúsko-uhorského futbalu Štefan Priboj, ktorý si nielen uchoval špičkovú hráčsku formu do štyridsiatky, ale vychoval celú generáciu skvelých hráčov a neskorších trénerov. To už bol klub naozaj po každej stránke slovenský a s pražskými mužstvami zvádzal nekompromisné súboje. Hoci išlo „iba“ o priateľské zápasy. Neraz to boli aj súboje na funkcionárskom poli. V tridsiatych rokoch prišli na scénu noví hráči ako Daučík, Šťastný, Luknár, Masarovič, Deršák či otec Karola Poláka, Karol Polák st.
Za nimi prišla generácia okolo Ivana Chodáka a Viktora Tegelhoffa, ktorá už hrala zápasy na novopostavenom Tehelnom poli. Po dominancii v rokoch 1939 - 1944 prišiel následne povojnový útok na česko-slovenský titul a jeho zavŕšením bol majstrovský hetrik z rokov 1949 - 1951 dosiahnutý pod vedením trénera Leopolda „Jima“ Šťastného. Tento hráč i tréner s belasým srdcom, pôsobiaci v klube od svojich desiatich rokov, podobne ako Štefan Priboj pred ním, vychoval celú generáciu vynikajúcich hráčov i trénerov.
Doslova od malička „vypiplal“ základ tímu, ktorý v roku 1969 získal najväčšie a najslávnejšie víťazstvo a to triumf v Pohári víťazov pohárov (samozrejme, už pod menom Slovan, ktoré sa začalo používať od roku 1953). Tréner víťazov PVP Michal Vičan bol takisto Šťastného žiakom. Ale to je už trochu iný príbeh a najmä príbeh inej generácie.
