Začiatky sporu liberálnej a konzervatívnej Európy siahajú tam, kde sa formovali monoteistické náboženstvá a grécka klasická filozofia. To prvé vyústilo do dominantnej pozície Biblie, druhé do antického myslenia, čo boli dva pramene širokej rieky, ktorá Európu nielen zúrodňovala, ale aj zaplavovala.
Takmer nezmieriteľné boje, dnes iba verbálne, v minulosti premietnuté do ideológií, ktoré viali ako vlajky nad krvavým bojiskom v Európskom a v národných parlamentoch, diplomatických prestrelkách a obchodných vojnách, nie sú pliagou dneška. Sú pokračovaním historického zápasu, ktorý je nesporne jedným z určujúcich faktorov európskych dejín. Európa nie je liberálna. Nie je konzervatívna. Je oboje, je kultúrou, ktorej dva prúdy sa navzájom prelínajú a obohacujú.
V európskej histórii sa obdobia dominancie liberálnych a konzervatívnych hodnôt striedajú. Zanechávajú stopy, ktoré vo svojom súhrne tvoria dejiny našej civilizácie. Gotika je európsky fenomén, rovnako ako renesancia, barok 17. storočia, francúzska revolúcia, osvietenstvo, to je jedinečný strom, na ktorom striedavo rastú jablká aj hrušky. To sú dejiny Západu. Islam týmto vývinom neprešiel.
Zbrane v počítači
Duel má rozličné odnože. Živí historické nevraživosti, nacionalizmy, veľmocenské hry. V súčasnosti sa obohatil o veľmi účinné zbrane. Nie o tie, ktoré možno vystreľovať z raketových základní či hoci aj z vesmíru. O zbrane, ktoré si takmer každý tínedžer dokáže vyrobiť v detskej izbe spoza počítača. Dokáže napadnúť infraštruktúru mesta či štátu. Dokáže ovplyvňovať výsledky volieb. Ale aj kohokoľvek diskreditovať.
Liberáli strážia konzervatívcov, aby nezasahovali do slobody občanov, ich spoločenstiev, ich názorov. Konzervatívci strážia liberálov, aby nevybočili do anarchie, aby neotvárali dvere možným hrozbám. Demokracia je funkčná, ak obaja majú šancu prezentovať a uplatniť svoje názory. Liberáli sa často správajú nekompromisne odmietavo k názoru iných, čo liberálne nie je. Konzervatívci, hoci to názov a tradícia naznačuje, sa nemôžu navždy uzatvárať sami do svojej pravdy.
Bežnou interpretáciou dualizmu je: liberálni v otázkach hospodárstva a finančníctva, konzervatívni v morálke. Aj v politickej.
Tolerancia
Liberálnu demokraciu si predstavujeme ako neustály pohyb. Konzervatívna demokracia nenapĺňa svoje poslanie, ak uviazne v nehybnosti, pretože jej zásady sa postupne stávajú dogmami. Charakteristickým znakom európskej identity je zápas dvoch zdanlivo protichodných ideí. Podľa dávneho úsloviaNemiešaj jablká s hruškami. Položili sme si niekedy zásadnú otázku: prečo by sme ich vlastne nemali miešať? Nie je to náhodou úslovie rasistické či prinajmenšom nacionalistické?
Je možno paradoxom, že myšlienku zjednotenej Európy priniesli, ale aj uskutočnili najmä konzervatívci hneď po skončení druhej svetovej vojny. Európa je aj spoločenstvom paradoxov. Ak akceptujeme existenciu stromu, ktorý vyrastá z dvoch koreňov, akceptujeme aj názor, že európskou hodnotou je tolerancia.
Koho tolerujeme, toho strpíme. Nie milujeme. Tolerancia v strednej Európe v novodobom chápaní sa začala tým, že protestanti si smeli postaviť svoje kostolíky. Ale len na okraji obce. Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 nebol aktom lásky voči (nie veľmi) inak zmýšľajúcim, ale pragmatickým rozhodnutím na podporu hospodárstva krajiny. Je málo známe, že o rok (1782) vyšiel podobný zákonpre Židov. Uplatňoval sa však limitovane, tolerantný bol najmä voči tým, ktorí ho porušovali.
Vývoj logicky vyústil do ekumény – oslabil hranice. Aj medzi katolíkmi a evanjelikmi. Dokonca medzi kresťanmi a židmi. Sme tolerantní vočiiným, napríklad voči Cigánom (nie je to hanlivé slovo, len sme ho do takej polohy posunuli), voči prišelcom z chudobnejších krajín (sme málo hrdí na to, že medzi ne už nepatríme). Sú ich u nás už stovky, nikto však z migrujúcich miliónov, ktorí (podľa interpretácie médií) ako lavína zavalili Európu.
Všetkých evidovaných prišelcov u nás (bez ČR) bolo vo februári 2019 17 783, „tisíce“ sú len Ukrajincov (9073) a Srbov (4498), z Afriky a islamských štátov len zopár jednotlivcov.
Eurostat, aktualizovaný v roku 2018, uvádza, že členské štáty EÚ udelili v roku 2016 občianstvo takmer miliónu osôb. Z 28 členských krajín je Slovensko za Bulharskom a Portugalskom na poslednom mieste. V tom istom roku prišli do EÚ dva milióny prisťahovalcov z tretích krajín. Žije ich tu (bez ohľadu na to, kedy prišli) takmer 22 miliónov. To je približne počet obyvateľov Rumunska.
Burina, ktorá nezahynula
Ekuména neruší hranice. Naopak, tvrdí, že ich nemožno narušiť, lebo to vedie ku konfliktu. Kresťanský postoj: Ježiš je Boh. Židovský postoj: Ježiš bol významný učiteľ, on, jeho učeníci jeho matka... boli Židia. Zrušiť či narušiť hranicu by znamenalo kompromis: aký? Akýkoľvek by zničil podstatu týchto náboženstiev.
Multikulturalizmus neznamenámelting pot, znamená dobré susedské vzťahy. Hoc aj susedov na tom istom poschodí jedného domu.
Často sme však tolerantnými k netolerantným, čo je znak nevedomosti, naivity, nebezpečnejdobrej vôle. A stáva sa hrozbou. Spomeňme pars pro toto neonacistov, ktorých rozličné podoby dnes zapúšťajú korene v mnohých štátoch. Táto burina vyrástla na pôde, o ktorej sme si dlho mysleli, že ju víťazi druhej svetovej vojny rozorali.
Vidíme, že to urobili povrchne. Na oráčine, ktorá nám poskytuje duchovnú obživu už vyše sedemdesiat rokov, postupne vyrážajú semiačka jedovatých kvetín; tam, kde orba nebola dosť, či naopak, až príliš hlboká. Kde pôda nemala dosť živín alebo bola plná kameňov. Vidíme to, hovoríme o tom, ale takmer nič proti tomu nerobíme. Jedovaté buriny postupujú premyslene, krok za krokom. Hovoríme: to sú vedľajšie zjavy, nemôžu nás ohroziť. Koľkokrát v minulosti sme na také furiantstvo doplatili?
Sme Európanmi
Keď sme krátko pred prijatím SR do Únie absolvovali reťaz besied s verejnosťou po celom Slovensku na témy ako európska a naša identita, hodnoty, ktoré vyznávame, poslucháči potichu počúvali. Počas diskusie väčšina prítomných (boli to zväčša, no nielen starostovia), mali množstvo otázok, týkajúcich sa najmä témy, ako sa dostať k európskym fondom.
V prieskumoch verejnej mienky dominoval názor, žetam v Bruseli sa rozhoduje o všetkom a u nás doma už takmer o ničom, v ovzduší sa vznášal temný mrak dajte nám peniaze a do našich vecí sa nestarajte. Žeby slovenská špecialita? Potvrdzoval to permanentne sa opakujúci vzťah k voľbám do európskeho parlamentu. Najväčšia láska k EÚ (či k euru?), no ignorovanie volieb. Najbližšie budú už o pár dní.
Európa hodnôt
Ak by si každý z nás urobil rebríček hodnôt, väčšina by sa zhodovala. Zrejme iba v poradí nie. Zistili by sme, že európska civilizácia sa odlišuje od iných náboženstvom (je prevažne kresťanská so židovskými koreňmi, postupne sa udomácňoval termínjudeokresťanská, moslimský podiel na rozvoji Európy bol minimálny), jazykom (iba európska je multilingválna, jedným z najdôležitejších príznakov Európskej únie je zásada zachovať a v praxi uplatňovať pestrosť jazykov). Väčšina hodnôt je však univerzálna.
Rozlišujme synkretizmus od ekumenizmu. To prvé je glajchšaltovanie, zahnanie všetkých pod jednu zástavu. To druhé vo svojom, nie vždy tak pochopenom, ako zamýšľanom porozumení, je dialóg, hľadanie toho, čo nás spája, a popritom akceptovanie a rešpektovanie toho, čo nás odlišuje.
Liberálni konzervatívci a naopak
Akékoľvek delenie na konzervatívne a liberálne strany je povrchné a nepresné. Tu tieto pojmy používame s vedomím prudkého zjednodušenia. Navyše programy jedných i druhých sú odlišné z jedného volebného obdobia na druhé, z jedného štátu do druhého.
Nezaoberáme sa tu liberalizmom hospodárskym, ani zásadnými odlišnosťami medzi konzervatívcami „občianskymi“ a kresťanskými. Manévre socialistov medzi rôznymi zoskupeniami sa konajú – ako názov hovorí – na pôde sociálnych (nie socialistických) programov. Môžeme teda hovoriť aj o liberálnych a konzervatívnych socialistoch?
Typicky konzervatívnym ochrancom konzervatívnych hodnôt (a priam jeho garantom a vrcholom) je pápež. Ten súčasný – František – je svojím pôvodom a mentálnym založením liberálnym konzervatívcom (je otvorený diskusii, no nie ústupčivý od dogmy) so silným sociálnym akcentom. Nedávno povedal: „Náboženské rokovania sa potrebujú neustále očisťovať od opätovne sa vynárajúceho pokušenia považovať druhých za nepriateľov a protivníkov . Bratstvo zaiste tiež zahŕňa mnohotvárnosť a rôznosť, aká sa nachádza medzi súrodencami.
Správny postoj v tomto kontexte nie je násilná uniformita ani zmierlivý synkretizmus. Ako veriaci sme povolaní usilovať o rovnakú dôstojnosť pre všetkých v mene Milosrdného , v ktorého mene treba hľadať skladbu kontrastov a bratstva v rôznosti . Ako v každej rodine sa tak deje pomocou každodenného a účinného dialógu. Ten predpokladá vlastnú identitu, ktorej sa netreba zriekať podľa ľubovôle druhého .
Súčasne však vyžaduje odvahu k inakosti, čo obsahuje plné uznanie druhého a jeho slobody, a následný záväzok zasadiť sa o to, aby jeho základné práva boli vždy, všade a kýmkoľvek dodržiavané. Bez slobody totiž nemožno byť deťmi ľudskej rodiny. Zdôrazniť chcem náboženskú slobodu. Tá sa neobmedzuje iba na slobodu kultu, ale vidí v druhom naozaj brata, syna toho istého človečenstva, ktorému Boh dáva slobodu, a preto ho žiadna inštitúcia nesmie k ničomu nútiť, ani v Božom mene . Sloboda je právom každého človeka.“
Pápež ako duchovný vodca liberálov? Tento prejav predniesol na horúcej islamskej pôde, v hlavnom meste Spojených arabských emirátov.
Extrém rastie
Ak donedávna bolo surrealistickým spojením rovnakoliberálni konzervatívci ako napríklad konzervatívni revolucionári (porovnajte napríklad s novembrom 1989), dnes platí, že tradičné strany sa tlačia do stredu spektra, a kto ostáva na okraji, má spravidla výraznejšie sklony k extrémizmu. Ľavému alebo pravému. Majú svoj (nestabilný) elektorát a oslovujú voličov programom zaujímavým najmä pre najmladšiu generáciu a časť dôchodcov, pre zaľudnené veľkomestá (aké na Slovensku nemáme): sú nacionalistické, nie vlastenecké, sú hlučné, nie pragmatické, sľubujú riešenia problémov, ktoré ich prostriedkami riešiteľné nie sú, vyžaruje z nich istota, že najracionálnejšou metódou vládnutia je tvrdá ruka. Pravdaže ich ruka.
Sú úspešní. Krok za krokom sa dostávajú do vysokej politiky, najskôr ako okrajová skupina, potom ako strana - nezanedbateľná na regionálnej úrovni, zakrátko s trinástimi kreslami v Národnej rade SR, chvíľu ignorovaní, no rýchlo akceptovaní, pri prvej príležitosti aktívni a úspešní v prezidentských voľbách: nie úspešní víťazstvom, ich víťazstvom nateraz je, že s nimi všetky médiá a politici zaobchádzali už ako s rovnocennými partnermi. Analyzovali sme dostatočne skutočnosť, že predsedaextrémistov ( čo je eufemizmus) skončil medzi štyrmi kandidátmi s najväčším počtom hlasov, že získal viac než František Mikloško či Béla Bugár?
Pravda propagandy
Ak spojíme konkrétnu globálnu situáciu s propagandou, prezentovanie katastrofických scenárov s jednoduchými riešeniami, dostaneme obraz doby. Stotožníme sa s konštatovaním, že každý z nás je v ktorejkoľvek chvíli ohrozený ťažko identifikovateľnými útočníkmi. Najúčinnejšou zbraňou, proti ktorej niet obrany, je samovražedný atentátnik, ktorý vždy prichádza z islamského prostredia (a nikdy to nie je napríklad Eskimák, Ind alebo slovenský Záhorák).
Ak prijmeme hoc tisíc bezúhonných migrantov, stačí, ak jeden z nich má zlé úmysly. Ak mechanizmy prisťahovaleckej politiky nie sú účinné, ochráni nás len vysoký múr (a dnes ho stavia nielen Orbán, ale aj Trump) a ak sa multikulturalizmus neosvedčil, ochránime sa len tak, ak sa utečenci vrátia domov.
Nevieme, kde na stupnicipropaganda – pravda sa nachádzajú informácie a komentáre médií, politikov, veriacich (čomukoľvek) a zmätených fanatikov.
Súhrnnou hodnotou, ku ktorej sa hlásime, je pravda. Za komunistického režimu sme sa dištancovali od jej propagandistickej verzieправда . Ale dnes neplatia pomerne jednoduché bipolárne vzorce. Pravda môže mať nespočetné množstvo odtieňov. Už len vyhlásiť jeden za všeobecne platný je riziko. Ale pripustiť, že každý môže mať svoju pravdu, otvára oblok na relativizovanie, a teda spochybňovanie čohokoľvek.
Zvykáme si hovoriť, že žijeme vpostfaktickej ére. Môžeme tomu rozumieť i tak, že éra, v ktorej platilo povestné Dôveruj, ale preveruj, je nenávratne preč. Niet takmer informácie, ktorej môžeme bezvýhradne veriť. Ale dnes už nedokážeme väčšinu faktov ani overiť. Pravdu posúvame smerom k emóciám. Uspokojujeme sa našou verziou.
Hodnotu pravdy vyjadruje známa rabínska anekdota o dvoch rozhádaných susedoch. Prišli k rabínovi – sudcovi. Ten vypočul jedného a povedal: „Máš pravdu.“ Vypočul druhého a povedal: „Máš pravdu.“ Rabínov prísediaci namietal: „Rabi, nemôžu mať predsa obaja pravdu.“ Rabín odpovedal: „Aj ty máš pravdu.“
Diskusia a táranie
Demokraciu máme vo zvyku po masarykovsky definovať ako diskusiu. No tá dnešná má neraz spoznateľné črty prázdneho tárania. Stáva sa rajom pre populistov. V bráne do tohto raja ich vítajú nostalgici. Je to zaujímavé tvrdenie, no podložené výskumom Bertelsmannovej nadácie. Výsledky ukázali, že nostalgia je silným prostriedkom politiky. Poukazovanie na lepšiu minulosť populisti šikovne nasadzujú najmä teraz, aby šírili nespokojnosť so súčasnosťou a strach z budúcnosti.
To sčasti vysvetľuje aj akceptovanie neonacistov a podobných zoskupení. Na seniorov útočia spomienkami na minulosť (keď ešte boli mladí, mnohí z nich aj úspešní), na mládež pôsobia obrazom sveta, ktorý je plný falošných ideálov a romantického dobrodružstva. Jeden z mojich dávnych kolegov si občas vzdychol: „To bola paráda, keď sme v elegantných čiernych uniformách vošli do dediny na koňoch, pobláznili sme všetky dievčatá!“
Skúsme teda hlbšie nazrieť do duše súčasnej Európy. Odkiaľ kráča a kam? Na aký svet budeme spomínať o niekoľko desaťročí? Máme k dispozícii dvojakú odpoveď. Prvá: Boli to krásne časy, škoda, že sme dopustili, čo sa s nimi stalo. Druhá: Boli to rušné časy, v ktorých sa rozhodovalo o budúcnosti (veď takou je každá doba), ešte šťastie, že sme sa včas stihli zorientovať.
Naozaj sme to stihli?
Autor: Juraj Alner
