Jiří Lábus ako Rumburak. Čarodejník druhej kategórie z rozprávkového seriálu je dodnes jeho najobľúbenejšia rola. (zdroj: YOUTUBE)Nemá auto, nemá byt, nemá dokonca ani počítač. Hovorí, že jeho herecký plat v divadle nedosahuje priemerný zárobok v Česku, žije skromne.
Vraví, že máme šťastie, že nám poskytol rozhovor, v Česku už nikomu nič nechce povedať.
JIŘÍ LÁBUS porozprával o tom, ako to vyzerá, keď žena nasilu ťahá muža do divadla. Vysvetlil, ako vznikla divadelná hrá o korupcii v českom divadle a kam ho priviedlo to, že v živote robí všetko opačne.
Pre Čechov a Slovákov zostane navždy Rumburakom. Postava čarodejníka druhej kategórie mu doteraz zabezpečuje dojímavé a neuveriteľné zážitky z celého sveta.
Keď zatvárate dvere a odchádzate do divadla, aký pocit vo vás prevažuje?
Že by som najradšej šiel niekde inde, nie do divadla. Ale keď už tam prídem, rozsvietia sa svetlá a vidím pred sebou divákov, zaleje ma to zakaždým obrovskou energiou.
Niektoré predstavenie hráme dlhé roky, Predaná nevesta už mala 455 repríz. Musíme si dávať pozor, aby to naše hranie nebolo zautomatizované, zakaždým k tomu treba pristúpiť, ako by to bolo prvý raz. Pretože divák, ten je tam vždy prvýkrát.
Zobrali vás na DAMU na prvýkrát?
Áno.
Teda ste boli jasný talent?
To neviem, spočiatku som mal veľké problémy. V prvom semestri mi dali ledva trojku, pretože som robil všetko inak.
Mal som osemnásť, bol som strašne arogantný a hovoril som si: vy blbci, ja vám ukážem. Keby bol na mojom mieste niekto s inou povahou, tak sa zrúti a fakultu opustí.
Čo to znamená, že ste robili veci inak? Čo ste robili inak?
Ja robím všetko inak celý život. Preto ma aj ľudia poznajú. Na škole si už potom na mňa zvykli.
V televízii aj v divadle pôsobíte ako dôveryhodný človek.
Vidíte, ja by som mohol byť sobášnym podvodníkom, to by bol kšeft! Zrejme lepší ako ten môj. Ale bol by som len taký neskorý podvodník, musel by som si nafarbiť vlasy a ktovie čo ešte.
Ako ste sa dostali k slávnej úlohe Rumburaka, ktorý mal byť zápornou postavou?
To bola nesmierna náhoda. Teda, nič v živote nie je náhoda. Všetko je, ako má byť, to je moje pravidlo.
Bol som mladý, mal som dvadsaťosem rokov, scenárista Miloš Macourek ma zrejme niekde náhodou videl. Zavolal mi, vysvetlil, že sa ide nakrúcať seriál, kde bude aj čarodejník druhej kategórie.
Veci šli už potom rýchlo. Poslali mi scenár a ak si to dobre vybavujem, ani som nerobil žiadne herecké skúšky. Len skúšky na masku. Vymysleli mi ofinu, nalepili fúzy a hneď sa začalo nakrúcať. A zrazu to bol seriál, ktorý obletel celý svet. Bolo to ohromné, vďaka Arabele som sa stal známym.
Pamätám si, ako som vám držala palce, aj keď ste boli zápornou postavou.
To robilo veľa detí, písali mi listy. Rumburak mal niekedy trochu nevyberané spôsoby, ale pravda je, že chcel len lásku. Túžil po Arabele, šiel za svojím cieľom.
Čo vám v tých listoch deti písali?
Písali mi, že mi držia palce a ja som im písal, že pôjdu do polepšovne.
Dnes sa už kultúra písania zmenila, píšu sa esemesky a správy cez messenger. Dostávate ešte listy?
