Ako je zvykom, slogany o tom, že slovenský dokumentarista Marko Škop vo svojom druhom celovečernom hranom filme s biblickým názvom Nech je svetlo rozpráva o chlapcovi, ktorý sa zaplietol s polovojenskou domobranou, sú príliš zjednodušené a nepresné.
Iste, je tu paramilitantná organizácia i dospievajúci Adam, sú však spolu s ďalšími kamienkami rovnocennými časťami Škopovej mozaiky dnešného Slovenska mimo bratislavskej kaviarenskej bubliny.
Slovenska do veľkej miery stále súdržného, v podstate od stredoveku nezmeneného, s jeho duchovným svetom, pravidlami, zákonitosťami, autoritami, modelmi správania sa.
Slovenska patriarchálneho a paternalistického, konzervatívneho, xenofóbneho, odmietajúceho a vypudzujúceho zo seba všetko odlišné, cudzie, nové.
Dráma tesárovho syna
Môžeme len hádať, prečo si dokumentarista na vykreslenie tohto obrazu zvolil hranú fikciu, formu komornej sociálnej a v druhom pláne i psychologickej drámy. A dohadovať sa, nakoľko presne, výstižne, pravdivo, originálne sa mu podarilo naplniť umelecký cieľ.
Milan Ondrík za tento film získal v sobotu večer cenu pre najlepšieho herca na festivale v Karlových Varoch.
Je pôvodným povolaním rezbár a tu hrá tesára Milana. Pracuje v Nemecku a domov chodí len na sviatky.
Milan Ondrík vo filme Nech je svetlo. (zdroj: ARTILERIA)Prostomyseľný, neokrôchaný dobrák nemá problém chlípať v spoločnosti polievku rovno z taniera a jeho vášňou sú militárie. Zbiera zbrane, hráva bojové videohry a na nohách nosí papuče v tvare tankov.
