BRATISLAVA, TRENČÍN. Jedným z hostí v literárnom stane kníhkupectva Martinus bol na Pohode SIMON MAWER.
Britský spisovateľ získal prestížnu Man Bookerovu cenu za najlepšiu knihu, keď zromantizoval príbeh vily Tugendhat. Brno si obľúbil.
Nebolo to prvýkrát, čo sa venoval československým dejinám. Moravský región bol predlohou aj pre Mendelovho trpaslíka - román, ktorý má rád, ale nikto ho vraj nečítal.
Naposledy vydal ľúbostný politický triler Pražská jar. Na Slovensku zatiaľ nie je dostupný.
Denníku SME porozprával o svojej tvorbe, myšlienkových procesoch, ale aj spoločnosti. Odpovedal aj na otázky o starobe a smrti.
Študovali ste zoológiu. Prečo ste prestali pôsobiť vo vede?
Nikdy som tomu nebol naplno oddaný. Učil som biológiu na strednej škole, ale nechcel som ísť do akademickej obce, pretože som sa nikdy nezaujímal viac, ako bolo nutné.
“Myšlienka, že je všetko otázkou názoru, čo je trendom súčasnej doby, ma desí.
„
Teraz vidím ten rozdiel. Moja dcéra je tiež biologička. Študovala na univerzite, neskôr prešla na výskum. Teraz skúma molekulárnu biológiu. Vydala sa cestou, ktorou som nechcel ísť.
Vidím, prečo sa tak rozhodla, a tiež dôvod, prečo ja nie. Sústreďuje sa oveľa viac, než som sa ja kedykoľvek dokázal.
Nemali ste dostatočnú disciplínu? Veď aj spisovatelia ju potrebujú.
Ako sa to vezme. V hlave vám pozornosť lieta od jednej myšlienky k druhej. Nepotrebujete sa na ne sústrediť do vedeckej miery. Reálne disciplínu treba až neskôr, keď si človek sadne k písaniu.
Som uchvátený postojom, s akým moja dcéra pracuje. Mňa zaujíma všetko, a to sa snažím využiť v písaní.
Aj tak sa najviac venujete histórii.
Mendelovho trpaslíka som venoval biológii, čo bolo viac-menej srdcovou záležitosťou. Milujem genetiku, ale aj jej dejiny.
Pri výučbe osemnásťročných som sa snažil približovať ku genetike práve skrz historické fakty. Myslím si, že sa tak dá lepšie pochopiť ľudský život.
Ľudia bez akýchkoľvek poznatkov o genetike si môžu prečítať, čo sa deje v rôznych vedeckých odvetviach v súčasnosti, ale nemajú žiadny kontext. Čo je DNA? Každý o tom hovorí, ale vieme iba o troch písmenách, prípadne dvoch prepletených špirálach.
Čo tento ikonický tvar znamená? Vždy ma zaujímalo, ako takéto veci pretlmočiť mladým ľuďom, ktorí len spoznávajú svet. Využitím historických základov sa mi to darí, a to je presne princípom aj mojich románov.
Je čítanie vašich kníh samovzdelávanie?
Svojim spôsobom áno i keď dúfam, že moje romány neznejú ako lekcie. O nedávnu históriu sa zaujímam hlavne preto, aby som vysvetlil, kam sme sa dostali a prečo sme takí, akí sme.
Ako vnímate, že sme sa dnes dostali do postfaktuálnej doby, kde sa každý fakt relativizuje?
Je to absolútna katastrofa nesmiernych rozmerov. Milujem umenie v akejkoľvek podobe, mám živú predstavivosť a baví ma, ako pracuje.
Na druhej strane si uvedomujem existenciu tvrdej faktografickej reality. Myšlienka, že je všetko otázkou názoru, čo je trendom súčasnej doby, ma desí.
Keď BBC v posledných rokoch vysielala príspevky o klimatických zmenách, do kontrastu dávala ľudí, ktorí verili a neverili globálnemu otepľovaniu. Je to veľmi nezodpovedná žurnalistika.
Iba pred tromi mesiacmi prišla smernica, že BBC nemôže dávať priestor človeku, ktorý neverí klimatickej zmene.
