Príbehy z psychoterapeutickej ambulancie neraz otvárajú dvere do duší nielen pacientom, o ktorých čítame, ale aj nám, čitateľom. Frank Tallis prichádza na slovenský trh s knihou Nevyliečiteľný romantik. Príbehy skutočných pacientov, ktorí – ochoreli láskou. Okrem toho je Tallis autorom výborných detektívok, kde zločiny pomáha riešiť psychoanalýza. Dôvodov na rozhovor je viac než dosť.
Beatles spievajú „All you need is love“. Je to pravda? Naozaj všetko, čo potrebujeme, je láska?
Láska je nepochybne veľmi dôležitá, ale nie je celkom správne presviedčať seba a svoje okolie, že láska je všetko, čo potrebujeme. Ľudské bytosti sú zložité a komplexné, potrebujú na život, spokojný život, viac než len uspokojenie zo vzťahu, akokoľvek naplneného. Na druhej strane, väčšina ľudí vám potvrdí, že ich život je plnohodnotnejší, ak sú vo vzťahu plnom lásky. A treba aj doplniť, že ľudia, ktorí sú v plnohodnotnom, dlhotrvajúcom vzťahu, si užívajú lepšie fyzické aj mentálne zdravie.
Vaša kniha Nevyliečiteľný romantik je však viac o láske ako istej chorobe. Môžeme sa „nakaziť“ láskou? Ochorieť z nej?
Láska ako ochorenie je známa lekárom tisíce rokov. Až v 18. storočí sa však lekári pokúsili stanoviť diagnózu. Láska má mnoho zreteľných symptómov, tie najzákladnejšie sú obsesívne správanie (myslenie na milovaného počas celého dňa), melanchólia (ak sme od partnera odlúčení), eufória (ak sme s partnerom), výkyvy nálady, úzkosť, strata apetítu či nespavosť. Láskou sa, samozrejme, nemôžete nakaziť. Lásku neprenášajú žiadne baktérie či vírusy.
Vaše príbehy z ambulancie sa nekončia vždy happy endom. Je žiarlivosť či obsesívne správanie skutočne také ťažké liečiť? Prečo?
Evoluční psychológovia hovoria, že žiarlivosť je istým typom emocionálneho výstražného systému. Upozorňuje nás na prítomnosť sexuálnych protivníkov. Muži majú pritom väčší sklon k žiarlivosti ako ženy z jednoduchého biologického dôvodu – muži si nikdy nemôžu byť istí svojím rodičovstvom. Ak mu bola žena neverná, muž investuje celý svoj život pracujúc na podpore a výchove detí iného muža. Žena si je však stopercentne istá, že deti sú jej vlastné. A pretože sme sa biologicky vyvinuli tak, aby sme žiarlili, je to mimoriadne ťažké liečiť: naše mozgy sú „nastavené“ na to, aby žiarlili.
Keď čítam príbehy z psychoterapeutických ambulancií, premýšľam, do akej miery je to autorská licencia, fikcia a do akej miery sa tieto príbehy skutočne stávajú. Sme my ľudia naozaj takí blázni?
Nebudem zavádzať, všetky prípady, ktoré opisujem vo svojej knihe Nevyliečiteľný romantik, sú pravdivé, skutočné. Samozrejme, z hľadiska ochrany osobných údajov som niektoré detaily pozmenil, aby moji pacienti nemohli byť identifikovaní. Ak niektoré detaily nie sú klinicky relevantné, napríklad farba vlasov alebo zamestnanie, tak to prirodzene zmením. Ale v žiadnom z prípadov som nemenil klinickú podstatu problému, teda to najdôležitejšie. Niektoré prípady sú však veľmi silné a keď ich čítate, môžu skutočne pôsobiť neuveriteľne alebo ako fikcia. Ale práve to je na nich také zaujímavé a príťažlivé.
A kto je viac závislý od lásky? Muži alebo ženy?
V knihách či filmoch to vyzerá tak, že ženy viac potrebujú lásku, ochranu a sú viac emočne závislé od vzťahu než muži. Ale nie je to celkom tak. Muži potrebujú rovnako veľa lásky ako ženy – a možno aj trochu viac. Muži určite omnoho ťažšie znášajú rozvod než ženy a odnášajú si viac psychických tráum. Majú, napríklad, sklony piť viac alkoholu a dostávať sa do riskantnejších situácií.
V knihe naznačujete, že láska je svojím spôsobom forma duševnej choroby.
Nemyslím si, že zamilovanie je ekvivalent šialenstva, ale zamilovaný človek sa podobá a prekrýva s množstvom klinických stavov. A emocionálna extrémna skúsenosť lásky môže destabilizovať ľudí, ktorí sú už zraniteľní. Básnici aj lekári to pozorujú už tisíce rokov. O spojení zamilovania a potrebe lekárskej pomoci sa písalo už v staroegyptskej poézii. Od samého začiatku civilizácie si ľudia všimli, že spojenie medzi láskou a šialenstvom existuje.
Žijeme v čase všade prístupnej sexuality. Zároveň sa však objavujú hnutia ako „incels“ (involuntarily celibates, nedobrovoľní celibátnici), ktorí hovoria o strachu zo sexuality. Aj vo vašich príbehoch hrá sex významnú úlohu. Aký je svet sexu a jeho percepcie dnes? Od viktoriánskych čias sme prešli veľmi dramatickú cestu sexuálnej revolúcie...
Je pravda, že internet a sociálne médiá majú veľmi významný vplyv na sexuálne správanie. Dnes je omnoho ľahšie nájsť si vzťah vďaka aplikáciám. A je aj omnoho ľahšie pre ľudí, ktorí chcú experimentovať s alternatívnymi a nekonvenčnými prístupmi k sexualite, aby si našli podobne zmýšľajúcich partnerov. Na druhej strane, experimentovanie nie je nič nové. Napríklad v 19. storočí časť anarchistov propagovala otvorené vzťahy. Ale ako psychológ vidím, že rodina je stále tu. Rodinná jednotka je prekvapivo trvanlivá a drvivá väčšina ľudí stále uprednostňuje jedného partnera, ktorého milujú.
A ako vidíte budúcnosť: budeme sa zamilovávať aj o pár storočí?
Existujú dobré evolučné dôvody, prečo je láska taká silná emócia. Láska vytvára dvojice, ktoré zostávajú spolu dosť dlho na to, aby vychovávali svoje deti. V konečnom dôsledku to zabezpečuje prežitie celého druhu. Láska je jednou z našich najhlbších potrieb. A mnohí by určite potvrdili, že je to vlastne naša najhlbšia potreba. Nazdávam sa, že láska nevymizne, vždy sa budeme zamilovávať a naša potreba lásky tu bude tak dlho, ako tu bude ľudstvo.
(zdroj: Archív SME)Opusťme lásku a vydajme sa do Viedne prelomu 19. a 20. storočia. Vaše detektívne romány, v ktorých vystupuje aj mladý psychiater Max Liebermann, sa odohrávajú práve vo Viedni. Prečo ste si zvolili toto mesto?
Mám veľmi rád Viedeň, je to nádherné mesto s fascinujúcou históriou. Prirodzene, pre človeka venujúceho sa psychoterapii je tá história ešte príťažlivejšia. Kedysi dávno som dostal nápad napísať detektívku, v ktorej by práve psychoanalýza hrala dôležitú úlohu a pomohla pri riešení prípadov. Tak sa zrodil Max Liebermann. A jediné miesto a jediný čas, kde sa tieto príbehy mohli odohrávať, bola, prirodzene, Viedeň. Freudova Viedeň okolo roku 1900.
Je zločin výsledkom vášne a frustrácie? A môžeme sa všetci stať zločincami?
Zločin je často spájaný s vášňou a frustráciou. Ale, prirodzene, je aj veľa ďalších dôvodov, prečo ľudia páchajú zločiny a prečo sa rozhodnú spáchať zlo. Väčšina z nás má to šťastie, že sa nikdy nedostane do extrémnych záťažových situácií. Napríklad do situácie, kde naše prežitie alebo bezpečnosť či blaho niekoho, koho milujeme, závisí od nejakého násilného činu. Myslím si, že ak by okolnosti neboli normálne, väčšina ľudí by bola nútená a schopná konať aj spôsobom, ktorý by za normálnych okolností považovali za morálne neprijateľný alebo strašný.
Čo je pre klinického psychológa viac fascinujúce na desivom zločine? Je to zločin a motivácia zločinca? Alebo je to deduktívny myšlienkový postup detektíva? Či porušenie usporiadaného sveta a vplyv na psychiku tých, ktorí boli osobne dotknutí zločinom?
Priznám sa, že pre mňa je najzaujímavejší vzťah medzi psychoanalýzou a vyšetrovaním trestných činov. Psychoanalytici a detektívi majú totiž veľa spoločného. Obaja skúmajú dôkazy, hľadajú stopy, rekonštruujú históriu a snažia sa stanoviť konečnú príčinu. To ma fascinuje - prekrývanie psychoanalýzy a vyšetrovania trestných činov. Aj samotný Sigmund Freud si veľmi dobre uvedomoval tieto podobnosti. Je známe, že Freud mal rád klasickú literatúru, ale nielen to. Freud bol veľkým fanúšikom príbehov Sherlocka Holmesa. V menej známych spomienkach Freudovho známeho pacienta „vlčieho muža“ sa dozvedáme, že Freud rešpektoval diela Arthura Conana Doyla rovnako ako Fiodora Dostojevského.(Spomienky najznámejšieho Freudovho pacienta Wolfmana – Sergeja Pankejeffa vyšli v roku 1938 – pozn M. K.)
(zdroj: Archív SME)Prečo majú čitatelia radi detektívky?
Detektívne príbehy sú nesmierne zábavné a uspokojujúce, pretože sú ako puzzle. A je veľmi príjemné, ak riešime nejaký problém a darí sa nám. Hoci detektívne romány sú často o násilnej trestnej činnosti, sú zároveň veľmi upokojujúce. Vieme, že všetko smeruje k záveru, kde sa všetko napraví. Zvyčajne – aj keď nie vždy - vyhrá spravodlivosť. Poriadok tohto sveta sa obnoví a zlo je potrestané. A to je upokojujúce a motivujúce.
A jedna spisovateľsko-psychologická otázka na záver. Čo si myslíte, prečo vlastne ľudia píšu, rozprávajú príbehy? Ako nám to pomáha?
Každý zo spisovateľov má svoj dôvod, takže koľko je spisovateľov, toľko je dôvodov. Môžem povedať len za seba, prečo píšem. Baví ma disciplína sedieť pri stole každý deň a sústreďovať sa na jednu úlohu. Baví ma vzrušenie z objavovania a získavania nových nápadov a teším sa z práce na tom, ako ich najlepšie vyjadriť. Dokonca ma baví, keď sa veci pokazia a musím riešiť technické a štrukturálne problémy. Najviac zo všetkého sa mi páči byť súčasťou bohatej, nádhernej tradície, ktorá siaha až do úsvitu civilizácie. Bez príbehov a ich rozprávania by sme neboli ľudia.
Frank Tallis (zdroj: FOTO - Franktallis.com)Profil
Frank Tallis (1958) je britský psychoterapeut a spisovateľ. Na svojom konte má vyše dvadsať kníh rozdelených medzi hororové príbehy, detektívne romány z prostredia Viedne prelomu 19. a 20. storočia, populárno-náučnú literatúru o psychoterapii i príbehy z psychoterapeutickej praxe. Práve z tejto praxe vychádza jeho najnovšia kniha v slovenčineNevyliečiteľný romantik (a ďalšie znepokojivé odhalenia) . V slovenčine mu vyšli v preklade Tomáša Mrvu romány Smrť vo Viedni (Inaque 2015) a Viedenská krv (Inaque 2016).
Láska je duševná porucha
Frank Tallis: Nevyliečiteľný romantik (a ďalšie znepokojivé odhalenia). (Prel. Lucia Halová, Inaque 2019)
Milovali ste niekoho celou svojou dušou, tak, že ste nevedeli spať, obsedantne mysleli len naňho a boli ste ochotní urobiť všetko preto, aby ste tú osobu získali, aj keby sa pritom more na púšť zmenilo?
Nevyliečiteľný romantik je súborom príbehov z ambulancie psychoterapeuta. A hlavná téma? Láska ako psychická porucha, aby sme boli presnejší, psychické poruchy, na ktorých začiatku bola láska.
Chorobná žiarlivosť, ktorá prerástla do obťažovania, sledovania a hysterických prejavov. Či neuveriteľná potreba neustáleho sexu a telesnej lásky. Strata zmyslu života, keď po niekoľko desaťročnom partnerskom vzťahu jeden umrie. Alebo falošné obsedantné zamilovanie sa do cudzej osoby sprevádzané až takým obťažovaním, že sa ten druhý musí odsťahovať do Austrálie. Alebo príbeh o láske a fanatizme, v ktorom sa zapálený kresťanský aktivista hlásajúci vieru zmení na násilníka.
Život píše priam neuveriteľné príbehy o našej potrebe milovať a byť milovaný druhými. Láska vie byť nielen krásna, ale aj deštruktívna, nivočiaca životy.
Keď budete čítať Nevyliečiteľného romantika, spomeniete si nepochybne aj vy na známych zo svojho okolia, ktorí si svojím peklom lásky niekedy prešli. A hoci Tallis obhajuje pekné vzťahy, aj tak sa vám bude zdať, že láska je čudná psychická porucha.
Tallis ako správny psychoterapeut pristupuje k témam nežne, s pochopením, láskavým humorom a dobrou vierou, že byť normálny je nesmierne ťažká, až nesplniteľná úloha. Najmä ak ste sa nakazili vírusom lásky.
