Jana Plauchová nedávno v spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis vydala sci-fi triler Druhá planéta. Genéza vzniku románu bola zaujímavá. Kniha získala podporu cez crowfunding a pokrstila ju na aprílovom SlavCone astrobiologička Michaela Musilová. Sci-fi triler Druhá planéta má ešte jednu zaujímavosť – má dva konce. Alternatívny záver je však v podobe samostatnej publikácie dostupný len pre tých, ktorí sa zapojili do kampane pred vydaním knihy. Druhá planéta má v origináli iný koniec a je lepší ako ten alternatívny, i keď ten zas obsahuje aj pikantnejšiu scénu a širšie vzťahové zápletky. Kto knihu pred vydaním podporil, ten teda dostal zaujímavú odmenu.
Článok pokračuje pod video reklamou
Zádrhy
Senátor Theakston je zástancom ekologického spôsobu života, ktorý bude pre Zem a ľudstvo trvalo udržateľný. Firma, proti ktorej sa postaví, naňho vytiahne hriech minulosti a Theakston sa dobrovoľne-nedobrovoľne ocitá najprv na orbitálnej stanici a neskôr na stanici pri Venuši, ktorá ju skúma. V posádke sú dvaja stáli členovia Arlene a Ed, ktorí sú tam dobrovoľne na obdobie šiestich rokov. Táto hranica je tesne pod tým, aby nedostali Townsendovu chorobu. Choroba objavená len nedávno, po záhadných úmrtiach iných astronautov, je vysvetlená théta žiarením, na ktoré ľudský organizmus nie je prispôsobený a následne zlyháva. Ďalší členovia posádky sa postupne striedajú.
(zdroj: Archív SME)Na stanicu prichádza Theakston spolu s Glennom Irvingom. Glenn po skúmaní Venuše dlho túžil a zatajil aj svoj zdravotný stav, len aby sa tam dostal. Čitateľ môže neskôr namietať, že takúto vec by sa mu utajiť nepodarilo, pretože pred podobným odletom a výberom musel absolvovať aj zdravotné testy, ktoré by tento zádrh nepochybne odhalili a protestovať môže aj proti tomu, prečo Theakston riskoval život radšej ako politickú kariéru, či jeho motív „sebaobetovania sa“ nemal byť o čosi vyšší, prečo nepodnikol kroky, aby svoj údel zvrátil, a prečo ho tak poslušne prijal.
V románe je nevšedná zápletka – ľudia stratili schopnosť spať. Udialo sa to ešte pred vyslaním Theakstona k Venuši a ľudstvo sa s tým vyrovnalo tabletkami na spanie a spánkovými stimulátormi. Nápad je spracovaný pútavo, v príbehu zohrá patričnú úlohu a človeku možno bude vŕtať hlavou, ako sa dokážu zo strojovo riadeného spánku prebrať tí, ktorým treba na záchod, alebo ako sa to rieši u bábätiek, ktoré potrebujú byť počas noci kŕmené a nedá sa to vopred naplánovať. Ale v toku príbehu sú podobné spochybnenia minoritné a nezotrvajú v mysli dostatočne dlho na to, aby prehlušili chuť zistiť, ako sa príbeh bude ďalej vyvíjať.
Pitvanie verzus zážitok
Plauchová je vedecká pracovníčka, ktorá sa pracuje vo hvezdárni a k vesmíru má blízko. Teoretické znalosti poznať aj na opisných pasážach a vysvetľujúcich dialógoch. Románu to dodáva nádych vierohodnosti a autentickosti (i keď na úkor dynamiky), v ktorej sa čitateľ príjemne stratí približne do dvoch tretín. Potom prichádza náhly predel. Akoby sa príbeh rozpadol na dve časti. Zo stanice nad Venušou sa presúvame priamo na planétu a začnú sa diať veci, pri ktorých sú už otázky azda zbytočné.
Ak sa čitateľ chce nechať pohltiť príbehom, nemal by priveľmi dumať nad tým, čo všetko a prečo teoreticky nesedí, prípadne zbytočne rozpitvávať deus ex machina štýl vysvetlenia udalostí, ktoré sa na Venuši udiali a vychutnať si Plauchovej fikciu o Venušanoch a ich osude. Ten, v konečnom dôsledku, predstavuje nápadnú ponášku na reálne dianie na Zemi a metaforicky môže vyznievať ako varovanie. Posolstvo románu je totiž aj ekologické a táto línia je momentálne veľmi aktuálna. Zaujímavé však je, že Plauchová román napísala už dávnejšie a nie je to teda kalkul. Vylúčiť sa preto dá aj reakcia na Weirovho Marťana či Artemis. S názvom Artemis totiž autorka v románe narába tiež.
V románe zaujme meno člena prvej posádky na Venušu. Crouch by mohol v čitateľoch evokovať autora Blaka Croucha, ktorý bol práve veľkou inšpiráciou pre Andyho Weira.
Druhá planéta nie je bezchybný a dokonalý román, ale je to kniha, ktorá je plná nevšedných nápadov, dobre vystavaných dialógov, technologického zázemia a v závere aj autorkinej kreativity a odvahy pustiť sa na územie, ktoré by mohlo zaváňať brakom. Mohla sa tomu alibisticky vyhnúť a nechať všetko otvorené a na predstavy čitateľov, ale namiesto toho poskytla detailné vysvetlenia a odpovede na otázky, ktoré načrtla v úvode knihy. Román má nádych „starej autorskej školy“ a aj keď je o technologicky vyspelejšej budúcnosti, stále sa v ňom dá natrafiť na muža, ktorý na orbitálnej stanici číta noviny.
Súčasná domáca sci-fi nie je bohatá, ženské autorky sú v tomto žánri ojedinelé aj vo svetovom meradle a Plauchová je so svojou knihou Druhá planéta pravdepodobne to najlepšie, čo môže domáce science-fiction čitateľom aktuálne ponúknuť.
