Festival Nová dráma priniesol zaujímavé témy aj dramatických hrdinov. A znova ukázal, že pôvodná idea ukázať divadlo hľadajúce a experimentálne, náročné i zľahka divácke, funguje.
Bolo to v máji roku 2005, keď sa na divadelnej mape Slovenska prvýkrát zjavil festival Nová dráma/New drama, prehliadka inscenácií založených na súčasnom dramatickom texte. Vtedajšia riaditeľka Divadelného ústavu Silvia Hroncová a jej tím chceli nedôverčivému divákovi ukázať, že súčasný dramatický text (a jeho inscenácia) nemusí byť akýmsi divokým experimentom, zrozumiteľným iba zopár snobským estétom. Ba práve naopak – že k nám môže prehovárať jazykom, ktorému porozumieme, o veciach, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú.
Odvtedy sa festival pod gesciou Divadelného ústavu stal súťažou, rozrastal sa sprievodný program, a tak mohla súčasná riaditeľka Vladislava Fekete 5. mája otvoriť jubilejný pätnásty ročník, ktorý okrem hlavného programu ponúkol medzinárodnú konferenciu o divadle a ekologických otázkach, sekciu Focus Grécko s prednáškami i divadelným hosťom z Atén aj masterclass tohtoročnej patrónky festivalu, dramatičky Gianiny Carbunariuovej.
Rozrastanie festivalu súvisí s faktickým nárastom obľuby súčasnej drámy u domáceho publika aj u divadelníkov: vo festivalovom bulletine sme sa dočítali, že na úplnom začiatku existencie prehliadky sa všetci tešili už len z toho, že sa podarilo v programoch slovenských divadiel nájsť tridsať inscenácií súčasných hier, zatiaľ čo tento rok vybralo päť dramaturgov Novej drámy desať súťažných inscenácií zo sedemdesiatich titulov. Výber obmedzoval iba čas vzniku drámy (texty vzniknuté po roku 2000) a dátum premiéry inscenácie (február 2018 až február 2019).
Monodráma Petra Brajerčíka Moral Insanity si odniesla Grand Prix festivalu Nová dráma. (zdroj: FOTO - Archív N. D.)Globálne aj lokálne
Dramatik, tvoriaci v tichu pracovne hry, ktoré môžu bez väčších úprav inscenovať v Bratislave rovnako ako v Sydney, je dnes, a nielen na Slovensku, skôr v menšine. Oveľa viac textov vzniká pre konkrétny divadelný súbor a zohľadňuje jeho špecifiká, a nájdu sa aj scenáre či libretá, ktoré sú bez inscenácie s nimi spojenej ťažko zrozumiteľné. Univerzálne použiteľné texty takzvanej pravidelnej dramaturgie reprezentovali na tohtoročnej Novej dráme dve inscenácie, ktoré však z môjho pohľadu veľa vody nenamútili.
Vedľajšie účinky britskej autorky Lucy Prebblovej naštudoval Michael Vyskočáni s hercami Mestského divadla Žilina ako pomerne svižnú konverzačku zasadenú v elegantnej scénografii, no ani profesionálny výkon tradične dobrých žilinských hercov nezakryl kostrbatú konštrukciu čudesného ľúbostného príbehu z prostredia ústavu, kde na dobrovoľníkoch skúšajú účinky psychofarmák.
Hra Francúza Joëla PommerataZnovuzjednotenie Kóreí v podaní Štátneho divadla Košice si napokon odniesla z festivalu Cenu študentskej poroty, ktorú pridala k minuloročnej DOSKE za réžiu. Na rozdiel od väčšiny slovenskej kritiky však túto inscenáciu o mužsko-ženských prekáračkách pokladám za vtieravý soft-bulvár, prikrášlený invenciou režisérky Júlie Rázusovej. Už pri prvom zhliadnutí na vlaňajších Dotykoch a spojeniach som si želala, aby táto mimoriadne talentovaná mladá dáma nabudúce svoj um venovala textu, ktorý si to naozaj zaslúži – a ajhľa, stalo sa.
Monodráma Petra BrajerčíkaMoral Insanity , naštudovaná pod hlavičkou Rázusovej domovského Prešovského národného divadla, si právom odniesla Grand Prix festivalu. Bezmenného hrdinu tejto hry môžeme nazvať hoci Strašiakom do kapusty, lebo časť predstavenia skutočne stojí s rozpriahnutými rukami v poli kapustných hláv. Chrlí zo seba urážky, podobný škrabľavým hrdinom hier Thomasa Bernharda, no zatiaľ čo Bernhardovi rozhorčení kritici rakúskej spoločnosti sú vlastne jej monumentálnym svedomím, Brajerčíkov nadávač je len ďalšou kapustnou hlavou, chorobným chrličom predsudkov a komplexov.
Rázusová hercov strhujúci deklamačný výkon podporila prvkami vynaliezavého fyzického divadla (Brajerčík počas nepretržitého monológu predvádza neuveriteľné kúsky, vie sa bez pomoci rúk vyzliecť aj vysmrkať do vreckovky) aj výborným scénickým nápadom, v ktorom figurujú dva kotúčové magnetofóny s vytiahnutou páskou.
Hľadanie šoku
Na protiľahlom konci spektra dramatických textov na tohtoročnej Novej dráme stoja tie, ktoré sú bez svojej javiskovej podoby iba súhrnom scénických pokynov a výpiskov z literatúry. Ak má taká inscenácia fungovať, musí to, čo neprináša text, nahradiť vizuálna sugestívnosť predvedenia. To bol prípad hierAmerický cisár (Štúdio 12 a Divadlo Pôtoň) a Stalker divadla Teatro Tatro.
Prvá z menovaných (Zvláštna cena poroty za výtvarný koncept pre režisérku Ivetu Ditte Jurčovú a výtvarníčku Katarínu Cakovú) je adaptáciou rovnomennej knihy Martina Pollacka a opisuje tragické osudy haličských Židov, ktorí na prelome 19. storočia hromadne opúšťali strašlivé životné podmienky v domovine, aby ich zamenili za takmer rovnako strašlivé útrapy vo vysnívanej Amerike.
Autorská inscenácia Divadla NUDE nazvaná Ľúbim ťa a dávaj si pozor vyvrcholila vystúpením Lýdie Ondrušovej, ktorá stelesnila svoju mamu Zuzanu. (zdroj: FOTO - Archív N. D.)Pri ceste naStalkera (adaptácia románu bratov Strugackých Piknik pri ceste), ktorého Teatro Tatro hralo na zapadnutom území nikoho kdesi medzi bývalým kúpaliskom Lido a vežiakmi Petržalky, som otrávene rozmýšľala, kedy principál súboru Ondrej Spišák už konečne vyrastie z komediantskeho romantizmu a prestane divákov mučiť v prievane na tvrdých laviciach svojho šapitó. Keď sme však dorazili k polorozpadnutej bráne do opusteného areálu skrývajúceho zarastené ruiny dávno zmiznutých stavieb, vyfasovali cukríky (proti radiácii), čelovku a potkýnali sa padajúcim súmrakom smerom k vojenskému stanu vztýčenému uprostred buriny, razom som podľahla atmosfére miesta a nechala sa unášať príbehom o tajuplnej Zóne a čudných ľudských aj nadľudských stvoreniach, ktoré v nej a pri nej žijú.
Herci súboru na čele so stalkerom Milanom Ondríkom dokázali okolo dvoch podporných stanových tyčí na udupanej tráve rozpútať divadlo, ktoré si podmanilo aj diváčku, inak presne zodpovedajúcu klišé o ženách, pre ktoré je a ostane sci-fi totálnou španielskou dedinou.
Autenticita a sebaspytovanie
Na prehliadkach Novej drámy sa pravidelne objavujú aj texty a inscenácie, ktorých autori priznávajú inšpiráciu vlastnými životnými zážitkami. Tento rok k nim patrila KlimáčkovaVodka a chróm, inscenácia bratislavského GUnaGU, ktorá neveľmi šťastnou formou akéhosi revivalu študentského divadla načrtla momentku z nemocničného prostredia v časoch tesne pred Nežnou revolúciou, kde sa dramatik ako bývalý lekár pohyboval.
Autorská inscenácia Divadla NUDE (tvoria ho tri autorky a performerky Lýdia Ondrušová, Laura Štorcelová a Veronika Malgot) nazvanáĽúbim ťa a dávaj si pozor v štyroch autobiografických etudách predstavila rozličné témy spojené s ženským údelom (neschopnosť otehotnieť, popôrodná depresia, problémy manželstva a starostlivosti o deti). Sólové čísla poznačené rozdielnou kvalitou literárnej a hereckej zručnosti performeriek vyvrcholili vo vystúpení Lýdie Ondrušovej, ktorá stelesnila svoju mamu Zuzanu.
Usadili sme sa v postaršej obývačke, zariadenej s bezbranne jednoduchým vkusom, a prijali ostýchavo ponúkané, narýchlo prichystané občerstvenie. Pomaly, váhavo a s rozpačitými povzdychmi, s pokorou, ktorá prezrádza, že si absolútne neuvedomuje, v akých bitkách sa jej podarilo zvíťaziť, rozpráva príbeh svojich dvoch nešťastných manželstiev, ukonaného života plného odriekania v mene šťastia dvoch malých dcér. Odrazu pred našimi očami povstala plnokrvná dramatická postava, komprimujúca celé svety ďalších významov a osudov. Pani Zuzana, hrdinka antických rozmerov, titanka bojov všedného dňa.
