SME
Nedeľa, 18. august, 2019 | Meniny má Elena, Helena
KULTÚRNY ŽIVOT

Roman Lazar: Vo Vietname už moje obrazy reštaurujú

Vyvolávajú emócie, nie jednoduché

Roman LazarRoman Lazar(Zdroj: FOTO - Archív R. L.)

Diela výtvarníka Romana Lazara sú provokatívne, lascívne, farebne kričia, provokujú ironickým výrazom, ale pritom z nich cítiť aj polemiku so svetom, ktorý sa tvári často príliš vážne. Vyvolávajú emócie, dokonca nie jednoduché. Na ich pochopenie nestačí dvojica pekné - nepekné, lebo aj to nepekné môže byť viac než pekné.

Galéria Michalský dvor je miesto, kde práve vystavujete obrazy. Dali ste svojej výstave názov Underground. Prečo?

Galéria Michalský dvor funguje už vyše 25 rokov a jej unikom je, že je pod zemou. Prekvapuje ma, že nikomu doteraz nenapadlo nazvať svoju výstavu Underground. Tak som sa rozhodol, že sa tak bude nazývať tá moja. Bolo to okamžité rozhodnutie a ide o doslovný význam. Možno. Nerád sa zaoberám názvami svojich výstav ani názvami obrazov. A nemám v láske ani abstraktné názvy ako konvergencie, divergencie a podobne. Je to pod zemou, ergo volá sa to Underground.

Článok pokračuje pod video reklamou

Čo v galérii diváci uvidia?

Tým, že pol roka pôsobím v zahraničí, kde nemaľujem, ale zbieram zážitky a iba pol roka som doma, kde zasa maľujem, tak nemám plný ateliér nových diel. Nové diela som na výstavu doplnil o kusy, ktoré v Michalskom dvore ešte vystavené neboli. Začal som sa venovať aj trošku menším formátom. Dôvodom je aj to, že Galéria Michalský dvor je malá a nevmestí sa tam obraz, ktorý má napríklad dvakrát dva metre. Okrem väčších formátov, ktoré sa ledva pomestili, tam sú aj malé formáty, ktoré nie sú pre moju tvorbu typické. Prídu si na svoje aj chudobní a lakomí zberatelia a budú si môcť kúpiť obraz za dvesto eur, čo doteraz na mojich výstavách nemali možnosť.

Umenie má byť na predaj, teda má byť predajné, nie?

Ale samozrejme, že to nebol dôvod. V prvom rade som objavil malý formát ako pokračovanie. Na mojich väčších obrazoch je vždy okrem ústredného motívu niekoľko ďalších motívov, marginálnych príbehov. Sú to odkazy, ktoré sa viažu na nejaké reálne emócie, sú to obrazy z môjho sveta, zobrazené zážitky, ktoré majú pre mňa nejaký význam. Teraz som ich vlastne na tých menších obrazoch oslobodil.

Každý obraz je rozprávaním príbehu. Nemusí byť každému zrozumiteľný, sú to moje rozprávania. Nepozerám na percipienta. Počítam s tým, že keď sa moje obrazy páčia mne, nájde sa na svete niekto, komu sa takisto budú páčiť. Teda dôvod naozaj nie je predať viac obrazov, ale rozpovedať ďalšie príbehy, vybrať z tých veľkých obrazov tie marginálie a dať im plnohodnotnú existenciu.

Vaše obrazy sú často ironické, akoby to bola karikatúra človečieho sveta. Čo je tým posolstvom, s ktorým pracujete?

Voľnú tvorbu som začal veľmi neskoro. Keďže som sa nedostal na VŠVU, študoval som slovenčinu a výtvarnú výchovu ako budúci učiteľ, po deväťdesiatom roku som sa síce venoval kreatívnej tvorbe, ale reklamnej. Čiže môj výraz asi súvisí aj s vyzretosťou. Irónia je súčasťou môjho života, dokážem byť ironický smerom k druhým aj k sebe. A veľmi sa nepozerám na to, čo si ľudia o obrazoch myslia, je to vyslovene moja potreba niečo rozpovedať a toto je cesta. Samozrejme, pri maľovaní riešim kompozície aj adekvátnu štylizáciu, korigujem postupy pred tvorbou i počas nej, ale ak to zjednoduším, dá sa povedať, že obraz, ktorý vytvorím v hlave, dám na plátno.

Využitie písma, odkazov, symbolov na obrazoch je intelektuálne náročnejšie – čo opäť súvisí s iróniou. Nie sú to obrazy – pekné/nepekné – ale obrazy rozprávajúce. Môžu sa obrazové príbehy rôzne interpretovať? Je zjavné, že sa nechcete zapáčiť publiku, ale rozprávať to, čo chcete.

Áno, som rád, že ste to tak dešifrovali. Ja vidím svoje obrazy v jasnej forme, ale tie rôzne možnosti interpretácie sú prirodzené a mám ich rád. Vo výtvarnom umení sa, tak ako v literatúre, môžete venovať opisu reality alebo narácii príbehu. Milión možností, ako niečo opísať alebo rozpovedať. Ako umelec potrebujete niečo povedať a ak to poviete úprimne a máte talent a adekvátne zručnosti, prenesiete väčšinou aj emóciu.

Ja chcem povedať nejaký príbeh, ale nie je dôležité ten príbeh dovysvetľovať. Vidíte. Vnímate. Chápete po svojom. Nerozumiem princípu komentovaných výstav, keď autor chodí okolo svojich obrazov a hovorí, čo chcel namaľovať. Pre mňa je dôležité, aby som vnímal obraz a v tom obraze videl niečo zo seba. Nájdem tam niečo spoločné s umelcom, nejakú svoju vlastnú autentickú emóciu. A keď so mnou ten obraz komunikuje, tak aj ten autor mi asi konvenuje, je mi bližší.

A čo tie slová a písmená vo vašich obrazoch?

Nie som prírodný človek, ktorý by chodil veľa po lesoch a maľoval prírodu a jelene. Mám rád mestá, veľkomestá, zhluky civilizačných obrazov a artefaktov, ktoré sú stále okolo nás. Vrátane písmen. Stačí sa pozrieť okolo seba a človek hneď vidí aj typografiu, aj obrazy, aj farby mesta. Písmená sú súčasťou nášho života a vnímam ich aj ako výtvarný prvok, súčasť príbehu. Už na vysokej škole som montoval slová do obrazov.

Písmená boli súčasťou dada, surrealizmu, výtvarného sveta komiksu či grafitti...

Každý má nejaké východiská, niečo, čo ho v tom výtvarnom svete oslovilo. Pre mňa to boli napríklad Chagall či Basquiat, ale ja som Basquiata ešte nepoznal, keď som už hľadal a nachádzal tento infantilno-slovný doplnok k expresívnej kresbe, takže ten kód musel byť niekde inde.

Mal som rád aj knižné ilustrácie a dodnes si pamätám, ako som bol priam fascinovaný Šalamounovými veľmi voľnými ilustráciami. Typografia a určité layouty mojich obrazov možno ovplyvnil aj môj vyše dvadsaťročný „pobyt“ v reklame.

Ale divákovi dávate množstvo symbolických vstupov. Vediete ho príbehom, zároveň však staviate labyrint. Hoci aj v abstrakcii sa dá čítať príbeh, nie?

Abstraktné umenie a príbeh? Je pravda, že taký Rothko môže mať silný umelecký príbeh, ktorý sa objaví v jeho obrazoch. Alebo cez jeho obrazy to dostáva nový rozmer. Je to napríklad ten mýtický príbeh, ako Rothko namaľoval obrazy na objednávku drahej reštaurácie a napriek tomu, že si mohol vypýtať akýkoľvek honorár, odmietol ich predať, lebo sa rozhodol, že jeho obrazy nebudú visieť niekde medzi snobmi, ktorí sa budú pozerať na jeho dielo a jesť pritom predraženú rybu. Na hodnotu, respektíve atraktivitu diela má určite vplyv aj mýtus o autorovi.

Emócie a príbehy teda vyhrávajú?

Moje obrazy sú príbehy, ktoré vychádzajú z istých pocitov a zážitkov, ktoré mám, keď som sám a ešte navyše v nejakom inom, možno zdanlivo cudzom prostredí. V prostredí, ktoré vnímame zmyslami intenzívnejšie, lebo v ňom nie sú naše stereotypy. Niekto raz povedal, že keď je človek sám, úplne odtrhnutý od všetkého, vtedy má najväčšiu dušu.

Určite som ovplyvnený juhovýchodnou Áziou, kde som trávil a trávim veľa času, a odkiaľ pochádza veľa mojich tém. Je tam väčší smrad, intenzívnejšie farby, možno aj iné zvuky, prosto ste v prostredí, ktoré je zmyslovo výrazné. Je tam špecifická estetika celého toho regiónu a je úžasná v tom, že sa jej nevyhnete. Exotika a to nielen geografická, ale aj sociografická je pre mňa veľmi atraktívna a inšpiratívna. Vždy ma priťahovali polosvety, marginálne prostredia, underground. Tým sa dostávame späť k názvu mojej výstavy...

Vaša kresba je zámerne naivná, čmáranicová.

To preto, že neviem kresliť. Ale nie, kresliť viem, ale je to skôr o tom, že chcem vidieť výsledok čo najrýchlejšie a začal som s voľnou tvorbou dosť neskoro, takže venovať sa pol roka maľovaniu nadrozmernej hyperrealistickej drapérie by ma asi nebavilo. Nekonvenuje to mojej povahe. Priťahujú ma autori a diela ako Jean Dubuffet, vlastne aj art brut ako taký, alebo Jonathan Meese, či už spomínaný Basquiat, teda umenie, ktoré je aj provokatívne, aj hravé, aj emocionálne.

Vždy som inklinoval k expresii a irónii. Mal som obdobia, že som sa veľmi tešil z realistickej kresby a snažil som sa kresliť čo najrealistickejšie. V konečnom dôsledku, remeslo, exekutíva je to, čo odlišuje v umení dobré od zlého. Umelec má ovládať svoje remeslo, aby mohol byť hoci aj detský. Inak z toho bude brak, lebo neudržíte správne hranice.

Keď som znova začal po mnohých rokoch maľovať, najprv som opäť prešiel základmi realistickej kresby a maľby portrétu. Venoval som sa tomu celý rok a bolo to veľmi zaujímavé. A popritom som začal robiť voľnú tvorbu. Nehovorím, že som virtuóz, ale remeslo ovládam. A to, čo voláte čmáranice, je prejav, reč autora. Vnútorne cítim príbeh, chcem ho rozpovedať a dokončiť túto naráciu.

Niektoré obrazy dozrievajú aj dlhšie, niekedy aj pol roka. Niekedy ich dopĺňam skutočnými artefaktmi, robím čosi ako koláž, keď komponujem do obrazu hoci kúsky a vzory látok, starých tričiek, fotiek, textov, bankoviek, kombinujem čosi, čo existuje nezávisle s nejakými vlastnými konotáciami, s čímsi, čo vytvorím sám a snažím sa to dať dokopy do konzistentného príbehu alebo posolstva. Teraz mám jeden obraz, kde som s fotografom nafotil akt a ten som dotvoril. Je to trochu tenký ľad, ale mňa baví aj ten kontrast dokonalého realizmu, ktorý interpretuje fotografia s veľmi voľnou kresbou. Obraz sa volá Kill intolerant people a má na výstave premiéru.

Underground – to je aj pomenovanie vašej pozície. Nie ste výtvarník oficiálnych štruktúr, čo študoval na škole v ateliéri VŠVU. Ako sa pozeráte na profesiu výtvarníka? Musí to byť „študovaný“ umelec v štruktúrach? Lebo je zopár výtvarníkov, ktorí boli výtvarníci a potom upadli do pazúrov reklamy ako napríklad kurátor vašej výstavy Martin Knut či Simona Bubánová...

Nuž, spomínané mená plus Laco Teren, Bubán, Ilavský, Brunovský, Šramka, Černý, Csudai a ďalší vstúpili so svojou postmodernou na výstave Salón 87 veľmi výrazne do pokojných vôd socialistického sveta. A to bola pre mňa vtedy veľmi silná udalosť. To, že sa po roku ‘89 viacerí rozhodli investovať svoju kreativitu do reklamy, je legitímna vec. Aj reklama je kreatívna, tvorivá. A často lepšie platená ako umenie.

Ja som šiel do reklamy rovno zo školy, takže na rozdiel od Martina alebo Simony, ale aj celej plejády ďalších umelcov, som skôr adman, ktorý pred pár rokmi upadol do pazúrov umenia.

Mal som po škole možnosti aj učiť na vysokej škole, ale nezdalo sa mi fér odovzdávať skúsenosti, ak žiadne nemáte, a tiež som nemal chuť v období nadšeného budovania kapitalizmu živoriť. Chcel som mať veľa peňazí a reklama sa mi veľmi páčila a napokon z toho bolo vyše dvadsať naozaj vzrušujúcich rokov. Kombinácia kreativity, riadenia, manažmentu, „veľký“ svet... Nemyslím, že som bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Reklamný svet bol mojím svetom.

Keď som na Slovensku, väčšinou maľujem a cítim sa veľmi dobre. Pristupujem k tomu fanaticky, úžasne ma to baví, a aké budú reakcie, nechávam na zvyšok sveta.

Slovenská národná galéria si už od vás kúpila obraz? Lebo len tak sa stanete klasikom...

Ešte nie, ale chystám sa postaviť pred SNG s nejakým a neodídem, kým ho nekúpia.

Bolesťou malého štátu, ktorého osemdesiat percent diania je sústredených do jedného pomerne malého mesta umiestneného excentricky na západe krajiny, je, že ten koláč je tu fakt malý. Či už v podnikaní, alebo v umení, ide to často cez známosti, priateľské dohadovania a tak. Prosto malý koláč a božechráň sa oň aj podeliť. Zažil som to, aj keď som točil film. Keď sa dostane niekto hore, úzkostlivo sa snaží, aby mu už nikto z koláča neodjedal. A s tým malým koláčom nemôžete byť rozšafný a dobroprajný. Určite to funguje aj vo výtvarnom umení, niekto posudzuje a rozhoduje, s tým treba byť zadobre, ak chcete slušne alebo nadštandardne žiť.

Je tu veľa umelcov, ktorí sú remeselne dobrí, ale robia veci, ktoré majú, podľa mňa, dosť evidentnú ambíciu zapáčiť sa niekomu, „prejsť“ bez problémov. Keď občas chodím po slovenských galériách, vidím tam príliš veľa podobnosti. Neviem, čím to je, ale ak je to dobré, neprekáža mi to, lebo je zrejme čosi trendy a objavujú sa diela inšpirované inými dielami. Nepochybne taký výtvarník ako Erik Šille sa tiež inšpiroval napríklad u Takašiho Murakamiho. Remeselne je to veľmi zaujímavé, klobúk dole. Ale inšpirácia tam je veľmi evidentná. Tiež tu máme babu, ktorá maľuje ako Marlene Dumas.

Kurátorom vašej výstavy je Martin Knut. A to je už dobré meno vo výtvarnej obci, nie?

Som veľmi rád, že sa moja tvorba páči Martinovi Knutovi. Je to etablovaný umelec, ktorý svoj obraz v tej SNG má a ja si ho veľmi vážim. Samozrejme, o kurátorovanie som ho nepožiadal ja, požiadal ho majiteľ galérie Juraj Ulický. Ľahšie by sa mu odmietalo, keďže sa s ním poznám dlhé roky. Som rád, že to prijal.

V istej galérii sa ma jedna dievčina vo veku mojich detí, ktorá tam rozhodovala o výstavách, spýtala, akú mám školu, kde som študoval, bez toho, aby videla jediný môj obraz. Takže som bol hneď odpísaný. Pritom tam mala veci, ktoré by som si nezavesil ani do špajzy. Ale stalo sa mi, že som ukázal svoje dielo galeristovi, ktorý vystavoval v stálej expozícii veľmi konzervatívne veci, a ten bol z môjho diela nadšený a napokon som tam urobil aj veľmi úspešnú výstavu.

Na záver jedna vietnamská otázka, keďže polovicu z každého roka žijete vo Vietname. Tam asi naše európske predstavy o umení musia naraziť na neporozumenie.

Bol som v galérii moderného umenia v Saigone, majú tam vietnamských klasikov - modernistov, je to dosť podobné ako tu. Je tam veľa propagandisticky ladených socialistických realizmov, ale aj zopár zaujímavých súčasných autorov. Ale, ako som povedal, všade vo svete sú dnes zaujímaví výtvarníci.

Takisto je tam veľa pouličného „turistického“ realizmu. Sú to väčšinou remeselne zruční maliari, ktorí predávajú obrazy s Budhami, chrámami, plážami a tak. Videl som aj menšie galérie v turistických mestečkách, v Hoi An som narazil na jedného výtvarníka, robil úžasné veci. Keby som šiel s cieľom hľadať zaujímavých výtvarníkov, určite ich nájdem.

Mám aj pekný zážitok s jednou maličkou galériou na ostrove, kde žijem. Doviezol som si tam jeden svoj veľký obraz, ale musel som ho na prevoz zložiť z rámu a poskladať do kufra. Poškodil sa pri prevoze, lebo olejové pastely ešte neboli úplne zaschnuté, tak som šiel do galérie, nech mi ho chlapík natiahne na rám. Natiahol ho a keď videl, že je zničený, poprosil ma, aby som prišiel o štyri hodiny, namiešal si farby a začal mi ho reštaurovať. A urobil to excelentne a zadarmo. Vo Vietname už teda reštaurujú moje obrazy.

Napriek tomu, čo je tam pre vás vizuálne príťažlivé?

To, čo je zaujímavé, je napríklad estetika južného budhizmu, je trochu disneylandovská, gýčovitá oproti našim chrámom. Naše chrámy vyvolávajú u človeka pocit stiesnenosti a jeho malosti. Tam sú tiež rôzne hrozivo sa tváriace mytologické postavy, draci a kadejakí bojovníci, ale nevzbudzujú vo vás strach. Veľa zlatej, sýtej žltej, červenej, pôsobí to veľmi inšpirujúco.

Úžasné je, že si môžete vybrať vizuálne veľmi kontrastné prostredia. Môžete si niekam sadnúť a pozerať do džungle alebo na more s člnmi a rybárskymi loďkami, alebo sa môžete nechať pohltiť najrušnejšími nočnými ulicami na svete, plnými blikajúcich svetiel, pachov a zvukov. Sadnete si a sledujete rieku tých najrôznejších ľudí z celého sveta. Alebo si sadnete ráno na terasu na kávu a pozorujete miestnych, ako rozvážajú motorkami deti do školy. Myslím, že ma to neinšpiruje iba vizuálne, ale aj filozoficky.

Dotyk s inými kultúrami človeka i jeho umenie obohacuje. Vďaka týmto interakciám a presahom viacerých kultúr ma veľmi zaujíma aj určité provokatívne nastoľovanie otázok, na ktoré sa nedá jednoznačne odpovedať, ako aj sémantika symbolov, ktoré majú niekedy absolútne protichodné konotácie. Napríklad svastika, graficky impozantný symbol, bol v našej kultúre zneužitý a v normálnom, nenarušenom jedincovi asociuje absolútne, čisté zlo. Vo východnej kultúre je symbolom šťastia a radosti a predstavuje absolútne dobro. Je veľmi inšpiratívne, ak sa naučíte pozerať na niektoré veci viacerými optikami.

Profil
Roman Lazar (1966, Dunajská Streda) získal výtvarné vzdelanie počas štúdia na nitrianskej Pedagogickej fakulte na Katedre výtvarnej výchovy, vedenej profesorom Jozefom Trepáčom. Po škole sa dvadsať rokov úspešne venoval grafickému dizajnu a reklame. Venoval sa aj filmovej produkcii. Do výtvarného sveta vošiel svojimi nekonvenčnými obrazmi pred piatimi rokmi. Aktuálne jeho diela vystavuje Galéria Michalský dvor v Bratislave.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Barbados, Portoriko: Plavte sa Južným Karibikom (letenka v cene)
  2. Posezónna špeciálna ponuka na špičkové japonské klimatizácie
  3. Do čoho obliekate svoje deti? Nekvalitnými materiálmi im škodíte
  4. Horúčavy na Slovensku budú častejšie. Koľko stupňov dosiahnu?
  5. Mesto Košice hľadá riaditeľov mestských podnikov
  6. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Mexiku?
  7. V bankovom svete prežijú len tí, ktorí inovujú
  8. V prvom roku fixný výnos až 8,5 % ročne
  9. Kaufland potvrdil pozíciu lídra v ponuke slovenských výrobkov
  10. Parkovací asistent VW vám pomôže, keď už stratíte nervy
  1. Barbados, Portoriko: Plavte sa Južným Karibikom (letenka v cene)
  2. Posezónna špeciálna ponuka na špičkové japonské klimatizácie
  3. FOKUS očnú optiku a FOKUS optik kúpil MiddleCap Group S.A.
  4. Na horúčavy myslite už pri stavbe domu
  5. Do čoho obliekate svoje deti? Nekvalitnými materiálmi im škodíte
  6. Pracovisko treba vymyslieť nanovo
  7. Horúčavy na Slovensku budú častejšie. Koľko stupňov dosiahnu?
  8. Electric vehicles - which kind to choose?
  9. Mesto Košice hľadá riaditeľov mestských podnikov
  10. Svetový úspech v šprint quadrathlone
  1. Horúčavy na Slovensku budú častejšie. Koľko stupňov dosiahnu? 13 177
  2. Do čoho obliekate svoje deti? Nekvalitnými materiálmi im škodíte 9 175
  3. Barbados, Portoriko: Plavte sa Južným Karibikom (letenka v cene) 8 548
  4. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Mexiku? 7 612
  5. Last minute tipy: All inclusive dovolenka na Severnom Cypre 6 134
  6. Na horúčavy myslite už pri stavbe domu 5 773
  7. Malebné severné Taliansko: Hory, jazerá, krásne mestá aj móda 4 861
  8. Farma v Krtíši je stredoeurópskym unikátom. Majiteľ neberie plat 4 750
  9. Dovolenka na Malorke: Tipy na hotely pre rodiny s deťmi 4 501
  10. V prvom roku fixný výnos až 8,5 % ročne 3 990

Téma: Kultúrny život


Článok je zaradený aj do ďalších tém Umenie, Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

Kočner písal Zsuzsovej o sledovaní Sulíka a Rajtára chcel dostať do basy

Ďalšia časť Kočnerovej komunikácie potvrdzuje výpoveď Petra Tótha.

Jozef Rajtár.
Dobré ráno

Dobré ráno: Je desivé vidieť, kto všetko si vás lustruje

Polícia si volá novinárov. Zisťujú, ako o nich zbierali informácie.

Podcast Dobré Ráno
Stĺpček Petra Schutza

Posty pridelencov treba zrušiť

Inštitút pridelenca je azda najlukratívnejšou trafikou.

Komentátor SME Peter Schutz.
Píše Tomáš Nociar - Fórum

Odborník na extrémizmus Andrej Danko

Šéf národniarov by nemal zabúdať, odkiaľ on a jeho strana prišli.

Predseda SNS a šéf Národnej rady Andrej Danko.