Kto má aj vo vzťahu k dejinám zmysel pre fantáziu, si nový román Michala Hvoreckého vychutná.
Iné dejiny
„Márne sa pokúšali vyrobiť halušky z kokosového mlieka.“ Slováci si na Tahiti priniesli batôžky spomienok, zdedené recepty a bolestivý pocit z odchodu.
Hvorecký v najnovšej próze ukazuje, že sa nebojí (tak ako viackrát vo svojej doterajšej tvorbe) prekvapivých motívov. Aj takých, ktoré môžu niekoho nahnevať či aspoň vyrušiť ako neúctivé zahrávanie sa s kronikou národa a jeho velikánmi.
Táto otázka však môže (alebo musí) tvorivému autorovi napadnúť: Nemohli sa dejiny vyvinúť inak? Ak je dovolené vymýšľanie budúcnosti, nemôžeme si predstavovať a rozvíjať aj paralelnú minulosť? Síce sa nestala, ale fantazírovanie o nej otvára zaujímavé súvislosti a otvorenej mysli neublíži.
Článok pokračuje pod video reklamou
V románe sa hlavné záchytné body nebijú s učebnicami dejepisu. Hneď v úvode sa objavuje na scéne generál M. R. Štefánik. Vykreslený je realisticky. Dostáva vo všetkých významoch ľudské telo – aj s chorobami, chybami krásy a nekontrolovanými vášňami.
Po krachu veľkej monarchie si Slováci hľadajú svoje miesto na mape sveta. Úporne sa snažia získať pozornosť veľmocí i najbližších susedov.
Štefánik sa zúčastňuje Parížskej konferencie, tam sa mal svet nanovo a spravodlivejšie upratať. Konferencia sa napriek optimistickým očakávaniam postupne zvrháva na nekonečnú prehliadku hádok, kolektívneho sebectva a podivných hier veľmocí a tých, ktorí sa usilovali votrieť do priazne víťazov.
Zástupcovia Uhorska si nevšimli radikálne zmeny a odmietli akékoľvek poučenia z prehratej vojny. „Ideálom väčšiny delegátov zostal starý, hrôzostrašný a ligotavý svet strojov a zbraní, kšeftov a útokov, urážok a predsudkov.“
Hvoreckému sa podarilo do románu dostať dramatický a príťažlivý opis parížskej konferencie. Podáva atmosféru rokovaní prostým spôsobom, a tak dosahuje vysokú mieru sugestívnosti pri rozprávaní o udalosti, ktorá sa zdá literárne odťažitá.
Užitočná provokácia
Po Štefánikovom návrate z Paríža sa románové rozprávanie definitívne oddeľuje od zapísanej histórie vzniku ČSR. Česi vykročili vlastnou cestou. „Okupácia Hornej zeme sa diala bleskovo a brutálne.“
Michal Hvorecký, Tahiti, Marenčin 2019 (zdroj: Archív SME)Slovom dňa sa stalo odslovakizovanie. Z každého Jána bol János a Mlynár zrazu Molnár. Ako zachrániť Slovákov, ktorý len chvíľu naivne verili v národné znovuzrodenie?
Štefánik si spomenul na Tahiti, kde sa kedysi zatúlal pri hľadaní komét. Nemôže sa ostrov stať novou vlasťou Slovákov? Začína sa príbeh exodu za vlastným územím a azda aj štátom.
Postupne sa autorova fantázia dostáva do vysokých obrátok.
Davy Slovákov putujú štyridsať dní naprieč Európou do prístavu, z ktorého odplávajú na „zasľúbený ostrov“. Skoro až biblické motívy sa striedajú s paralelami s osudmi utečencov, ktorí odjakživa zápasia o prežitie a dôstojnosť.
Slovenská hymna mohla znieť inak. „Doveslujme bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú.“ Štefánikova Tahiťanka z jeho slávnej fotky mohla zmeniť históriu jedného stredoeurópskeho národa.
Hvorecký dostal nápad na Tahiti ešte v čase, keď sa o Štefánikovi nehovorilo. Tento rok nastal štefánikovský ošiaľ. Praje mýtom, nie hľadaniu pravdy. Autor je fascinovaný generálom, ale priznáva: „V mnohom ma aj desí. Neprikrášľoval som ho, nekarikoval.“
Nápad so Slovákmi zachraňujúcimi svoju národnú existenciu na polynézskom ostrove je uletený, ale táto provokácia nie je márna.
Odvaha vykročiť do neznáma a pružne sa prispôsobiť – to všetko môže byť v hre kedykoľvek. Stačí tak málo, aby sa dejiny pohli absurdným smerom. Exodus a exil nemusia mať exotickú podobu.
