BRATISLAVA. Danubiana opäť spravila výstavu, ktorú sa oplatí vidieť nielen pre exotiku, ale aj pre politiku. Dokonca aj pre tú slovenskú, pretože priamo na vernisáži sa spomínalo meno Henryho Acordu.
Toho Filipínca, ktorý v Bratislave vlani zahynul, lebo chcel byť slušný.
Zoznam dvadsiatich troch Filipíncov môže byť pokojne súpiskou ich reprezentačného futbalového mužstva. Nežiari tam žiadna medzinárodná hviezda.
Filipíny nie sú veľmocou ani v najobľúbenejšej loptovej hre na svete a ani vo výtvarnom umení. A predsa sa môže stať, že aj tie Filipíny môžu poraziť bez nadnárodných hviezd nejakú krajinu s prima(ra)donami v zostave.
Z výstavy Vzdialené, no zvláštne povedomé (zdroj: Archív SME)Alebo môžu prísť s obrazmi, pri ktorých sa jednoducho zastavíte a poviete si – ale veď to je viac než dobré. Je tu príbeh, pretože sa odrazu mení perspektíva.
A vy chcete vedieť, prečo je to také zvláštne, niekedy poetické a inokedy zasa znepokojujúce.
Čo viete o Filipínach?
Filipíny boli kedysi po Japonsku ekonomicky druhou najsilnejšou krajinou východnej Ázie. Strategická poloha tejto ostrovnej krajiny lákala za imperiálnych a kolonizátorských čias Portugalcov, Španielov, Britov, Japoncov i USA.
A tak, keď sa v roku 1946 Filipíny osamostatnili, prakticky všetko obyvateľstvo bolo kresťanské a dodnes je to „najkresťanskejšia“ z východoázijských krajín.
Dokonca tam fungovala prosperujúca demokracia, vďaka ktorej sa v roku 1965 dostal k moci Ferdinand Macros. Postupne ho opantala moc, kult osobnosti, totalitárny autokratický princíp vládnutia a popieranie slobody slova a ľudských práv.
Dvadsať rokov diktatúry stačilo na zdevastovanie tropického raja a keď sa k moci dostala po prevrate prvá ázijská prezidentka Corazon Aquinová, začínala prakticky od začiatku v krajine, ktorej sa verejný dlh priblížil ku katastrofe a inflácia bola vyššia ako horúčka.
