FRANK WESTERMAN vyrastal spolu s koňmi na vidieku v holandskom Assene. Fascinovala ho ich veľkoleposť, ako dieťa na nich rád a často jazdil.
Odvtedy sa kone niekoľkokrát stali predmetom jeho práce. V kniheČistá biela rasa (v holandskom origináli Dier, bovendier – Zviera nadzviera) približuje prostredníctvom ľudského formovania koní jedinečnosť nášho vlastného druhu.
V koňoch, obzvlášť v bielych lipicanoch, ktoré nie sú stvorené na ťažkú prácu, totiž videl výtvor človeka.
Vydal sa preto po ich stopách naprieč celou Európou, aby zistil, prečo sú lipicany biele, aký bol ich osud počas oboch svetových vojen, či na čiu počesť vystupovali a predvádzali ojedinelé tanečné figúry.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste napísali knihu o lipicanoch, dokonalých bielych koňoch?
Keď som začal písať knihu o lipicanoch a dostával sa čoraz hlbšie, mal som pocit, že sa v ich príbehu objavuje akosi príliš mnoho postáv. Bolo ich toľko, že som o nich mohol napísať samostatnú knihu. Dal som teda priestor nielen lipicanom, ale aj významným osobnostiam, ktoré s nimi boli prepojené.
Frank Westerman
- Holandský spisovateľ a novinár, poľnohospodársky inžinier, agronóm.
- Sám sa preto nepovažuje za historika, i keď v najnovšej knihe z dielne vydavateľstva Absynt sleduje históriu lipicanov, ktoré boli šľachtené od roku 1580 a spájajú sa s nimi aj mnohé osobnosti – šachovia, cisári, monarchovia či diktátori.
- Kniha Čistá biela rasa vyšla prvýkrát v roku 2010, odvtedy bola preložená do jedenástich jazykov vrátane slovenčiny.
V čase, keď som mal asi pätnásť či šestnásť rokov, nevedel som vôbec nič o Španielskej dvornej jazdeckej škole či Topoľčiankach, kde sa lipicany nachádzali.
Písal som však o nich prácu do školy, a tak som sa vybral za majiteľom tejto prestížnej jazdeckej školy. Mohol som si u nich vybrať akéhokoľvek koňa, ktorý by sa stal predmetom mojej práce.
Vy ste si, samozrejme, vybrali lipicana.
Zaujímalo ma najmä, čo je na nich výnimočné, a tak som sa na to spýtal ich trénera. Povedal mi, aby som podišiel bližšie a dotkol sa ho, teda toho koňa.
Trochu zaskočený som sa ho teda dotkol, na čo sa ma spýtal, čito cítim. Nerozumel som celkom, čo myslí. Povedal, že ak sa človek dotkne lipicana, dotýka sa dejín.
Je v tom aj čosi viac ako „len“ história?
Tvrdil, že výnimočná je najmä ich krv, pretože je modrá. Dodnes tieto kone stoja na pomyselnom piedestáli a dokonca jedia z drahých mramorových tanierov.
Znie to, akoby boli už vtedy rozmaznávané, no skutočnosť bola celkom iná.
Áno. Nestačilo iba, aby dobre vyzerali. Starali sa o ne šľachtitelia, ktorí mali za úlohu vyšľachtiť koňa, ktorý bude hoden niesť na svojom chrbte vládcu a odzrkadľovať moc celého impéria.
