Hollywoodske štatistiky uvádzajú, že QUENTIN TARANTINO má IQ 160. Je chodiacou encyklopédiou filmu, má naštudovanú literatúru aj dejiny hudby.
Keď rozpráva, nestíha ani dýchať, toľko chce toho stihnúť. Rád sa smeje, ale svoje povolanie berie nesmierne vážne. Je presvedčený, že nakrútil film, ktorý sa odlišuje takmer od všetkého, čo je dnes v kine. Je to skutočný film, hovorí.
Volá sa Vtedy v Hollywoode, je o priateľstve vo filmovom biznise v čase, keď prívrženci Charlesa Mansona zabili mladú herečku Sharon Tate, manželku režiséra Romana Polanského. Nemohol to zahrať nikto menší ako Leonardo DiCaprio a Brad Pitt.
Keď mal film premiéru v Cannes, denník SME mal príležitosť stretnúť sa s Quentinom Tarantinom. Čas pri ňom letel šialene rýchlo, lebo bol v dobrej nálade, možno len trochu napätý, či nebude musieť niečo prezrádzať z deja. Toho sa veľmi bál.
Na pár slov sa doň zapojila aj herečka Margot Robbie, ktorá dostala úlohu zavraždenej Sharon Tate.
Ďalej sa dočítate:
- Ako vyrastal Quenetin Tarantino
- Čo si myslí o filmových adaptáciách komiksov
- Čo vytýka dnešným seriálom
- Prečo si Leonardo DiCaprrio nemyslí, že je komikom, a prečo sa mu Brad Pitt vo filme smeje
- Prečo sa bál povedať Romanovi Polanskému , aký film nakrúca
Ste nostalgický typ? Váš film je poctou starému Hollywoodu.
Neviem. Ľudia sa ma to zvyknú pýtať. Zrejme som nostalgický, aj keď vlastne nostalgický byť nemôžem. Nebol som vtedy súčasťou Hollywoodu. Nič z toho som nezažil, nemám za čím smútiť.
Ale dobre, skúsme si povedať, prečo teda nostalgický som. V roku 1969 som mal šesť rokov. A pamätám sa presne, ako vtedy Los Angeles vyzeralo. Sú to síce detské spomienky, ale môžem ich z hlavy vydolovať. Očistiť ich, pracovať s nimi, pridať k nim aj zopár malých klamstiev.
Viem, aké boli vtedy autobusové zastávky, spomínam si na plagáty, ktoré boli nalepené na múroch, viem, čo hrali v televízii. Nemal som sestru, nepoznal som žiadnych hippies, ale v istom zmysle som bol nimi obklopený. Prečo? Lebo som mal rôzne babysitterky.
Všetky boli dcérami kamarátok mojej mamy. A všetky boli radikálne. Obliekali sa presne tak ako hippisáčky v mojom filme, húlili na našom gauči, kým sa mali o mňa starať. Ale nikdy som na žiadnu nežaloval.
Tajne ste ich obdivovali?
Pozoroval som ich. Jedna ma inšpirovala, lebo bola zvlášť nepríjemná. Karen. Mala byť so mnou, keď som sa vrátil zo školy, niekedy po mňa aj prišla do školy.