Delenie Poľska, ktoré sa udialo v troch etapách – v roku 1772, 1793 a v roku 1795, keď úplne zmizlo z mapy Európy až do roku 1918, bolo nevídaným aktom kolektívnej agresie v novovekej histórii starého kontinentu. Dovtedy síce víťazi tiež „prefackali“ porazených, ale tu sa tri panovnícke dvory spolčili proti jednému, ktorý im jednoducho „zavadzal“.
Prusko chcelo územia na východe, Rusko zase na západe a Rakúsko sa najprv iba prizeralo a potom pribehlo k prvému parcelovaniu suseda. Aktuálni panovníci dynastií Hohenzollernovcov, Habsburgovcov a Romanovcov ukázali vtedajšiemu svetu, ako sa „robí poriadok“ s neposlušným rivalom a navyše „anarchistom“ strednej Európy.
V 20. storočí sa z tohto poučili dvaja vtedajší superdiktátori – Hitler a Stalin. Na rozdiel od svojich „vzorov“ zhltli Poľskú republiku naraz a za pár týždňov. Toto sa takisto považuje za delenie Poľska, už štvrté v poradí.
Mapa Poľska (zdroj: Archív SME)
Z nepriateľa – priateľ. A naopak
Pruský kráľ Fridrich II. Veľký, hlavný iniciátor vivisekcie Poľska koncom 18. storočia, vtedy posmešne vyhlásil, že „prehltneme jednu hostiu – Poľsko, ale aj keď to nespasí naše duše, bude to určite veľká korisť pre naše štáty“. Povrchný a stereotypný pohľad do daného obdobia akoby posväcoval toto vygumovanie jedného štátu s povzdychom – však si o to koledovali.
