Bolo také povolanie, ktoré evokovalo vznešenosť poslania a tak trochu voňalo aj romantikou: vojnový korešpondent. Bolo to v časoch, keď neexistoval vizuálny obraz vojny, a preto redakcie novín i príslušné štátne inštitúcie vysielali mužov (ženy prepáčia, to ešte neboli časy rodovej rovnosti) ak nie priamo do prvej frontovej línie, tak do prvej možnej hneď za tou ostrou, aby pokiaľ možno bezprostredne informovali čitateľov o dianí na bojisku.
(zdroj: Archív SME)Ale keďže vojnovými korešpondentmi boli ľudia ako Hemingway, Grossman či Erenburg, ich úlohou nebolo opisovať štábne správy, ale podávať čitateľom emócie, čiže tvoriť literárne útvary širokého žánrového rozpätia s ďalekým presahom, vypovedať esejistickým, publicistickým či románovým slovom o ľudskom utrpení i hrdinstve na fronte i ďaleko za ním.
Samozrejme, bol v tom aj kus propagandy (čo sa týkalo predovšetkým ruských vojnových korešpondentov), ale malo to svoju logiku a tá logika aj istú, už spomínanú, vznešenosť, lebo šlo najmä o burcovanie národa „za správnu vec“ (aby sme si vypožičali titul románu Vasilija Grossmana) v čase jeho existenciálneho ohrozenia. V takýchto súvislostiach slová ako národ, krajina, vlasť, rodná zem neboli iba patetickými floskulami, ale mali svoj skutočný, prežívaný obsah.
