Klimáček: Ľudia naletia na čokoľvek aj dnes, stačí im vidina bohatstva

Chcel som napísať komédiu o podvode, veď aj dnes ľudia ľahko uveria hlúpostiam o tom, že Zem je plochá. A to je proti mojej komédii čistá tragédia, vraví VILIAM KLIMÁČEK.

Známy dramatik napísal pre zájazdové divadlo Planéta zážitkov veselohru Čachtická pani, ktorá bude mať premiéru 6. septembra. Spracoval v nej príbeh falošných filmárov z Čachtíc - najväčšieho podvodu v dejinách československého filmu.

V rozhovore pre denník SME hovorí nielen o pozadí príbehu, ktorý sa začal v Bratislave a oklamané boli stovky ľudí, ale aj o tom, prečo si myslí, že Slováci sú kvíliči a čo je náš najväčší neduh.

Ako vznikla vaša spolupráca s režisérom Eduardom Kudláčom na novej inscenácii Čachtická pani?

V minulosti som už spolupracoval s režisérom Edom Kudláčom a on ma pred rokom oslovil, či by sme neskúsili aktualizovať slovenskú klasiku, čo ma zaujalo, pretože som to nikdy predtým nerobil.

Ale potom som si spomenul na históriu falošného filmu o Alžbete Báthoryovej. Detstvo som prežil v Starej Turej a odtiaľ sú Čachtice čo by kameňom dohodil. O tej historke, teda pravdivej histórii, si u nás všetci často rozprávali.

Túžbu spracovať ju nosím v sebe roky. Preto som navrhol, že nechajme klasiku na pokoji a hrajme o Báthoryčke, ako sa o nej „filmári“ v roku 1961 snažili nakrútiť film a mystifikovali tým Bratislavu aj Čachtice.

Je to komédia a impulzívna sadistka Alžbeta Báthoryová v nej vôbec nevystupuje.

Pri zbieraní materiálnu na hru ste navštívili aj Čachtice. Práve Čachtičania si zlizli tú najväčšiu hanbu a dlho sa s tým nevedeli zmieriť. Dnes je to už takmer 60 rokov, už sa na to asi aj zabudlo.

V Čachticiach sme sa celý tím stretli s pamätníkmi, ktorí zažili filmárov. Najzaujímavejšia bola jedna pani učiteľka, ktorá si pred prázdnou kamerou skutočne zahrala a dodnes to berie s humorom.

Treba povedať, že Čachtice sú v tom trochu neférovo. Ony síce mali najväčšiu hanbu, ale oveľa viac bola podvedená Bratislava. Podvodníci totiž začali v osvetovej besede niekde na Patrónke.

Tam sa robili aj kastingy, potom nakrúcanie na Železnej studienke, to boli tie povestné nočné filmovačky pri vatre bez svetiel.

Nikomu nedošlo, že to je celé akože, že tam horia len ohne a tie preskakujú junáci z folklórneho súboru a kamera vrčí nejako inak, lebo nemala film.

Do Čachtíc dorazili až na záver, ale práve tam to celé prasklo, a preto si celú hanbu odniesli oni. To si pamätám z detstva. Obec prezývali „Filmárovce“ a Čachtičania to z duše nenávideli. Chápem ich. Pokrikovali na nich - filmári.

Bratislava na tom bola horšie, tam podviedli stovky ľudí, ale nakoniec si to odniesli Čachtice, lebo tam pobláznili celú malú obec, ale zato kompletne. Poblázniť celú Bratislavu bolo nemožné.

Čo sa teda stalo, ako sa to začalo?

Boli za tým dvaja podvodníci, jeden z nich bol fotograf Slovenskej akadémie vied a práve zháňal laboranta do fotokomory. Prihlásil sa jeden, ktorý sa mu predstavil, že študuje kameru na FAMU. Samozrejme, neštudoval. Ako neskôr vysvitlo na súde, predtým sa vydával aj za medika a ponúkal zaručené lieky na umelé prerušenie tehotenstva.

Tieto dva neuznané talenty sa spojili a keď sa dozvedeli, že osvetová beseda neďaleko zakladá filmový krúžok, okamžite sa chopili príležitosti. Československý štátny film im požičal 16-milimetrovú kameru a pár metrov filmového pásu, aby podporil pracujúcu mládež, a oni si niečo na skúšku nakrútili. Vo filmovom krúžku všetkých presvedčili, že načo budú nakrúcať prírodu a výstavbu domov, že rovno nakrútia veľkofilm o Báthoryčke.

Každého zmanipulovali, aj keď ku cti vedúcich súdruhov slúži, že si rovno povedali, že na Báthoryčku nemáme, ale nech si chlapci nakrúcajú, my im do toho nebudeme hovoriť.

Filmári boli veľmi aktívni, hneď začali robiť kastingy, pobláznili ohromné množstvo ľudí. Posľubovali im roly, jeden medik pre to nechal aj školu. Myslím, že si pri „kastingoch“ dosť užili s dievčatami, čo bola asi jedna z hlavných motivácií, keď sa ukázalo, že nikto im na film peniaze, ktoré by mohli ukradnúť, nedá.

Čachtická pani je veselohra s prvkami folklóru. Premiéra bude 6. septembra. (zdroj: Planéta zážitkov)

Ako všetkých vedeli presvedčiť?

Keď chcete uveriť, že práve vás stretne šťastie, tak uveríte. Zo zemiaku si tí dvaja urobili pečiatku Československého štátneho filmu a tú dávali na zmluvy. Vymysleli si fiktívne kategórie zmlúv F5, A3, všetko naoko sedelo a hlavne, boli tam šialené sumy, aj päťnásobky vtedajších platov.

Takže všetci nádejní herci zanechávali zamestnania a trénovali reč a spev. Nebol dokonca ani žiadny scenár a keď sa ho ľudia dožadovali, opísali pár strán z Nižnánskeho románu a to rozdávali.

Legenda hovorí, že predstaviteľ si Ficka dal vybrať dva predné zuby, aby vyzeral hrozivejšie. Trvalo týždne, kým sa ľudia začali dožadovať peňazí. Keď „režisér s kameramanom“ rozmýšľali, čo im povedia, jeden z nich dostal spásonosný nápad, že idú filmovať do Rakúska a Juhoslávie.

V šesťdesiatych rokoch sa veľmi ťažko dalo vycestovať, ale oni tvrdili, že to vybavia, lebo Báthoryčka mala hrady po celej Európe a Československo chce pravdivý film o tejto žene, takže to podporí. To ľudí na čas upokojilo, začali spisovať životopisy, zbierať fotografie na tlačivá, baliť sa na cestu.

To bolo ešte stále v Bratislave?

Áno. A keď už bol na prasknutie aj zájazd do zahraničia, ktorý, samozrejme, nemohol byť, keď už im herečky denne vyvolávali, dostali podvodníci spásonosnú myšlienku, ujdime do Čachtíc. Prišli na miestny národný výbor a v dedine rozhlasom vyhlásili, že idú točiť film a zahrať si môže každý.