Príbeh Vila z budúcnosti je groteskný, ale v jeho jadre je zlovestná predtucha odcudzenia a prázdnoty.
Vilo zo Smutnej ulice
Kerata zablúdil do pomerne ďalekej budúcnosti. V kalendároch sa píše rok 2222. Štyri dvojky v letopočte neveštia nič dobré. Nič nie je na svojom mieste. Všetko je sivé, nielen miesta, ale aj predstavy.
Vilo je jedným z mnohých riaditeľov firmy. Nik už netuší, čomu by sa mala firma venovať. Má rád veľkolepé projekty, a tak zorganizuje „Všeobecnú medziplanetárnu konferenciu“. Jej obsah i zmysel je neznámy, ale tak to má byť.
(zdroj: Archív SME)Generálny riaditeľ s pôvabným menom Palinčirin (neskoršie sa objaví na scéne aj jeho vyslanec Črepičkirin) dokonca obdaruje Vila novým supermoderným prístrojom. Čudný prístroj bez tvaru je jednou z mnohých vecí, ktoré v tejto utópii prestali mať zmysel. „Je to len akási kôpka čohosi. Nemá telo, rohy, akoby nemal koniec či začiatok.“
Vilo nie je šťastným obyvateľom budúcnosti. Možno aj preto, lebo detstvo prežil na Smutnej ulici. Prečo sa presťahoval s rodičmi práve na takú čudnú adresu? Vraj aby im nezávideli. Matka mala v tom jasno: „Keby sme bývali na Veselej, Farebnej alebo nebodaj Krásnej, to by nás ľudia zožrali, Vilko.“
