Sochár Róna: Keď spoločnosť stratí stabilitu, moci sa chopia netvori

Človek, ak chce niečo alebo niekoho poznať, tak by mal prekročiť hranicu. Všetky významné umelecké diela sú prekračovaním istých hraníc, myslí si maliar a sochár JAROSLAV RÓNA.

Je autorom známej sochy Franza Kafku v centre Prahy. V Bratislave na nábreží Dunaja pri komplexe Riverpark môžete vidieť jeho sochu pomenovanú Mýtická loď.

Róna v Česku patrí k najvýznamnejším a najvýraznejším súčasným výtvarným umelcom. Na Slovensku má aktuálne svoju vôbec prvú samostatnú výstavu do 18. októbra.

V rozhovore pre SME hovorí o tom, ako sa dokáže uživiť sochami do verejného priestoru, ako je prepojené slovenské a české umenie aj čo si myslí o politickej kultúre.

Svoju prvú samostatnú výstavu na Slovensku máte v malej bratislavskej súkromnej galérii White&Weiss Gallery. Podľa čoho si vyberáte, kde budete vystavovať?

Je to zvláštne, ale vôbec nevystavujem v súkromných galériách. Je to jednak tým, že ma oslovujú prevažne štátne galérie, a tiež preto, že u nás v Českej republike súkromný galerijný svet veľmi nefunguje.

Isteže, máme súkromné galérie, ale spolupráca s nimi je z môjho pohľadu pomerne problematická. Navyše, ja nevystavujem veľmi rád. Vyhovuje mi, keď mám maximálne jednu výstavu za rok. Keď je to veľká výstava, ktorá trvá aj pol roka, tak som spokojný aj s jednou výstavou za desať až dvadsať rokov.

Jaroslav Róna vraví, že ho živia najmä sochy do verejných priestorov. (zdroj: Peter Chvostek)

Prečo? Je príprava výstavy pre vás náročná?

Presne tak, je to viac práce, ktorá stojí aj viac času. Možno sa to nezdá, ale človek musí pripraviť aj vyladiť súbor na výstavu, mnoho vecí dokončiť, vyriešiť veci okolo katalógu k výstave a podobne.

Je okolo toho toľko práce a čím ďalej mi to príde náročnejšie a detailnejšie.

Teraz hovorím o veľkých výstavách. Samozrejme, pri malej výstave to až takú veľkú rolu nehrá.

Dosť predávam mimo galérií, takže ani veľmi nepotrebujem výstavy v súkromných galériách.

Takže všetok ten čas, práca a energia, ktorú vložíte do prípravy výstavy, sa nevypláca, neprináša dostatočný zisk?

Som trochu atypický umelec v tom, že mám dosť široký záber tvorby a v súčasnosti ma najviac živí práca na sochách do verejného priestoru alebo na veľkých sochách vôbec.

Komorné veci alebo maľba sú pre mňa momentálne skôr doplnkové, aj keď je to významná časť mojej práce.

Sochy vo verejnom priestore je napríklad u nás dosť smutná téma. Na Slovensku ustupujú významné sochy developerským projektom, nové vznikajú veľmi málo. Je to v Česku iné? Vzniká ich dosť, keď vás to živí?

Dosť ich rozhodne nevzniká, ale na jednej strane mi to až tak neprekáža, lebo nie je ani veľa dobrých sochárov.

Na druhej strane zase sú priestory, kde by mohlo byť veľa sôch, napríklad na sídliskách, a ani by nemuseli byť všetky také skvelé a mesto by poľudštili. Ale neexistuje žiadna vôľa ich do verejného priestoru dostať.

Peniaze na umenie sa na radniciach veľmi ťažko presadzujú. Vždy sa totiž nájdu iné, racionálnejšie potreby, kam by mali ísť peniaze skôr ako na umenie.

Keby totiž miestni poslanci chceli dať, povedzme, vyššiu sumu na sochy, tak by zrejme ťažko zdôvodnili voličom, prečo dajú peniaze práve na sochy, a nie na opravu niečoho či osvetlenie. Presne to potom využijú oponenti, ktorí budú vykrikovať: vidíte občania, vy ste chceli opraviť chodník a oni kúpili nezmyselnú sochu.

Takže je to pre zastupiteľov aj politicky riskantné a sochy aj preto radšej nevznikajú.

Ako sa teda vy dokážete živiť sochami do verejného priestoru? Pomáha vám meno?